Fotky, čo sa nezmestili....

Poôvodne som chcela urobiť post s dôkazovým materiálom, čo sa u nás jedlo na Vianoce- pstruh, zemiaková kaša, rezne a Buche de noel....ale ja nemám komu čo dokazovať. Podstatné je, že sviatky prebehli v pokoji a že som bola mimoriadne spokojná s darčekom.
Ale keďže všetci majú tendenciu bilancovať, tak to spravíme aj my, aj keď trocha netradične- pozrieme si fotky, čo sa nedostali do článkov.


domáce hamburgery a tymiánové zemiaky. Recept bude, neviem kedy, ale fotka sa nevydarila :-(


BAF! Morské potvory, nelúpané.


Sekt s kúskami zlata. Veľmi efektné, treba povedať.


Upečená tekvica, pohľad zhora.


A na záver príprava steaku.

Sľubujem, že v novom roku budem viac fotiť.
ha ha ha.

PF 2012 :)

Kuchynské zlozvyky

K napísaniu tohto článku ma inšpirovala Bellatrix, ale keďže nepíšem o kozmetike, napíšem o varení. Lebo v kuchyni všetci (vrátane mňa) robíme sprostosti a potom sa môžeme akurát tak čudovať, že sa niečo pohnojilo. Snažím sa dávať pozor, ale často v rámci šetrenia (nielen času) sa uchýlim k nejakej skratke a už je zle. Čo sú najčastejšie chyby?

1. Rozvarenie cestovín- aj mne sa to stáva, hlavne v časoch, keď popri ich varení ešte krájam cibuľu, telefonujem, píšem na facebook, fotím, prípadne všetko dokopy. Moje cestoviny sa vtedy vyznačujú konzistenčnou diverzitou a vysokou priľnavosťou o dno hrnca. Keď sa to stane doma, viem, že je to moja chyba. Ak by som toto dostala v reštike, hodím to niekomu o hlavu.

2. Zlý stupeň osmaženia cibule- Na guláš treba dohneda, na cibulačku do zlata, na svetlú zápražku len do sklovita atď. Ale niekedy je výsledok taký, že cibuľa má priškvrčané okraje a pritom až chrúme, čo je taká surová. Nie vždy je človek trpezlivý, ale cibuľa je sviňa a treba ma ňu dať pozor, inak pokazí celý výsledok.

3. Neváženie- Teraz mám na mysli absenciu meradla hmotnosti, nie úctu k surovine, hoci tá niektorým ľuďom chýba ako soľ. Ja váhu ani nemám, lebo to považujem za zbytočné. Aj z tohto dôvodu nepečiem. A keď už, meriam buď na hrnčeky, alebo sa riadim konzistenciou cesta. Áno, je to zlozvyk, lebo kopa receptov (najmä na koláče) stojí na presných váhach. Tieto recepty ja ignorujem. Ale ak si pri pečení nedávate pozor na množstvá, vypomstí sa vám to.

4. Bujón- Ach, to je skratka, ktorú používame mnohí, priznajme sa. Lebo je jednoduchšie rozbaliť kocku, ako niekoľko hodín variť vývar. Ak varím pre hostí, dám si na tom záležať. Inokedy mávam na saláme. Stačí si dať pozor na kvalitu bujónu a nepreháňať to s ním, všetkého veľa škodí.

5. Neochutnávanie-Neviem, či by to nemal byť bod 1, ale ja ho poznám iba z počutia, takže sa ma to priamo netýka. Ale kopec ľudí, ba dokonca kuchárov na to prdí a potom to v našich reštikách vyzerá tak, že si napr. objednáte rizoto a príde slané jak jedno hovado (true story). Preto skôr, ako niekomu niečo naservírujete, ochutnajte to. Dúfam, že nemusím vysvetľovať, že prečo...

6. Nedostatočná pozornosť- súvisí s bodmi 1 a 2, ak na niečo nedávate pozor, nedopadne to dobre. Hej, sú recepty v štýle hoď do trúby a čakaj, ale niektorým jedlám musíte venovať 100 percent vašej pozornosti a musíte im byť verní až po tanier. Napríklad také risotto, keď zanedbávate, uvaríte kašu.

7. Náhrady- Neznášam ofajčievanie pôvodných receptov, oveľa viac sa mi pozdáva priznanie náhrady, kedy nejakú exotickú surovinu nahradíme našou, ale zároveň sa netvárime, že je to originál. Hovorím hlavne o "čínach", kedy má veľa gazdiniek pocit, že dostatočné množstvo sójovky od Vitany vytvorí dokonalú ilúziu čínskej kuchyne. Ja tiež nahradzujem- domáce lístkové cesto kupovaným, tučnú šľahačku smotanou na varenie a podobne. Čo sa mi ale nezdá ako nejaká katastrofa.

Už mi nič nenapadá, vy sa pochváľte, čo sa vám vďaka zlozvykom nepodarilo, nech v tom nie som sama ;-)

Chcem, chcem, chcem!

Roním sliny nad touto knižkou. Je to český preklad, takže je tu nádej, že to bude čitateľné, nie ako tuto nedávno jeho kolegyňa Nigella.



Bola by to škoda, lebo Jamieho mám rada a nemám doma ani jednu jeho knižku (no a čo, kameňujte ma) a ukážky z knihy vyzerajú vjééélice fajnéé. Novoročné predsavzatie: zohnať!!!!



P.S: v stredu mám meniny, keby niečo ;-)

Anglické Vianoce (ozajstná recenzia)

Ako som sa na Vianoce s Nigellou tešila, o to väčšie bolo moje sklamanie. Prvé dni to bolo strašné, už som si myslela, že neverím nikomu a ničomu. Človek sa už fakt bojí kúpiť si slovenský preklad, lebo za prívetivou pevnou väzbou môže číhať naozaj kadečo. Zdesenie z ohavného prekladu Vianoc s Nigellou ale napokon pominulo a teda mi nič nebráni napísať serióznu recenziu tejto kuchárskej knižky. Tadá!





Pri prvom prelistovaní človek zistí, že toto sú trocha (úplne) iné Vianoce, aké oslavujeme my. Toto je výlet na britské ostrovy, kde pred sviatkami vrcholí obdobie večierkov a oným vyvrcholením je štedrý deň, reprezentovaný pečeným moriakom a rok starým pudingom, ktorý vlastne nie je ani puding. Nič pre xenofóbnych ľudí skrátka. Treba ale povedať, že pre Angličana je morka a chlebová (br!) omáčka rovnako samozrejmá, ako pre nás kapria podkova a kapustnica.
Na čo je našincovi taká znôška receptov dobrá? Tety prekladateľky si asi pomysleli, že kto už by takú chujovinu čítal a preto to takto nechutne odflákli. Ja si ale myslím, že sa tu nachádza kompletný návod na obhospodárenie akejkoľvek vianočnej, aj nevianočnej párty či oslavy. Nemusíte ponúkať iba chlebíčky a chipsy, jeden špeciálny drink či exotická chuťovka pozdvihne vašu žúrku na úplne iný level. Nenarobíte sa ako černoch, zato hostí nadchnete, lebo oni si budú myslieť, že ste vyvárali celý deň. A vy sa usmievate popod fúzy.





Začíname hneď zostra, alkoholickými aj nealko miešanými nápojmi. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že pokiaľ nemáte v partii ortodoxného borovičkára (vodkára, ferneťáka, doplňte sami), hostia zakotvia pri jednom drinku (viď post o štvorlitrovom mojite). Tak vám stačí víno (predpokladám, že viete, čo vaši známi pijú), jeden drink v džbáne a prípadne jeden iný druh chlastu. Všetci budú spokojní. U mňa vyhráva nápad miešať drinky so sektom, ako na strane 18. 
Ďalej tu máme chuťovky, čo bolo mne osobne veľkou inšpiráciou, lebo vrcholom mojich chuťoviek vždy bývalo guacamole a tyčinky z lístkového cesta. Závitky z parmskej šunky a kokteilové párky zo strany 33 sú už na zozname.
Nasledujú zaujímavé nápady na sviatočné jedlá a prílohy, ktoré často rátajú s počtom konzumentov ako v  menšom detskom tábore, ale to sa tiež môže hodiť, nie každý má malú rodinu. Ja sa tiež občas musím pasovať s tým, ako nakŕmiť aj 20 ľudí, takže u mě dobrý. Totálne najvác je pre mňa návod na morku zo strany 125, ktorá sa najprv máča v slanom náleve a až potom sa pečie. Toto musím vyskúšať, aj keby čo. Možno by to fungovalo aj na kura....
Toto je čisto engliš sekcia, ktorá sa vám môže, aj nemusí páčiť. Je tu všetko- zelenina, zemiaky, mäso, omáčky (chlebová, bleee, ale aj tak mám sto chutí ju vyskúšať), plnky, šunky, bla bla...neviem, či má zmysel sa tu viac rozpisovať, prevažná časť receptov je našincovi neznáma. Osobne by som ešte vyzdvihla návody na čatní, ktoré milujem a kupujem ho u Marks and Spencer, ale už sa vidím, ako sa jedného dňa naseriem a urobím si ho doma.
Kapitola o zákuskoch sa mi páči, aj keď pečenie ma vonkoncom nebaví ani nijak nefascinuje. Úplne vážne. Voči zákuskom a sladkostiam všeobecne som dosť apatická, väčšina z nich mi nechutí, resp. chutia rovnako a ja nevidím zmysel v tom, prečo niekto na sviatky nachystá 10 druhov pečiva, keď všetky chutia rovnako (otrasne)? Preto kapitolu so sladkým nemôžem hodnotiť objektívne. 
Jediné, čo z tejto knihy určite nevyužijem, sú tipy na zmrazovanie. Tip na prípravu vopred je fajn, ak nechcete stráviť celú žúrku v kuchyni (jedine, že máte párty uprdele a naozaj tam nechcete byť). Ale načo by som mrazila povedzme zákusky? Proti domácim "polotovarom" nemám nič- do zásoby si robím hlavne gnocchi alebo slivkové gule- ale čo je veľa, to je veľa. Mrazené koláče-fuj. 


Záver? Vianociam s Nigellou udeľujem osem zaškrtených prekladateliek z desiatich, zrážky sú za pár divných nápadov a tipy na zmrazovanie. Zámer knižka splnila- pre angličana je veľmi praktická, pre slováka už menej, ale pre bádateľov, ako som ja, je to výzva. 

Ako sa papá v Hong Kongu

Je mi cťou, vyznamenaním a štátnym sviatkom Vám predstaviť hosťovačku môjho kolegu, ktorý je podobne vyfičaný z dobrej žranice ako ja, a ktorý si neželá byť menovaný (lebo je celebrita ;-) a bol taký láskavý, že svoj týždňový pobyt v Hong Kongu zhrnul v radostnom srdečnom ublognutí. Enjoy!


Tak konečne. Odhodlal som sa prispieť na tento blog aj ja. Jeho majiteľka je mojou kolegyňou v robote, uprosíkala ma. Vec sa má tak, že sa mi podarilo stráviť čosi vyše týždňa v Hong Kongu, tak vám tu – stručne a jasne – napíšem pár viet o tom, ako a čo jedia miestni šikmáči (dúfam, že šikmáči nie je urážlive alebo xenofóbne vyjadrenie).

Písaním na dennej báze sa živím, ťukať do klávesov „pre radosť“ sa mi teda viac-menej po tých rokoch prieči (ehm, okrem toho mi za tento text nikto neplatí, však, kolegyňa!), preto to napíšem stručne, jasne, v bodoch:

1.V Hong Kongu platí ZŽDŽ. Teda Zdravo Žerú Dlho Žijú. Napriek hnusnému mestskému prostrediu, betónu, minimu životného priestoru (na štvorec sú tam tuším traja šikmáči), smogu a mini bytom v 50-poschodových panelákoch nalepených telo na telo – napriek tomu všetkému žijú, prosím pekne dlhšie ako Japonci! Prečo? Lebo ZŽDŽ. Žiadne smažáky, klobásy, pizze na dennej báze, guláše, knedlíky. Jedia pravú čínsku stravu, v ktorej nie je nič vyprážané. Mäso všetkých druhov, rezance, ryža, morské plody. Čínska strava, ktorú nám servírujú v európske reštaurácie – a o fastfoodoch ani nehovorím - nemá nič spoločné s pravou „čínou“. Ale veď to, do prdele, vlastne všetci vedia.



2.Čaj. Pijú veľa čaju. Čínsky čaj – ako mi ho aj často ponúkali je čosi medzi našim zeleným a čiernym, respektíve skôr medzi zeleným a červeným. Je to chutný nápoj, ale väčšine Slovače odchovanej na pigi výluhu s citrónom a kilom cukru, respektíve na Tesco Fruit Infusion (s kilom cukru detto) by zrejme nechutil. Mne chutil, ale o mne je všeobecne známe, že sa vyvyšujem nad Slovačou.


3.Hong Kong style Milk Tea. Pozostatok koloniálnych čias. To boli tie, kedy ešte každé ráno bozkali obrázok Alžbety II. pri posteli. Čínsky čaj s mliekom je v Hong Kongu populárny nápoj, pije sa studený alebo teplý, predávajú ho hneď vedľa ľadovej kávy či kapučína v každom obchode, v teplej verzii v reštikách, fast foodoch. Dobrá vec. Čaj s mliekom je všeobecne fajnota, podľa mňa by sme sa ho nemali báť ani tu.


4.Hong Kong style French Toast. Priamo súvisí s bodom tri. Ja idiot som ho obchádzal, veď predsa nebudem žrať „French Toast“ v Číne! Potom som zistil, že je to kvázi súčasť ich stravovacej kultúry, napriek tomu, že sa vymyká čínskej kuchyni. Dva toastové chleby zlepené arašidovým maslom alebo džemom sa obalia vo vajci, rýchlo vypražia (dobre, v bode 1 som písal, že nesmažia, ale tak toto je výnimka, fakt jediná!) a polejú sirupom. Podáva sa s teplým Milk Tea. Miestni odporúčajú na ráno po ťažkom nočnom žúre. Pomáha.


5.Horúca voda. Ak si na rokovaní, stretnutí či počas akejkoľvek inej podobnej udalosti vypýtate pohár vody, dostanete ju – horúcu. Áno, divné, ale vlastne veľmi dobré! Horúca voda pomáha tráveniu, jednoducho je pre telo prijateľnejšia ako studená. Nehovorím o teplej šťanke z červeného kohútika, oni tú vodu normálne prevárajú. A fakt sa na to dá rýchlo zvyknúť. Podávajú to aj v reštike ku každému jedlu. 


6.Jedlo ako také. Za tých pár dní – ešte k tomu majúc bohatý program – som toho veľa na vlastnú päsť neskúsil, ale neušlo mi napríklad to, že existujú akoby dva zásadné druhy kuchyne – jedna je štýl „miska s ryžou a na nej čosi“ a druhá „miska rezancov vo vode a v tom čosi pláve“. Všetko veľmi dobré, ľahké, zdravé...


7....a tretia – akože fakt, fakt najlepšia je „malé v bambusovej nádobe“ - Dim Sum. Jednohubky rôznych druhov – od pečiva plneného kuracinou po mini jarné rolky (nič spoločné s tunajšími jarnými rolkami) či rôzne ryžové a neviem aké cestá plnené morskými plodmi. Vynikajúce, ochutnal som v nóbl reštaurácii, ktorú odporúča aj Michelin.

8.Crazy dezerty. Vyskúšal som – ha, tiež u „Michelina“ ryžové knedličky plnené čiernym sezamom v akejsi horúcej zázvorovej tekutine – výborné. A tiež riedky puding a v ňom na vlásočnice natrhaný grep a dva druhy nejakého podivného ovocia. Fajnové. Bežným uličným dezertom je napríklad Egg Tart - vaječná tortička. Tá až tak neohúri, ale ani z nej človeka nenapne. Mimochodom, vajcia v Hong Kongu milujú (slepačie), vyskytujú sa v mnohých pokrmoch.

9.Iné kuchyne. Obyvatelia Hong Kongu sú blázni do japonskej – suši predávajú všade (vrátane supermarketov, kde stojí skutočne smiešne peniaze a je veľmi kvalitné), v meste je milión steak-houseov, francúzskych pizzérií, „západných“ pekární. Okrem toho, žiaľ, aj chobotnica menom západné rýchle občerstvenie vypúšťa chápadlá smerom k miestnym, najmä mladým. Mc Donald´s (madonáál, ako hovoria miestni), Burger King, KFC... sú takmer všade. Ja však nie som antiglobal onanista, takže nad tým nevzdychám.

10. Kult "street food". V Hong Kongu sa žije a je na ulici. Odbočíte z biznis štvrte do najbližšej ulice a ste na trhu s miliónom čerstvých rýb, morských príšer a mäsa, ktoré visí na hákoch bez chladenia. A všetci sú v pohode. Sranda to musí byť v lete. Zaujímavé pocity vo mne vyvolal kult "cica-sežer-celé-zviera". Oni sa neobmedzujú na stehná, prsia či krídla. Vo výkladoch visia celé údené kačky aj s hlavou a krkom - a aj sa to predáva. A konzumuje. Moja čínska kamarátka obľubovala prasacie ušká, mňa ukecala akurát na kačací jazyk marinovaný v koňaku. Drahá pochúťka, ale ako jediná z toho, čo som vyskúšal, putovala do koša. 

11. Na dôvažok, k tomu čaju: my sa oháňame tým, že "sáčkové" čaje sú bohapustým hriechom a pijú ich iba morálne a fyzicky zvhrlí jedinci. A v Hong Kongu s tým nemajú nijaký problém. Dokonca veselo porušujú pravidlo presne stanoveného lúhovania - sáčok vo vode nechajú bez toho aby ho vybrali a neštítia sa čaj povedzme v polovici znova doliať horúcou vodou. To kukáte, čo?

České weby o jedle a potravinách

Naši západní susedia sú na tom v tomto smere omnoho lepšie z jedného jednoduchého dôvodu. Gastro je tam trendy. Môžu za to miestni foodloveri. Nikto presne nevie, ako sa Česi dostali od Petra Novotného až sem, no zrejme má na tom zásluhu Cuketka a jeho družina, resp. gastrosexuálna menšina, sústredená v okolí tohto blogu. Neskôr (alebo to bolo skôr? To neviem, opravte ma) prišla Hana Michopulu a farmárskymi trhmi a niekto zrazu prišiel na to, že nielen smažákom je človek živý a že z čerstvých surovín chutí jedlo najlepšie. Nato sa tlač začala obúvať do kvality reštaurácií a potravín, televízia Prima prevzala formát Kitchen Nightmares, ktorý poznáme aj my pod názvom Ano, šéfe!, pridala (tiež prevzatý) program Jste to, co jíte a tlač začala uverejňovať viac testov potravín. Potom je tu ešte jedna skupina, milovníci "obyčajného jedla", ktorej reprezentant Jiří Babica "vaří pro obyčejný lidi" a je stelesnením reštauračnej kultúry 90tych rokov.

Ale toto je článok o weboch, a ja som sa naň veľmi tešila, lebo české weby rozhodne netrpia nedostatkom a ponúkajú nám všetko, od recenzií, cez testy potravín až po pravé gastropeklíčko. Kto nevie, o čom je reč, nech si prečíta prvú časť seriálu o stránkach s jedlým matrošom, ostatní poďte za mnou za hranice rodnej viesky pozrieť sa, jak to dělají v Česku.

idnes.cz (Mladá fronta dnes)
Webové stránky najčítanejšieho (seriózneho) českého denníka ukrývajú hneď dve nástrahy, a síce magazín ona.idnes.cz s receptami, a sekciu so spotrebiteľskými testami. Páčia sa mi obidve, hoci stránky s receptami rada nemám. Nenachádzam v nich inšpiráciu takú, akú by som chcela. Ak čítam recept, chcem vedieť, prečo je zvolený taký a taký postup, prečo tam ide táto a nie iná surovina a podobne. Na stránkach idnes.cz ich ale nájdete, spolu s tipmi na ušetrenie kalórií a skladby sviatočných menu. To sa môže hodiť, ak variť iba začínate, alebo chcete pred niekým machrovať.
Spotrebiteľské testy sú niečím, čo mi na slovenských internetoch tak strašne chýba, že by som som dala ľavé oko a aspoň za jeden. Že vychádzajú v tlačených verziách, ma vôbec neuspokojuje. Človek sa dnes nevyhne nákupu výrobkov, nemôžeme si všetko robiť sami, keď žijeme v meste. Zrazu človek zistí, že nie je párok ako párok, nie je kura ako kura, že tie najkvalitnejšie špekáčky nemusia stáť majland, a tak ďalej. Odporúčam prelúskať.

http://life.ihned.cz/jidlo/
Hospodářské noviny, na rozdiel od tých našich slovenských, si šmaky nenechávajú pre svojich papieruchitvých čitateľov, ale uverejňujú testy a porovnávačky aj na svojom webe. Štruktúra sekcie sa od tej slovenskej veľmi nelíši- recenzie reštaurácií a články o potravinách a kuchynskom náčiní nájdete aj tu. Osobitne ale vyzdvihujem prácu Petry Pospěchovej, ktorá nakupuje doma aj v zahraničí potraviny a potom porovnáva ich kvalitu. Nie však cez zmyslové vnemy- ale obsah ingrediencií, ktoré obsahovať majú. Tak sa napríklad dozvedáme, že v Nemecku sa v tom istom obchode, pod tou istou značkou predávajú šunky s väčším obsahom mäsa, že niektoré kečupy ani neobsahujú rajčiny, alebo že pod obalom s nápisom maslo sa môže skrývať niekoľko rokov stará brečka.

Reflex.cz a jeho gastropeklíčko
Mother of God! Toto je čistý rozsek! Gastro hell na úrovni, alebo „turecký web“- šabľa na každom rohu,  toľko vrhov koncentrovaných na takom malom priestore, to sa len tak nevidí! Jedinou nevýhodou je, že reflex nemá ucelenú gastrosekciu, treba si nasadiť gumené rukavice a siahnuť do útrob, lebo tie najlepšie kúsky sú pomerne zašité. Ale tento druh zábavy je presne môj šialok kávy a tak musím chváliť, pretože čokoľvek sa v Reflexe objaví, nadšene čítam a nekriticky obdivujem. Dajte si do ich vyhľadávača povedzme „jedlo“ a vypľuje vám to hromadu matrošu, ktorý vám spôsobí nejednu bezsennú noc. Tu konečne niekto povedal na plnú hubu, že hnusné žrádlo zákazník jednoducho chce. A to se mi líbí!

lidovky.cz
Neviem prísť na chuť tejto stránke, sama neviem prečo. Pritom vôbec nie je zlá, vlastne je dobrá, prehľadná, aj obsah je kvalitný. Nicméně, nebaví ma. Sú tu recenzie českých reštík, to nás zaujímať nemusí, ale sú tu skvelé tipy na spotrebovanie sezónnych surovín, netradičné recepty a reportáže z akcií.
Vlastne, jediná nevýhoda Lidovek je v ich regionálnosti. Na jednej strane je to super, na strane druhej, pre Slováka je to prd platné.

Nie je blafák ako blafák

Dnes to bude trochu bolieť. Pripravte si handry, z monitorov potečie krv. Dnes si dáme nálož, aká tu ešte nebola!
Na druhej strane, kritizujme, je to zdravé, ale odtiaľ potiaľ. Oceňujem snahu Reflexu bojovať proti blafom, ale zisťujem, že podaktorí čitatelia sú priam posadnutí hľadaním sračiek aj tam, kde nie sú.
Ono je totiž zásadný rozdiel medzi dobrým (jednoduchým) jedlom a blafom. A to taký, že blaf nahradzuje surovinu. Čiže napríklad točeňák blufuje, že je mäso, a pritom mäsom nie je. Žiadna surovina nie je podľa mňa a priori zlá. Treba len vedieť, ako na ňu a neojebabrávať to náhradami. To je celé.
Dnes si naložíme pár chuťoviek z magazínu Reflex, ktorý sa môže popýšiť niečím ako gastropeklom a bolo by mi cťou mať takúto sekciu aj na svojom blogu. Tipy posielajte zatiaľ na eve@centrum.sk, ak sa nápad chytí, vytvorím špeci e-mail na šmaky.
Dnes, všetky fotky pochádzajú z blafového špeciálu na reflex.cz.


"zasílám pohled na školní oběd mého školkového syna. Naštěstí ten den byl nemocný takže jídlo z ešusu putovalo přímo do odpadkového pytle. Co mě ako první napadlo bylo, že mu zřejmě vyškrábaly kastroly z předchozích dnů. Šla jsem do školky a chtěla vědět, co to má znamenat. Bylo mi sděleno, že tohle "jídlo" se jmenuje Grenadýrský pochod a děti to mají rádi. " Takže, milá Lenka Kučerová, na jednej strane nás teší, že máte radosť z choroby svojho syna, na druhej strane nám robíte trochu starosti, lebo toto nie je blaf. Granadír je normálne jedlo. Áno, nie je to žiadna haute cuisine, ale obyčajný družinársky obed, v ktorom ale nie je nič zlé. Trocha slaniny, cibule, papriky, zemiaky a cestoviny. Žiadne zbytky, trojdňová knedľa, kečup, pangasius ani hydinový separát, dokonca ani vegeta. Podáva sa to s kyslou uhorkou. Typická reakcia človeka, ktorý navonok strúha fajnovku čo raňajkuje kaviár, a doma sa s prascami háda, kto bude spať pri stene.


Ani toto nemuselo dopadnúť zle, vlastne je to úplne v pohode, keď si niečo také ukuchtíme doma, po opici, po hulení, alebo v podobnej situácii. V reštike- fuj. Čo ma ale rozsekalo, je generická obloha, ako bontón káže. Kyslá kapusta, rajčinka, paprika, uhorka. Ale čo, ak si niekto myslí, že dobrá obloha patrí k dobrému menu reštaurácie, nech si to myslí aj ďalej, mne je to jedno.


Vynaliezavosť starých materí, ktoré si vedeli poradiť so všetkým a vedeli zužitkovať každé jedlé zrnko v dome a ničím neplytvať, sa cenila po stáročia a cení sa aj dnes. Navyše, ekologický trend velí každej riadnej, konzumnou spoločnosťou neskazenej modernej gazdinej recyklovať toľko odpadu, koľko sa len dá. Takže konce salámy, ktoré sa obvykle vyhadzujú alebo dávajú psom, rafinovane zužitkujeme a naservírujeme s hrachovou kašou. Údenina ako údenina, nie?


Kto ako prvý identifikuje objekt na obrázku, nech zavolá číslo 158. Ale fakt. Kto sa pokúsi uhádnuť, čo to je, dostane odo mňa fidorku. Netuším, čo by to mohlo byť.
Toto je prípad podnikavého zmýšľania, keď vyškrábete hrnce z celého týždňa a zmiešate ich, prípadne pridáte nejaké plnivo (povedzme ryžu) a ešte to aj predáte za jeden gastráč.


Ďalší neidentifikovateľný eee....pokrm? Či je to ufóní mozog aj s originál zelenou krvou? Alebo je to nejaký paškvil, ktorý ešte aj kuchárka poliala Jarou, aby to nikto náhodou nejedol? A čašník si myslel, že je to nejaká exotická novinka a priniesol to na stôl? Samé otázky.


jedna z mojich obľúbených foriem blafovania, nazývaná aj luxus pre masy. Áno, losos už nie je výsadou monackých jachtárov, môžete si ho dopriať už aj v kantíne, až na to, že to nie je možno ani losos. Ale čo tam po tom, zákazníci zežerú.


Luxus pre masy, časť druhá. Lezenie do zadku (pod)priemernému zákazníkovi, veď ktorý debil by už žral surové ryby, že. Uherák je proste istota v ťažkých časoch, klasika, ktorá nesklame.

a blížime sa do pekelného finále, ktorému predohru urobí pizza vegetariana!



A veľkolepé entreé, poprosím fanfáry:

Čínsky sendvič. Tomuto vravím originál ojeb.

Slávme Vianoce, každý ako chce

Asi v každom ženskom magazíne či kuchárskej knihe každý rok nájdete návod, ako na nezblázniť z Vianoc, no aj tak nikdy nedodržíte ani jeden bod a na štedrý deň prežratá/ý padnete o deviatej dole hubou a premýšľate, čo všetko sa pohnojilo tento rok a že už to viac neurobíte. A o rok zase.



Ja si dovolím tráviť v práci celý deň, často aj v nedeľu, takže s časom musím narábať opatrne. Zvolila som preto metódu selekcie úkonov, na čo sa vykašľať a na čo radšej nie. Nazvime to vianočné minimum. Našou úlohou je dosiahnuť maximálny efekt s minimálnym úsilím a ja vám teraz poviem pár mojich tipov, ako si sviatky užiť. Bez stresu to nejde, to je jasné. Ale môžem mať aspoň dobrý pocit, že sa stresujem podstatnými vecami, a nie hovadinami.

1. Kúpte alebo nakreslite pohľadnice (prípadne vy alebo vaše deti spravte jednu a dajte ju okopírovať na pekný papier) a rozošlite. Je to oveľa milšie, ako vianočná sms. Keď už máte fakt nestíhačku, pošlite ich ako mms. (Ja to spravím takto, lebo v outú sú teraz zadarmo, muehehe :)
2. Vianočné pečivo kúpte a upečte len jeden koláč či tortu. Ja obvykle už v novembri napečiem haldy ovsených sušienok, ktoré v celých batohoch vláčim so sebou na párty a besiedky a vydržia až do Vianoc, pokiaľ sa nezožerú. Okrem toho sa dajú upiecť aj s bezlepkovou múkou a nazdobiť ako perníčky.
3. Kapor a šalát? U nás nehrozí. Na štedrý deň je u nás pstruh pečený v rúre a zemiaková kaša. V rúre sa dajú hromadne pripraviť aj rezne. Ja dávam ráno variť kapustnicu, prichystám na pekáč pstruhy a očistím zemiaky. Potom stačí do misiek rozmiestniť ovocie, oriešky, sviečky a vianočné pečivo, prestrieť preventívne stôl a mám deň voľna.
4. Prebohaživého, nevyzdobujte byt! Jedine, že tak zamestnáte decká nech sa vám nemotajú pri upratovaní alebo pečení. Úplne stačí pár sviečok, stromček a adventný veniec.
5. Keď už hovoríme o upratovaní, ak ste na to hádzali bobek celý rok, teraz už nezachránite nič. Ak vonku mrzne, okná už neumyjete, leštenie skla a poličiek len pridá na strese. Úplne stačí, ak pred Vianocami spravíte bežné upratovanie,zvláštnu pozornosť venovať miestam, kde sa môže potenciálne zdržiavať návšteva- obývačke, jedálni, kúpeľni a wc.
6. Ani za ten svet sa nenechajte prehovoriť na živý stromček, jedine že sa vyžívate v dennom vysávaní ihličia z koberca. Kúpte si umelý, dnes ich robia fakt krásne. Ten náš je celý biely a tak naň môžeme dať naozaj akékoľvek ozdoby. Stromček neodzdobujeme- je síce každý rok rovnaký, ale to nikoho nezaujíma. Zabalíme ho aj so salónkami do igelitu a odložíme na ďalší rok.

Teším sa na vás po Vianociach, mám v zásobe zdravé šaláty, ktoré dostanú každého do formy. Kto to cez vianoce proste nedal a obžral sa do pneumatiky, nech sleduje.
 Príjemné sviatky prajem!

Mikulášsky obed

Mikuláš chodil aj u nás a nenechal nám darčeky v čižmičkách, ale na tanieri.



Pečenú maslovú tekvicu od Nigelly (to preexponované je gorgonzola) a steak z írskej roštenky. Sviečková to síce nie je, ale taky dobrý.

Potrebujeme:
1 maslovú tekvicu, to je toto
3 stonky tymiánu
olivový olej
pekanové orechy, za hrsť
gorgonzolu alebo iný podobný modrý syr

Tekvicu umyjeme a nakrájame na približne rovnaké kúsky. Semiačka odložíme na zasadenie.



Rúru si predhrejte na cca 200 stupňov. Tekvičky dáme na plech, popolievamie oliváčom a posypeme tymiánom. Nesolíme ani nekoreníme, šup s tým do trúby.



pečieme cca 40 minút, do zmäknutia. Počas pečenia môžeme obracať, aby sa opiekli po všetkých stránkach. 5 minút pred koncom pečenia posypeme orechami, tie nesekáme ani nič. Pred podávaním na to pomrvíme gorgonzolu, podľa chuti.  Postup na steak už poznáte. Dobrú chuť.

Oznam

Chcem sa poďakovať všetkým Vám, ktorí ste si pridali môj blog medzi sledované. Veľmi ma to teší a vážim si to.
Ešte jednu vec som chcela, a síce to, že odteraz budete mať tú česť vídavať moje recepty aj na stránke www.receptiky.sk. Rozhodla som sa, že tento blog bude primárne slúžiť ako osvetový potrál, kde nájdete užitočné informácie, aby ste sa vedeli vyhnúť blafom a prípadne sa aj niečo naučili.
Samozrejme, obľúbená frflacia rubrika ostáva, a vďaka Vašej spolupráci sa môže rozrastať.
Stačí, ak mi na môj e-mail pošlete fotku, nejakého strašného stravovacieho omylu, ekologickej katastrofy na tanieri, alebo obyčajného blafu, ktorý ste niekde videli, či dostali. Môžete pripojiť krátky komentár a popis, naopak MUSÍTE uviesť zdroj fotografie -ak ste to fotili vy, alebo váš kamarát, uveďte meno, ak ste to našli na nete, tak pripojte link. Zatiaľ máme príjem na eve@centrum.sk, v prípade väčšieho záujmu zriadime novú adresu;  twitteristi môžu fotku tvítnuť na môj účet @SuperEditrix.
Dúfam, že spoločne nájdeme cestu k osvieteniu!

Spread the knowledge!

slovenské weby o jedle a potravinách

Jedným z dôvodov, prečo tento blog vznikol je fakt, že v slovenských internetových vodách veľa výživných foodwebov nepláva. Pochybujem, že je to mnou, že neviem nájsť obsah, z ktorého by som sa ako začínajúca kuchárka poučila. Ľuďom často chýbajú základné vedomosti o varení a správaní sa surovín a z toho potom vznikajú tie nahovno recepty. Necháme teraz blogy, ktoré sa špeciálne venujú téme gastro, tie píšu nadšenci a dobrovoľníci a robia pre nás všetkých mnoho dobra. Teraz mám na mysli seriózne, poväčšine spravodajské weby, pretože tie sú na tom po tejto stránke dosť zle.
Ak chcem ale niečo kritizovať, musí to byť kritika konštruktívna. Dala som si preto úlohu zmapovať gastrosekcie webov aspoň tých najväčších denníkov s doménou .sk a a pustila sa do porovnávania, čo z hľadiska obsahu považujem za dobré, alebo naopak, čo mi chýba a čo je už navyše. Výsledky tohto výskumu ma až tak neprekvapili, konieckoncov, každý vie, že my sme v tejto sfére o niekoľko storočí pozadu za zvyškom európy.


restauracie.sme.sk
Začneme servisným webom, ktorý sa paradoxne jedlu venuje len okrajovo, lebo za úlohu si dáva mapovať dobré reštaurácie a nimi ponúkané denné menu. To sa hodí, keď neviete, kde cez obedňajšiu prestávku doplniť chýbajúce kalórie a troška podrbať s kolegami. Ak hľadáte podnik, kam by ste vzali frajerku na výročie a nemáte o reštikách prehľad, ste v pérdeli. Hodnotenia často píšu zákazníci, ktorí majú len mierne, alebo žiadne požiadavky na kvalitu, či už na jedlo, či obsluhu a vlastne sú šťastní, že tam nedostali po hube. Hodnotenia sú najslabším článkom, nič sa z nich nedozviete, lebo sú písané opatrne a vágne, pričom drvivá väčšina nie je schopná napísať, čo konkrétne im prekážalo a prečo. Napríklad hodnotenie reštaurácie Nefertiti v Bratislave:
Silvia: jedlo bolo vyborne, no obsluha na nic
Gabriel: Ingrediencie boli kvalitne, ale urcite by to chcelo lepsieho kuchara.
No čo sme sa dozvedeli? Čo si objednali naši kritici a hodnotitelia? Prečo sa im páčilo/nepáčilo? Na základe čoho to tí ľudia tvrdia? A to som vybrala ešte tie obshiahlejšie, obvykle je to len skonštatovanie, že buď bolo super, alebo že bolo zle. Nehovorím, že každý by mal byť fundovaný foodkritik s talentom objektívne zhodnotiť situáciu, ale v konečnom dôsledku je to celé naprd. Nebyť prepojenia ne pomerne obstojne spracovaný Trend TOP restaurant, neoplatí sa tento web navštevovať ani náhodou, lebo pôvodný účel neplní, ani keby sme si vypichli obe oči.
Články o jedle samotnom sú nielenže pridávané s veľmi riedkou periodicitou, ale obsahovo majú výživovú hodnotu teplej vody. Za všetky vyberám túto ohavnosť o slovenskom národnom jedle.


varecha.pravda.sk
Teraz sa nechcem nikoho dotknúť, ale objavila som nový mimibazár! Úplne vážne. Aj keď triedenie a recyklácia kuchynského odpadu nedosahuje ani zďaleka také biblické rozmery, ohavností a somarín sa tu nájde až-až. Ale paradoxne to nie je vec, čo ma na vareche vytáča najviac. Serie ma, že keď už zavesia dobrý recept, nenapíšu podrobný postup. Napríklad ako tento recept na t-bone steak na liptovský spôsob, ktorý je taký nedotiahnutý, že pokiaľ nie ste šéfkuchár alebo aspoň nadšenec s vedomosťami, nemáte šancu tento recept zrealizovať ani so šťastenou pribitou k chrbtu. Nielenže smrteľníci ani nevedia, čo vlastne ten t-bone je. Ale t-bone pred pečením nesolíme a nekoreníme (to by mal šéfkuchár takého hotela vedieť, BTW!) a nestačí ho opiecť z oboch strán dočervena. Začiatočník to vidí a povie si, že to predsa zvládne- a vyjde mu krvavá, nežuvateľná a po krajoch vysušená podrážka so surovým vnútrom. Ono nielenže nie je t-bone ako t-bone (musí to byť mäsové plemeno, mäso vyzreté, izbovej teploty, atď.), ale opeká sa podľa hrúbky, sme sa otočiť len raz a potom odležať, aby sa šťava a teplo rovnomerne rozdelili do celého kusa. Príloha, ktorú v recepte uvádzajú (gratinovaný zemiakový nákyp) je pre bežného stravníka absolútne neznámym pojmom. V podstate je to zapekaná zemiaková kaša, ale to má kto vedieť? Nehrajme sa tu na vysokú gastronómiu a naučme sa variť najprv to, čo je pre Slovensko typické- Zemiaky, kapustu, hydinové a bravčové mäso (nie párky, vysmážaný syr a kečup) a potom sa učme o steakoch. 


http://style.hnonline.sk/gastro
Gastrosekcia Hospodárskych novín je asi najzašitejším gastroportálom spomedzi spravodajských webov, a tým pádom aj veľmi nedocenená. Je to škoda, pretože tento web sa mi páči asi najviac, hoci stránky hn sa mi až tak nepáčia, práve kvôli neprehľadnosti. Nájdete tu všetko, od receptov cez kuchynské náradie až po hodnotenie reštaurácií (hodnotí jeho veličenstvo a laureát michelinskej hviezdy Pavel Pospíšil), ktoré je na úplne inej úrovni ako tie usoplené šplechy zo smečka. Ešte mi tu chýbajú testy potravín. Tie síce vychádzajú v tlačenej verzii, ale aspoň pod Piano by to teda dávať mohli. Naopak páči sa mi, akým spôsobom prezentujú rôzne produkty, z článkov sa dozviete veľa zaujímavostí, napríklad v tomto článku o whisky. 


 Nabudúce si dáme české weby, to už nebudem tak nadávať, skôr budeme chváliť a dozvieme sa veľa užitočného.