piatok 28. októbra 2011

Knedľa stokrát inak!

Nebyť internetu, asi nikdy by som sa nenaučila naozaj dobre variť. Nebyť dobrých stránok a blogov, nikdy by som sa nedozvedela o kvalitných surovinách a spôsoboch, ako s nimi zaobchádzať. A nebyť mimibazáru, netušila by som, koľko netušených možností v sebe ukrývajú kuchynské odpadky, napríklad taká zvyšná varená/parená knedľa.
A že toho je!

Tento článok nemá za cieľ urážať mimibazar a jeho obyvateľky, hoci väčšina fotografií pochádza práve odtiaľto. Cieľom je poukázať na smutnú skutočnosť, že jednoducho nevieme jesť. Nie je to ani tak vina majiteľov reštaurácií, že varia somariny zo sáčkov. Blafy sú proste pre niekoho tá pravá domáca strava. Len tak zo srandy, spočítajte si sami pre seba, koľko surovín a koľko výrobkov bolo pri príprave týchto jedál použitých.
Takto to, vážení, vyzerať nemá.

Začneme zvoľna, vajíčkovou klasikou. Poznáte to- Ostane vám knedľa a vám je ľúto ju vyhodiť, tak ju obalíte vo vajci a vysmažíte ako klasický bundáš (chlebík vo vajíčku). Tento upgrade obsahuje aj zvyšné zemiaky, lebo pes zemiaky neje, treba ich preto dať deťom a pridať im k tomu nejakú fajnovú klobásu s hydinovým separátom, aby to aspoň voňalo. Už chýba len kečup.



Ten istý nápad, akurát autorka tohto receptu má doma rúru. A neváha ju použiť.



Toto nie je recyklácia knedle. Toto je jej znásilnenie cudzím predmetom. K dokonalej spoločenskej a ľudskej degradácii už ostáva len zviazať ju do reťazí a ošťať.



A odteraz to bude iba horšie.



Dva krajčeky knedle namažeme kečupom, medzi ne dáme koliečko cibule, lacnej salámy , spichneme šparátkom, vysmažíme  v trojobale . A nezabudneme na bylinky, aké máme rádi. Tento recept aj so smajlíkmi už ste mohli vidieť v pekle.


Máte radi sladké? Nema problema.





V podstate francúzsky toast z knedle, šľahačka z umelej hmoty, broskyňa z konzervy. Hóoobr mňamkááááá!





Ak u vás knedľa príliš nejde, nezúfajte! Mimibazar má riešenie! Zase vezmite džem, namažte dva krajce knedle, zasypte grankom a podhoďte to rodine ako parené buchty. Nikto nepostrehne rozdiel. Celá rodina sa bude zalizovať!

A na záver jeden šmak z nyx.cz, zákazník to údajne dostal, keď si objednal jahodové knedlíky.



Mňa by iba zaujímalo, čože to je nastrúhané navrchu? Prosím, nech to nie je eidam. Alebo radšej nech to je eidam!

štvrtok 27. októbra 2011

Shopping

Najlepší spôsob, ako sa naučiť zaobchádzať so sezónnymi surovinami, je začať ich nakupovať na trhu.
O výhodách sezónnosti sme si už hovorili.
Ja nakupujem na trhovisku na Miletičke, ale v každom meste aj dedine existuje rínek, kde sa dá takto nakúpiť. Sortiment nie je vždy 100percentne sezónny, ale to si už vyžaduje aspoň akú-takú znalosť ovocno-zeleninových období. Je jasné, že ak teraz majú na pultoch jahody, nebudú odniekiaľ zo záhradky, ale skôr z maďarského veľkoskladu.
Na ukážku, pár úlovkov, ktoré mi ochotne zapózovali.


Slovenské gaštany. Treba narezať na kríž a upiecť v rúre, alebo na grile. 25-30 minút.


Slovenský cesnak. Oveľa ťažší kaliber ako made in china, treba dávkovať opatrnejšie.


Pri nákupe tejto kukurice som prvýkrát využila maďarčinu. Sladučká jak cecok, 10 centov/kus. Len uvariť a zožrať. Toto je škoda pridávať do jedla.

utorok 25. októbra 2011

Gastro hell!

Momentálne trávim pomerne veľa času mremŕvaním sa webstránkami a hľadaním nejakého výživného gastroobsahu. Občas narazím na fakt husté dobré články, ktoré sú poväčšine z českých internetov, od testov potravín až po foodblogy. A potom som objavila gastropeklo na nyxe. Páni, to je vám podívaná, a to tam nie je ani extra veľa príspevkov! A odtiaľto, milí čitatelia, pochádza táto pekelná fotečka, ktorá na jednom mieste z ponúka celú výstavu hriechov slovenskej, a azda aj českej gastronómie. Poďme to prebrať.
Vizuál poprosím: 


No 1: Vyprážanie. Hoď do fritézy a vytiahni, heslo dňa, mesiaca aj roka. Máš nejaké hnusné mäso? Zeleninu? Do trojobalu s tým a hajde do fritézy. Čokoľvek vyprážané zákazník vďačne schlamstne, je to tutovka, nie je čo riešiť. Kedy sa zbavíme toho zlozvyku vysmažiť všetko, čo nám príde pod ruku? Majme trocha úcty k potravinám, krucinálfagot!

2. Kuracie prsia. ďalšia tutovka, snaha ušetriť a zavďačiť sa zákazníčkam dbajúcim o svoju líniu. Nezabudneme vyklepať na hrúbku toaletného papiera, ovegetiť a osmažiť domŕtva.

3. Výtrisk kreativity v podobe náplne zo šunky (podľa mňa je to liptovská saláma), banánu a kiwi. Premýšľam, čo by sa dalo ešte zabaliť do závitku z kuracieho prsa. Hm.....tak čo tam robí to kiwi a banán?!?!?! Tento exemplár bol údajne uvedený na jedálnom lístku ako "tajomstvo pána šéfkuchára". Ak je toto to najlepšie, čo vie pán šéfkuchár (ježí sa mi srsť pri tomto slovnom spojení!) pripraviť,  čo má asi v ponuke ako bežné jedlo?

4. Neidentifikovateľná, tri dni stará príloha. K dokonalosti by to síce doviedli hranolky, krokety, alebo nejaký iný technicky náročný polotovar.

5. Himmel ako sa sluší a patrí! Hnilobné procesy all inclusive, rozvalené na polovici taniera. Nechýba nič- rajčinky, papriky, mrkvička a šalátik.

Stravník v pozadí finišuje so sviečkovou, alebo niečím podobným, nie je to dobre vidieť. Ten mal rozum a vybral si bezpečnejšiu alternatívu, aj keď aj taká sviečkovica sa dá poondiať a to tak, že fest. Ale tajomstvo kuchára, to už sú neznáme vody, do ktorých sa neradno vrhať, najmä ak sme v podniku, ktorý nepoznáme. Je to smutné, že keď je človek v novej reštaurácii a má hlad, musí si dať niečo osvedčené, aby mal akú-takú istotu, že sa naje.

sobota 22. októbra 2011

Dlho sme nemali recept

Ako som ja nenávidela polievky v školskej jedálni! Hlavne preto, lebo nám z nej vychovávateľky v družine naložili na tanier hektoliter a ja som potom nevládala zjesť ani polovicu druhého, čo bola škoda, keďže v našej jedálni varili ozaj dobre. Za trest ma v jedálni nechávali samu, až kým som všetko nepojedla, aj keď mi to už šlo ušami. Dlho som na protest nejedla polievky v rámci obeda, ale v rámci zachovania línie som sa k nim vrátila, aj keď si ostentatívne naložím len zo dve žufaňky.
Polievka má za úlohu pripraviť náš žalúdok na nával žranice. Ak sme hladní a narýchlo zdlabneme rezeň s hranolkami, žalúdok je z toho šokovaný. Zastihli sme ho nepripraveného, on chudák, nestihol vylúčiť dostatočné množstvo kyseliny a tak mu po príchode rezňa neostáva nič iné, ako vyplaviť extra dávku tráviacich štiav a tak rozpustiť nálož rezňov čo najrýchlejšie. Na to zase nadväzujú iné chemické procesy v tele, ako napr. hladina krvného cukru, ktorá prudko vzrastie, tým pádom telo musí vyvrhnúť do obehu inzulín a cukor zraziť-takže o hodinu nám v bruchu škŕka opäť, rízek-nerízek. Pocit hladu je vyvolaný nízkou hladinou krvného cukru, nie naplnením kapacity žalúdka. Preto sa aj pocit sýtosti dostavuje až po niekoľkých minútach od prvého hltu.
Polievka žalúdok pripraví a my môžeme jesť, čo nám gágor ráči.

A po dlhom úvode si môžeme dať nejaký praktický receptík.



Krémová brokolicová polievka s krutónmi, 4-5 porcií

1/2 brokolice (300g)
1l vývaru (môže byť aj dobrý z kocky)
1 veľký zemiak
tymián podľa chuti
voda
soľ, korenie
kyslá smotana

Očistíme zemiak, nakrájame a dáme variť do osolenej vody a varíme 5 minút. Medzitým nakrájame brokolicu na ružičky  (predtým treba umyť!), koštialiky pokrájame tiež, ale na menšie špalíčky a hodíme k zemiaku do hrnca. Zalejeme vývarom, alebo vriacou vodou (v takom prípade pridáme bujón) tak, aby bolo všetko ponorené. Varíme, kým brokolica nie je mäkká, až táká, že sa rozpadáva- jedine vtedy bude ozaj krémová. Odstavíme a rozmixujeme, pridáme kyslú smotanu, ale to len tak pre zjemnenie a farbu, nemusí tam byť stoj čo stoj. Na oleji opražíme chlebíky, alebo kúsky rožkov, bagety, môžeme ich potrieť cesnakom, alebo posypať strúhaným parmezánom. No, a je to. Ani to nebolelo, že?

Podobne sa dá pripraviť krémová polievka aj z karfiolu, špargle, tekvice, alebo v podstate z akejkoľvek vhodnej sezónnej zeleniny. Samozrejme, prispôsobíme tomu korenie a pridáme patričné bylinky.

piatok 21. októbra 2011

Varovanie pre spotrebiteľov

Aj v lepších rodinách sa občas stane, že dojde káva, tak pošlete niekoho kúpiť novú s inštrukciou: Kúp kávu, ale nie Popradskú. V prípade kávy sa náš modelový zákazník rozhoduje skôr na základe značky, ako ceny, alebo podľa pomeru cena/výkon. Ak má skúsenosti s určitou značkou, automaticky po nej siahne, napriek vopred daným inštrukciám. Teda, ak napríklad Popradská káva extra špeciál chutí dobre, sú všetky popradské kávy OK, či? Riť Paľovu!



Milí zlatí, toto je štvrť kila (vraj) mletej kávy v lesklom zlatom obale, ktorú víťazoslávne dovliekol z obchodu náš modelový zákazník, ktorého som do obchodu poslala. Táto vec sa tvári ako to najlepšie, čo nám môže firma BOP poskytnúť. Vnútri však na neskúseného kávičkára číha odporne páchnuca, zatuchnutá, prepálená ohavnosť, ktorá by si nemala hovoriť káva. Predstavujem si, že takto nejako chutí kremačný popol fanúšikov desmodu. Ja teda nie som expert na kávu, ale musím varovať ostatných pred zlom, ktoré sa skrýva v tejto veci, nemôžem inak. Lebo si myslím, že pijem dobrú kávu a chcem, aby aj ostatní ľudia pili dobrú kávu, musím vás vystríhať pred nerozvážnou kúpou. Vyhnite sa Zlatému výberu oblúkom a za tie 3 ečka si kúpte niečo zmysluplné.

utorok 11. októbra 2011

Pizzové pätoro

V jednom zo svojich prvých článkov som napísala, že na pizzu si môžeme dať čokoľvek. To som však nepočítala s možnosťou, že niektorí ľudia si pizzovú oblohu predstavujú takto. Ach, kde sú tie časy, keď som bola ešte mladá a naivná a myslela si, že minimálne väčšina čitateľov si predstaví niečo podobné, ako ja! Ako šeredne som sa mýlila! Tak sa to teraz pokúsim aspoň trochu napraviť. Je mi jasné, že svetový mier to nezaistí, ale ja aspoň budem môcť pokojnejšie spávať.

zdroj: http://www.gourmet.com/images/recipes/2009/01/rs-ricotta-winter-pizza-margherita608.jpg

1. Cesto. Jednoznačne kysnuté, pokiaľ možno, z pizza múky- ale ak ju nezoženieme, tak nám poslúži aj hladká 00 extra. Potrebujeme ju kvôli obsahu lepku- čím ho je viac, tým je pizza lepšia, nadýchanejšia a vôbec. Skutočná neapolská pizza je vlastne iba múka, voda a troška soli. Nadýchanosť zaisťuje kvas, ktorý vzíde iba z múky a vody (samozrejme, trvá to dlho) a dodnes sa týmto spôsobom pečie aj napr. chlieb. My, ženy v časovom strese máme povolené používať kvasnice, aj keď v pizzerii by malo byť vyrábanie kvasu samozrejmosťou. Cesto kysne dvakrát- najprv čerstvo zamiesené a neskôr už obložené na plechu. Vyvaľkať ho treba naozaj natenučko, aj tak ešte podkysne.

2. Paradajková omáčka. Toto je napríklad pre mňa jasné ako facka, no bohužiaľ, podaktoré vynaliezavé gazdinky sa to pokúšajú ojebabrať kečupom, ale ten, dievky zlaté, fakt nefunguje, pretože je príliš sladký, málo kyslý a napokon, je to sračka a treba s ním manipulovať opatrne. Passata di pomodoro je priorita (dá sa za pár centov kúpiť v každom obchode), čerstvé rajčiny sú alternatíva. Ak mám k dispozícii veľa dobrých, čerstvých rajčín, často ich iba nastrúham na hrubom strúhadle (jadierka treba vybrať), normálne ako sú a šupka mi ostane v ruke- potom stačí trochu soli a je to.

3. Bylinky. Oregano, bodka. Čerstvé i sušené. Ostatné bylinky jedine ako dotvorenie chuti obloženia. Napríklad na pizzu margherita patrí bazalka, šampiňóny môžeme doplniť francúzskym štýlom tymiánom, alebo rozmarínom. S bylinkami ale opatrne, niektoré sú naozaj veľmi výrazné a môžu v chuti nechcene dominovať.

4. Obklad. Prosím, nemusíte na pizzu nakydať všetko, čo v chladničke nádjete! Už vôbec nie, ak sa tam nachádza tavený plátkový syr, diétna saláma, párky, lacné klobásy, lečo (?!) a podobne. Figeľ je v tom, namiešať ozdobu tak, aby ingrediencie spolu ladili a ich chute sa navzájom neprebíjali. Dve výrazné chute (napríklad huby a nivu) je zbytočné vrstviť, lebo nevynikne ani jedna. Tak isto je potrebné trochu sa zamyslieť nad ich kvalitou. Na pizzu netreba veľa šunky, preto môžeme kúpiť aj drahšiu, a to platí aj v prípade slaniny. Uprednostňujem sušené mäso, ktoré nie je oveľa drahšie a chuťou oveľa viac pripomína talianske prosciutto. Nezabúdame, že výsledok bude len taký dobrý, aké dobré suroviny použijeme.

5. Syr. NIE EIDAM. Nie eidam. A hlavne, žiadny eidam. Ja viem, že vám niektorým veľmi chutí, zvlášť v magickom spojení s kečupom navrchu je to priam orgazmus chuťových buniek. Ale doprdele, na pizzi to nechcem vidieť! Existuje toľko výborných syrov, a aj tak každá priemerná pizzeria kupuje tehlu, lebo hostia to chcú. Mňa nezaujíma, že to hostia chcú. Ja chcem jesť dobrú pizzu. Ekonomickú výhodnosť tohto riešenia ani nekomentujem, pretože to vôbec nie je tak, že by bol najlacnejší. Musíte ho totiž použiť hromadu, aby bolo aspoň vidno, že jedlo obsahuje syr, takže namiesto 100g  potrebujete pol kila a to už také ekonomické nie je. O kalorickej hodnote nehovoriac. Takže moja rada znie- parmezán (stačí ho fakt málo, lebo je veľmi výrazný), mozzarella (jeden kúsok za 60 centov vám vystačí na celú veľkú pizzu), dobrodruhovia nech skúsia plesňové syry (tie treba kombinovať opatrne, sú naozaj veľmi chuťovo výrazné), milovníkom tvrdých syrov odporúčam opatrne začať s ementálom, nech ten kultúrny šok nie je taký krutý.

Neviem, či sa mi podarilo zhrnúť to všetko, konieckoncov, kreatívnych kuchárok a ich besných nápadov sa na internete kotí dosť, takže určite sa nájde nejaká milovníčka antuky a liptovskej salámy, ktorá všetky tieto pravidlá zneguje. Ak nájdete v internetových receptárikoch nejaký šmak hodný zdrbnutia, dajte do komentárov link, minimálne dve osoby sa potešia.

piatok 7. októbra 2011

Pohovorme si...o šaláte

Šalát. Chutný a výživný. Zdravé jedlo pre štíhlu líniu. Žrádlo pre králiky.
Šalát bol kedysi iba zemiakový s majonézou, neskôr aj treska, vlašák a iné šmaky,  alebo listy hlávkového šalátu plávajúce v náleve z octu, cukru a soli. Dnes sa už chvalabohu (alebo skôr bohužiaľ?) šalát robí inak. Na jedálnych lístkoch ho môžeme nájsť napríklad ako notoricky známy Cézar (skutočný Caesar som ešte v žiadnej reštaurácii ani nevidela), potom balkánsky či grécky, no a absolútny svätý grál slovenského kulinárstva tvorí šalát s rajčinami, paprikou, uhorkami a kuracím mäsom. WOW. Toto sa fakt hodí len pre tie králiky, keby boli mäsožravé.


Ľudia, serte na to a urobte si šalát doma. Ja vám prezradím, ako na to, ale musíte ma počúvať.


Pravidlo číslo 1: výber správneho druhu šalátu.
Ono existuje viacej druhov šalátu, ako ľadový? No kua, je to tak,  a je ich celkom dosť. Každý sa hodí na niečo iné, každý inak chutí a má inú štruktúru.  Napríklad u nás populárny ľadový šalát sa hodí skôr na letné, ľahké šaláty s jednoduchými  ingredienciami, ako sú kuracie mäso, ovocie a letná zelenina. Ľadový šalát je chrumkavý,  vydrží dlho v chladničke a je ideálny na všelijaké fitnes šaláty, ak zrovna držíme diétu. Tento druh neznesie dlhodobé máchanie v zálievke, preto listy prelejeme dresingom až tesne pred podávaním, inak listy nechutne zmäknú.
Šaláty s tuhšou štruktúrou listov už vydržia dlhšie dresingu vystavené, nemajú tendenciu vechťovatieť a hodia sa aj na teplé šaláty, resp. také, kde je jedna surovina teplá alebo je teplý dresing. Hovoríme predovšetkým o šalátoch typu dubový list, lollo biondo a lollo rosso, môžeme sem  zaradiť pri troche fantázie aj rukolu, polníček a rímsky šalát. Mimochodom, rímsky šalát je v originálnom recepte na šalát Caesar. Odporúčam si ho vygoogliť. To budete čumieť, že to, čo sa u nás predáva ako Caesar, vôbec Caesar nie je!
Listy typu čakanka, friseé a podobné horkasté záležitosti sú ale na teplé šaláty s výraznými zálievkami ako stvorené. Ja mám horkasté listy rada s kuracou pečienkou a zeleným hráškom, alebo olivami, kaparami, kyslými uhorkami , horčicovým dresingom, brokolicou a podobne. Nie nevyhnutne naraz.


Pravidlo číslo 2: Používajte sezónne ingrediencie a kombinujte do zblbnutia.
Je jasné, že niektoré suroviny sú dostupné po celý rok- či už je to mäso, syr,  moje obľúbené avokádo, alebo hoci aj kukurica a hrášok z mrazničky. Ale niektoré suroviny sa fakt nedajú ofajčiť a treba ich používať vtedy, kedy je ich sezóna- pretože vtedy chutia najlepšie, sú dostupné a lacnejšie- samozrejme! Toto platí pre rajčiny, uhorky, aj hrášok a kukuricu, melóny, cukety atď. Naopak, celý rok máme k dispozícii syry, mäso, avokádo, kapary, šampiňóny a ja neviem čo ešte.  A čo sa týka kombinácií, jediné, čo k tomuto môžem povedať- nebojte sa toho. Ja milujem všetky šaláty, ktoré obsahujú avokádo a kukuricu, čo je kombinácia inšpirovaná latinskou Amerikou. Alebo šalát v ázijskom štýle, s pikantným dresingom. Šalát môžete urobiť typicky sezónny- napríklad jarný s redkvičkami a vajíčkami; letný s rajčinami, ale existujú aj šaláty s vodným melónom a iným letným ovocím. Jesenný šalát by mohol byť s cuketkami, cviklou a prípadne posypaný semienkami.  V zime je vhodný teplý šalát napríklad zo zemiakov a s konzervovanou zeleninou. Možností je nekonečne veľa .


Pravidlo číslo 3: Správny postup
Takže. Je to tu. Ako šalát nesprasiť? Nie je to také zložité, ako to vyzerá. V prvom rade treba šalátové listy umyť a osušiť, najlepšie v odstreďovačke alebo to jednoducho vytriasť do umývadla a nechať odkvapkať. Robíme to nielen kvôli špine, postreku a baktériám, ale preto, aby zálievka ostala na listoch, nie na spodku misy. Na mokrom povrchu listov má dresing problém sa udržať a šalát je neochutený. Šalátové listy môžeme aj trhať, alebo krájať ostrým nožom. Na niektoré kombinácie sa hodia celé listy, niekedy je fajn mať šalát pokrájaný na menšie kúsky. Veľké listy sa hodia tam, kde hrá hlavnú úlohu dresing, menšie kúsky sa hodia vtedy, keď máme šalát s viacerými ingredienciami, pokrájanými na sústa.


Pravidlo č. 4: Dresing
Veľa šalátov stojí práve na dresingu. Už sme si párkrát vzali do huby Caesar, tak si ho vezmeme ešte raz (a čo, veď je dobrý!) a použijeme ho ako príklad. Caesar šalát sú len listy, krutóny a dresing. Nič viac. A je najslávnejší na svete. Ak chceme, aby šalát chutil, niet inej cesty, ako poliať ho dresingom. Niekedy stačí olivový olej a citrónová šťava, niekedy sa môžeme vybesniť a nakrájať doňho bylinky, olivy, kapary, použiť horčicu, jogurt, majonézu a tak ďalej. Zase- skúšame, ochutnávame.


Dúfam, že vám tieto informácie aj na niečo boli.

utorok 4. októbra 2011

Slobodný je free, a obloha sky...



Ďakujem autorovi/prekladateľovi tohto jedálneho lístka za dokonalú demonštráciu toho, že podaktorí naši majitelia reštaurácií nevedia o oblohách ani makový prd.
Ťažko povedať, kde sa vzala táto potreba, naložiť na tanier okrem samotného jedla aj pol tony zdochnutej zeleniny. Možno to prišlo s érou "nových" reštaurácií v 90. rokoch, kedy si podnikateľskí pionieri zmysleli, že zaplniť tanier lacnou zeleninou a zmenšiť samotnú porciu jedla im prinesie väčšie zisky. Alebo to niekto videl v zahraničí a povedal si, že je to fasa nápad, ako vliezť hosťovi do zadku. Alebo niekomu proste drblo v lebeni a učinil tak v nádeji, že nevábne vyzerajúce jedlo bude vyzerať aspoň trochu poživateľne.


Zdroj: http://www.okrasne-rybniky.sk
Jedli by ste to? Dali by ste za toto niekomu peniaze? Chudáka pstruha posypaného syrom ani nekomentujem.

Pravda o oblohe je totiž taká, že ju naozaj málokto zje. Aj to iba v prípade, že je zelenina čerstvá a jedlá a k podávanému pokrmu sa hodí. Niektoré jedlá, napr. steaky sa s čerstvou zeleninou skvele dopĺňajú a navyše  môžete ušetriť kalórie. Ale ak je obloha hnusná, zvädnutá, ku každému jedlu rovnaká a nikto o ňu nemá záujem, sú to pre majiteľa podniku vyhodené peniaze a plytvanie potravinami, ktoré by sa dali využiť oveľa zmysluplnejšie.


Zdroj: http://www.inkuba.sk
K čomu je dobré toto? Eidam, šampióny z konzervy, saláma, kuracie prsia, trojobal. Tak ktorá zelenina to asi doladí? Alebo je tam iba pre potechu(!) oka?

V každom prípade, ono to niekedy význam má, a inokedy zase nie. Ak obloha dotvára či už estetickú alebo chuťovú stránku jedla, je to v poriadku. Príkladom nech sú trebárs kyslé uhorky, cvikla, bylinky atď. O zbytočných oblohách môžeme hovoriť vtedy, keď sú ku každému ponúkanému jedlu rovnaké a na tanieri sa ocitli len preto, lebo "sa to patrí". Obvykle je to list šalátu, nastrúhaná mrkva (v tom lepšom prípade čerstvá), uhorky, rajčiny, papriky- to všetko často v značnom štádiu rozkladu. V niektorých reštauráciách už od toho upustili, lebo prišli na to, že je to somarina.
Pre príklad dobrej oblohy nemusíme chodiť ďaleko.

Ak máte pocit, že ste túto fotku už videli, tak máte pravdu, už tu raz bola. Fotila som to ja, na Gurmánfeste. Na fotke vidíme vpravo vzadu ceviche a naľavo zeleninu- to oranžové je sladký zemiak, to je príloha. Kukurica je typický latinskoamerický pokrm, tu sa nám ponúka hneď v dvoch verziách. Ceviche je ale farebné samo osebe (červená cibuľa + zelený koriander) tak ho netreba hyzdiť šalátom. Všetko na tácke je farebne a chuťovo vyvážené, nič sa s ničím nebije, či už teplotou alebo štruktúrou (až na tie pukance, tie ma nejak nedostali, ale hodili sa tam) a všetko je z jednej kuchyne.

Jete oblohy v reštauráciách? Alebo si ich robíte aj doma?
Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...