Trošku drahá svačinka

Pamätáte sa na časy, kedy nám mamy balili rezne na školské výlety do alobalu? Niečo podobné napadlo aj istého majiteľa reštaurácie z Dusseldorfu a vymyslel rezeň v alobale. Zlatom alobale. Na smaženom rezni s omáčkou sa vyníma fólia z čistého zlata. Jediný rozdiel spočíva v tom, že zlato sa je spolu s rezňom. 

Neviem, neviem, zlato som videla aj vo fľaši alkoholu, aj na macarons, ale vždy to boli len malé kúsky, súvislú vrstvu na teplom rízku, tak to už fakt nie...Nuž, treba uznať, že pozornosť si vynútil, vraj sa mu zabalené rezníky aj celkom predávajú. V najhoršom prípade si nedojedené mäso zabalíte do fólie, šupnete do kabelky a fičíme ďalej.  Zlatá fólia je tam len kvôli efektu. Osobne sa neprikláňam na stranu samoúčelných ozdôb, ale proti gustu žiaden dišputát, že. Viac sa o rezni v alobale de luxe dočítate na stránkach idnes.cz.

Vysoká gastronómia ruka v ruke so zdravou výživou

Ak sa vám nadpis tohto článku zdá ako nejaká nová diéta, ste na omyle. Je to totiž pravda pravdúca a to nielen teraz, ale nazdávam sa, že odnepamäti.

Ruku na srdce, vymenujte mi aspoň jedného svetovo uznávaného šéfkuchára, ktorý by mal nejaký problém s nadpriemernou hmotnosťou. Há! Že ako je možné, že sa napchávajú steakmi, mäsom, zmrzlinami a zákuskami a vyzerajú OK? Tajomstvo je práve v tých steakoch, mäse, zmrzline a zákuskoch, resp. z toho, čo obsahujú a z čoho sú vyrobené. Teraz idem trocha mudrovať, pripravte sa na zdrvujúcu pravdu o potravinách.

 

Otázka: Z čoho sa najviac priberá? Odpoveď: z nezdravého a kalorického jedla. Za nezdravé môžeme bez výčitiek svedomia označiť nasýtené mastné kyseliny, rôzne „éčka“, aditíva, zvýrazňovače chuti, konzervanty a chemické farbivá. Prvé uvedené sa najčastejšie vyskytuje v smažených jedlách, ostatné vo všetkých priemyselne upravených potravinách, v najhojnejšom množstve v instantných a iných polotovaroch. Zlaté pravidlo dobrej gastronómie by znelo asi takto: Vezmi kvalitnú surovinu a urob s ňou čo najmenej. Hodno podotknúť, že polotovar nie je surovina. Preto napr. v Michelinskými hviezdičkami ovešaných reštauráciách nenájdete napr. vyprážaný rezeň s hranolkami. Namiesto toho by som si vedela predstaviť plátok bravčového v nejakej jednoduchej tepelnej úprave, s domácou omáčkou a pečené zemiaky s bylinkami. Všetky tie umelé „zlepšováky“ slúžia na uľahčenie roboty a zakrytie nešikovnosti kuchára, ktorý nevie ani ušľahať šľahačku či sneh, alebo upiecť chlieb, len preto, že to za neho urobí stužovač a kypridlo.

Zákerná otázka: A čo sladkosti a zákusky? Tie predsa sú kalorické. Zákerná odpoveď: Ručne robené cukrovinky a koláče obsahujú omnoho kvalitnejšie suroviny, ako napr. rôzne tatranky a podobne. Teda áno, sú kalorické a preto by sme sa nimi nemali napchávať denne. Na rozdiel od kupovaných cukroviniek nášmu organizmu ani niečo dajú, nie len pocit zalepenej huby. Najväčším zlom sú umelé rastlinné tuky, cukor, umelé sladidlo a tiež všetky tie zahusťovače, emulgátory a podobná veteš, ktorej výživová hodnota je buď nulová, alebo sú ešte kalorickejšie ako kus masla, navyše ich metabolity sú často pre niektorých jedincov toxické, prípadne „len“ spôsobujú a vyvolávajú alergie. V tých najlepších cukrárňach namiesto toho nájdete len kvalitnú bio čokoládu (s vysokým obsahom kakaa), maslo, hnedý cukor a čerstvé a sušené ovocie, vrátane tých v biokvalite.

Na čo by sme teda mali ako správni fajnšmekri zabudúť? Píšte si:

-         Všetko, čo sa smaží na prepálenom oleji. Okrem smradu si ušetríte aj nejakú tú cievu.

-         Polotovary. Najväčší humus, ktorý ľudstvo zažilo (hádam okrem Desmodu). Instantnou kávou počnúc a vifonkou končiac.

-         Sezónne suroviny mimo sezóny. Na kieho andela by som mala v zime zháňať nové zemiaky alebo špargľu, keď na jar toho budú plné trhy? To radšej oželiem zeleninu, ako pchať sa umelinami bez farby a chuti.

-         Vegeta. Alfa a omega všetkého kuchynského zla. Vymeňte ju za soľ a korenie, dopĺňajte bylinkami.

-         Kečup. Pokojne ním polievajte hotdogy, ale ani za toho boha sa ho neopovážte použiť do nejakého jedla! Nedajbože, na pizzu! Sodoma- gomora, Cecilko!

Malý bonus na záver: Kultúra stolovania a jedenia ako takého by mala byť súčasťou výchovy  v rodine, čo sa nám na Slovensku úspešne darí pocovávať. Preto jedlo neberte ako povinnosť voči svojmu telu, ale aj ako právo voči vášmu životu. Vychutnávajte si ho a majte z neho radosť.

Fejky už aj v potravinách

Kto doteraz žil v domnienke, že sa falšujú len Vuittonky, nech sa včul čuduje, lebo už aj potraviny sa dajú napodobňovať.

A teraz sa nerehocte, lebo si fakt nerobím srandu. Viem, že sme si už mnohí zvykli na skutočnosť, že niektoré párky ani neobsahujú mäso, a že údené už nevaríme preto, lebo je v ňom želatína. Ale že sa necháme odrbať aj na mliečnych výrobkoch, tak to už je aj na mňa priveľa. Napríklad také maslo. Jeden by povedal, že je buď maslo, alebo rastlinný tuk typu Rama. No trt. Hybaj ho kuknúť zloženie a ľala, zistíme, že Raslo, Maslíčko, Masielko a iné paškvily nie sú maslo, ale rastlinný tuk s maslovou príchuťou. Ďalej napr. taký syr. Tavený ani nejdem spomínať, lebo to je odrb ako sviňa, čo okolo syra ani nešiel. Ale falšovať taký eidam, tak to chce gule. Eidam s rastlinným tukom. Sila, čo? Ani sa nám veriť nechce, ale je to tak. Alebo napríklad párky. Alebo slanina. Alebo jogurt. No nečumte, ani ste nevedeli, že aj to môžu byť fejky, čo?

Uvedený výpis je len zlomok z jednej kategórie "potravín", a to fejkov. Ani ich nepovažujem za jedlo, to sú chemické zlúčeniny, ktoré len zaťažujú organizmus už len tým,  že sú nekvalitné a nevýživné. Kapitola sama osebe je skupina "vylepšených" potravín. Patria sem slanou vodou napichané mäsá (pridajú až 30% objemu a váhy), ktoré dostať ako mrazené, lebo jedine tak vodu udržia. Ďalej údeniny, ktorých niektoré exempláre majú len 70%-tný, alebo aj len 40% obsah mäsa, hoci sa tvária ako 100% (kto by povedal, že celý kus mäsa je mäsom len zčasti?). A vôbec, všetky potraviny, výrobky, ktoré prechádzajú nejakým procesom priemyselného spracovania sú svojim spôsobom ohrozené na kvalite. Teraz tým nechcem povedať, že sa všetci ideme vrhnúť na BIO burinu a protestovať pred Tescom s kvetom v hube. Jediné, čo treba urobiť, je pozrieť si zloženie výrobku a zistiť si obsah éčok, percento sacharidov, tukov a bielkovín.

Niekto by si mohol pomyslieť, že fejkové a "vylepšené" výrobky sú lacnejšie, určené pre nižšie prijímové skupiny. Faktom je, že ak zaplatím za 100% údené 5 Eur/kg a za 70% údené za 4 Eur/kg, neušetrím nič, lebo za svoje 4 ečka dostanem 700g mäsa a 300g želatíny alebo sójového proteínu, ktorého výživová hodnota a chuť je rovnako biedna ako slovná zásoba Ivana Gašparoviča. Lenže najväčší problém je: ľudia nevedia nakupovať. Orientovať sa len podľa ceny (t.j. čím lacnejšie, tým lepšie, alebo naopak: lacné sú shity a kvalitné veci sú drahé) je blbosť. Nákup, kde je vyvážený pomer cena/výkon by mal byť samozrejmosťou. Som zvedavá, kedy tak bude.

Varené víno verzia 2.0- PUNCH

Minule sme varili červené víno s pomarančmi, čo je akási betaverzia klasického vareného čuča. Teraz prichádza niečo, čo celkom zmení vaše životy... Ale nie, robím si kozy ale určite neoľutujete, ak sa podujmete upgradovať "svařák" na vyšší level. 

Punču som varila asi 6 litrov na našej halloweenskej párty a zmizol v priebehu chvíle. Pripravte sa na to, že hostia vám vypijú úplne všetko. Recept je na jednu dávku. V obchode do košíka vložíme:

červené víno dva litre

pomarančový alebo jablkový džús

cukor

škoricu

rum hnedý tuzemák

čierny čaj

Keď máme všetko, začneme rovnako ako pri varení klasického vína- trochu vína povariť s korením, pridať zbytok. Ďalej prilejeme pol krabice džúsu, uvarený hrnček čaju (musí byť čierny a silný), necháme zovrieť a prilejeme rum. Do tohto punču sa hodia hrozienka ako do ničoho iného...ale predtým ich nasekáme a na noc namočíme do rumu. Šupa. Môžeme skúsiť aj pomaranče, sú tam super. Podávame teplé. 

Učíme sa variť Diabolku

Diabolská omáčka. Už len ten názov dáva tušiť, že pôjde o nejakú riadne štipľavú žbrndu, ale žiadne strachy. Ono nielen že to nie je žbrnda, ono to vôbec neštípe, pokiaľ nechcete sami. Navyše, diabolka je ideálnym prostriedkom, ako sa blysnúť pred svojou mäsožravou polovičkou, že dokážete uvariť aj niečo iné ako šalát bez dressingu.  Pôvodný recept je pomerne náročný na prípravu (množstvo krájania). Zjednodušenú verziu tohto zabijáckeho pokrmu som vymyslela ja osobne, teraz sa ju naučíte variť aj vy. 

Potrebovať budeme kilo bravčového (alebo kuracieho, morčacieho atď.), ideálne je pliecko, alebo stehno, podľa toho, čo majú akurát v akcii alebo čerstvejšie. Ďalej sú potrebné dve menšie, alebo jedna väčšia cibuľa, kocka hovädzieho bujónu, jedna veľká konzerva Morca-delly, 7 dl pohár leča, konzerva fazule ľubovoľného tvaru a farby (najkrajšie sú podľa mňa red kidney), konzervu šampiňónov a prípadne múku alebo hotovú zátrepku na zahustenie. Ako prílohu môžeme zvoliť chleba vo vajci, alebo zemiakové placky.

Samozrejme, mohli by sme si kúpiť čerstvé rajčiny a papriky, čerstvé huby, uvarené fazule zo záhradky a domáci vývar. Lenže je pomaly zima, hríbov čoraz menej, rajčiny z obchodu sú učinený blivajs a my sme navyše praktické ženy, ktoré chcú variť čo najrýchlejšie a pokiaľ možno bez námahy (ako Nigella :-). 

Začneme zvolením dostatočne veľkej nádoby, Ideálne čo najväčšej, aby sa to tam všetko pomestilo. Nakrájame cibuľu nadrobno a na troške oleja orestujeme, až kým nezačne jemne hnednúť (ale nie zas ako na guláš). Môžeme zaprášiť lyžicou múky a pridáme na slížiky nakrájané mäso. Orestujeme aj to, pridáme bujón a zalejeme vriacou vodou tak, aby bolo mäso ponorené. V tejto fáze môžeme pridať červené chilli, presne to množstvo, ktoré nám vyhovuje. Dusíme mäsko, až kým nezmäkne, čo samozrejme závisí od jeho druhu. Bravčové potrebuje aspoň pol hodiny, kuraciemu prsu stačí 10 minút. Počas čakania na udusenie si pootvárame všetky konzervy, nálevy povylievame a obsah konzerv hádžeme do hrnca v tomto poradí: Morca- della, šampiňóny, fazuľa, lečo. Povaríme ešte tak zo 10 minút, skontrolujeme hustotu šťavy, ak je to riedke, zatrepeme alebo zasmažíme. Pred podávaním už stačí len vysmažiť placky alebo chlebíky vo vajci, naaranžovať ich na tanier a zaliať omáčkou. Hotovo!

Máte chuť na niečo sladké?

Začína byť zima. A okrem toho, že sa už nedajú nosiť lodičky, nedá sa už toho veľa nájsť ani v záhrade. Končíme teda s ovocím čerstvo natrhaným a prechádzame na ovocie sušené a v supermarkete kúpené. Upečieme si teda typicky zimný zákusok. Vlastne to nie je zákusok, sú to koláče. A ani nie koláče, skôr sušienky. A sú dokonca zdravé (napodiv) a skvele sa hodia aj ako sladké raňajky. Okrem toho, sú to absolútne kultové keksy, ktoré sú u nás hitom už niekoľko rokov a nebolo človeka, čo by si nevypýtal recept. Navyše majú toľko obmien, koľko len v špajzi vecí nájdete. Poďme na to, kým si to nerozmyslím.

Potrebovať budeme:

300g polohrubej múky

200g ovsených vločiek

400g kryštálového cukru (môže byť menej)

140g strúhaného kokosu

150g Hery

2 lyžice medu

lyžičku sódy bikarbóny

horúcu vodu

Postupujeme nasledovne:

Rozpustíme Heru, pridáme do nej med a sódu bikarbónu. Do misy si nachystáme sypké prísady a pridáme k nim rozpustený tuk. Mágame cesto, ktoré by sa nemalo príliš drobiť, ale nesmie byť ani kašové. Pridávame horúcu vodu, ak sa to príliš sype (čo sa asi aj bude). Konzistencia by mala byť taká, aby sa z cesta dalo tvarovať. Cesto uložíme na pol hodiny do chladničky. Potom z neho vytvarujeme guľky cca veľkosti orecha. Celkom dobre to ide mokrými rukami. Ukladáme na plech a pečiaci papier ďaleko od seba. Keď som tento recept skúšala po prvý raz, nechápala som, ako sa z guliek upečú placky. Tak som to rovno vyplackovala a vznikol z toho jeden súvislý kus sušienky veľkosti plechu. V rúre to asi zredne a guľôčky sa rozpečú do tvaru placiek. V rúre na to stačí 150 stupňov a 15 minút, upečú sa do zlata. Ako vravím, kekesíky majú nekonečne veľa variantov, môžeme do nich pridať orechy, hrozienka, už som v nich videla aj čokoládu alebo mak a výsledok bol vždy skvelý. Nebojte sa toho. Určite vymyslíte spôsob, ktorý vám bude vyhovovať najviac.

Si na dne? Upeč moriaka!

Kto nevie, kto je Nigella Lawson, ten nech sa ide hanbiť do najbližšieho kúta. Je to totiž jedna z osôb, vďaka ktorej mám jedlo a varenie o niečo radšej, ako by tomu bolo za normálnych okolností.

Nigella (podobne ako ja) nie je žiadna profesionálna kuchárka, ale bývalá novinárka a k práci v oblasti gastronómie sa dostala pomerne bizarným spôsobom- po sérii hneď niekoľkých tragických udalostí v jej rodine. Si na dne? Upeč moriaka! Povedala si Nigella a začala zbierať recepty a dávať ich do podoby, aby pri ich realizácii človek neprišiel o rozum. Poslednou kvapkou k napísaniu vlastnej knihy vraj bolo, keď videla na jednej párty hostiteľku rumázgať nad nevydareným (nejakým brutálne zložitým) dezertom. Jej prvá kniha sa volala Ako jesť a je plná rýchlych a jednoduchých, zato fantastických receptov.Po uvedení jej cooking show (vidíte, vy diletanti, takto sa to robí!) na BBC sa z Nigelly stala ozajstná bohyňa anglickej kuchyne.  Trochu nešikovná, ale výborne variaca, trochu knedľa, zato pekelne sexi...Viď video (znalosť angličtiny nutná):

Nie je to asi ani v tom, čo varí...ale ako to varí. Spomínate si na film Čokoláda (hral tam aj Johnny Depp)? Nigelle niečo podobné stalo v USA, keď ju niektorí puritáni označili za diabla. Mimochodom, Nigella varí samé antidiétne veci. Kým niektorí fachmani jej práve toto vyčítajú, iní to považujú za výhodu (nedávno sa o nej pochvalne vyjadroval napr. Jamie Oliver). Keď vidím Nigellu (občas chodí na Spektre) ako jasá nad iskrivou žltou vajec alebo ako dojímavo rozpráva o jahňacej pečienke,  hneď mám chuť na nejakú mňamku. Tuším si idem niečo švacnúť. Čauko...

Hit týchto Vianoc!!

Nielen mobilní operátori, ale aj ja už myslím na Vianoce a hlavne na to, ako sa 24.12.2009 bez výčitiek obžeriem. Vianočné recepty si ukážeme hádam ešte v priebehu tohto a nasledujúceho mesiaca, teraz sa naučíme variť víno. Že čo má víno s Vianocami? V podstate nič, ale skúste si ho jeden dlhý zimný večer uvariť, zavieť oči a nadýchuť sa jeho vône...už to cítite? Sú v tamVianoce!

Účinkovať budú:

2 litre červeného vína, najlacnejšieho čuča aké zoženiete (dôverujte mi, prosím)

2 tyčky celej škorice

pár klinčekov (tak 5 párov)

hviezdičku-dve badyánu (nemusí byť)

1 celý pomaranč

cukor dľa vašej ctenej chuti

Áno, toto je ten sľubovaný recept na vylepšenie zlého vína. Ideme na vec.

Do hrnca si nalejeme tak 2 dl toho lacného patoku, pridáme korenie a necháme zovrieť. Varíme 2 minúty. Potom prilejeme zvyšok a zohrievame. Pomaranč nakrájame na kúsky aj so šupou (predtým nezabudneme umyť!) každý kúsok jemne stisneme, aby do vína cvrklo trochu šťavy. Potom ich  hodíme do hrnca. Zohrievame takmer až po bod varu ale bacha, nech to nehodí klokoč, víno nesmie za žiadnu cenu vrieť!! Pridáme cukor, podľa chuti, prípadne necháme každého, nech si svoju porciu osladí sám. Pomaranče vyberáme a jeme. Nacucajú príšerné množstvo alkoholu, tak preto. 

Tým, že sme na začiatku dali do hrnca len trochu vína a varili v ňom korenie, mohli sa všetky vône uvoľniť už tam a tak nemusíme variť celé víno a chuť je napriek tomu výrazná. Korenie sa dá použiť aj dva krát (niečo pre šporovlivých). Môžeme prípadne poexperimentovať aj s iným ovocím, ja si celkom viem predstaviť hrozienka (s rumom:) Biele víno sa tiež dá použiť, ale v tomto prípade vypustíme pomaranč. 

Príjemné vianočné nalaďovanie prajem....

Ako nakupovať potraviny "ve slevě"

Neviem, či to poznáte, ale ja áno- v každom väčšom obchode majú niečo ako "bargain box", tovar, ktorému sa o pár dní alebo hodín končí záruka a je minimálne o polovicu lacnejší. Niektorí z nás majú príjemné skúsenosti s takýmto nakupovaním, iní zase nie. Tajomstvo je totiž v tom, čo kupujete...

Čo sa oplatí

Syry a trvanlivé výrobky sú jednoznačne na vrchole rebríčka obľúbenosti zľavnených produktov. Pri trvanlivých potravinách je dôvod jednoduchý- častokrát vydržia dlhšie, než uvádza výrobca. Môže sa vám podariť kúpiť napr. ryžu na risotto za cenu obyčajnej ryže. Syry sú zvláštny prípad, najmä tie z kategórie zrejúcich. Tieto treba nechať dobre odležať, než naberú tú správnu konzistenciu a smrádeček- camembert, brie, niva, dokonca aj bryndza- toto všetko je jedlé, až keď prejde procesom zrenia. Máme teda dve možnosti: kúpiť si syr a počkať si na dátum jeho minimálnej spotreby; alebo si ho kúpiť už vyzretý a o polovicu lacnejšie. Ja si pravidelne kupujem syry s bielou plesňou alebo olomoucké syrečky- takto zľavnené. Raz sa mi dokonca podarilo vymáknuť štvrťkilový parmezán zlacnený z 15 Eur na tri. Neni o čom...

Čomu sa vyhýbať

Všetky tresky a iné haluze obsahujúce majonézu treba radšej obísť, najmä ak vonku zúri leto. Stačí pár hodín v teple a už sa v šaláte kotí salmonela. To isté platí pri mäse, dvojnásobne pri mäse mletom a trojnásobne pri marinovanom. Zákusky sú tá istá kategória, pokojne môžu byť pokazené už pred záručnou lehotou. Pečivo by som tiež nebrala, veď starého chleba na hrianky sa doma vždy nájde dosť. Ak však plánujete nejakú toastovú žúrku, tak prosím. Ale bacha na pleseň, pečko zo všetkých strán poobzerajte.

Ak máte akékoľvek pochybnosti, či si zľavnený výrobok kúpite, alebo nie, radšej ho odložte nazad. Radšej hamovať, ako banovať.

Cooking show??? Preboha, kde?

Cooking show je čoraz hojnejšie sa vyskytujúci výraz, skloňovaný predovšetkým v súvislosti s televíziou a varením, respektíve oboch súčasne. Tento druh televízneho tovaru zavítal konečne aj na Slovensko a nech mi aj huba odpadne, ale toto, čo sa ako cooking show zvykne označovať, nemá s týmto druhom programu nič spoločné. Pozrime sa na niektoré exempláre sídliace na obrazovkách.

 Sedláci v meste

Bez servítky je asi najčerstvejším a zároveň najčudesnejším prírastkom do obludária slovenských cooking shows. Cooking v preklade znamená varenie, teda človek akosi prirodzene čaká, že sa tam bude variť. No, figu borovú. Raz sa na vás škerí Ďurianová džgajúca do seba nejaký ohorený a vnútri surový mäsový produkt (vraj kuracie stehno, pche) a inokedy sa zase kandidátka na najlepšiu hostiteľku  snaží blysnúť kuracími prsiami s hranolkami. Moja, nabudúce radšej objednaj čínu, k sporáku sa radšej ani nepribližuj a hlavne sa nepchaj niekde, kde nemáš čo hľadať. Šmariť mäso spolu s hranolkami do fritézy a naservírovať to ako jedlo do súťaže mi pripadá ako ísť na Missku s 50 kg sádla na zadku,  s mastnými vlasami a neoholenými nohami. Už viem, čo chcel autor povedať, keď vymyslel názov Bez servítky. Program o varení ktorému chýbajú elementárne znalosti o varení. Je to škoda, lebo v zahraničí je tento formát pomerne obľúbený, ale tam aspoň vyberajú účinkujúcich, ktorí vedia aspoň trochu variť.

Tajomstvo kuchyne odhalené

Verejnoprávna telka sa nedá zahanbiť a už je aj vonku s niečím, čo aspoň vzdialene pripomína oný formát, teda cooking show. Až na to, že opäť narážame na obvyklý problém- tí ľudia jednoducho nevedia variť. Sú to totiž celebrity. Volá sa to Tajomstvo mojej kuchyne a snaží sa byť viac show, ako cooking, čo je v konečnom dôsledku dobre, keďže sa tam nevarí podľa utajených  receptúr po babičke, ale normálne žrádlo, aké nájdete napr. v závodnej jedálni. Soráč, ale JA nebudem brať rozumy z programu, kde sa niekto snaží tváriť múdro pri pečení koláča podľa receptu z mimibazáru. Každý z týchto receptov je vynaliezanie kolesa a sú zbytočne zložité- akoby hovorili: Ja viem navariť omáčku ťažkú jako hovado! Že to nie je jedlé, je druhá vec. Skrátka, nič nového pod slnkom. Keď chcem uvariť niečo staré a známe, stačí, keď si otvorím kuchársku knihu. Tento program je úplne zbytočný, rovnako ako 90% programovej štruktúry STV.

Takto si to predstavujem

Ďalšia vec, ktorú sa musíme od našich západnejšie ležiacich bratov naučiť. Majú hneď tri cooking shows, ktoré stoja za kuk. Prvým, časovo najúspornejším útvarom je Kuchárska pohotovosť, ktorú vysiela ČT. Trojica profesionálov sa vyberie pomôcť nejakej bezradnej obeti varenia. A už sa pečie mäso, zelenina, koláče... Sranda je, že sa snažia (pokiaľ je to možné) využívať sezónne a lokálne suroviny a jedlá nie sú zbytočne zložité a prečačkané. Nemusíte sa báť, že pri skúšaní receptu z Kuchárskej pohotovosti pohoríte na zháňaní nejakej exotickej suroviny, aké obľubujú niektorí kuchári. Palec hore.

TV Prima drží v rukách hneď dva tromfy. Prvý sa volá S talianom v kuchyni a a je to (čudujsasvete) o talianovi, ktorí varí taliansku kuchyňu. Podľa mňa ideálna škola varenia. Veď čo sa človek naučí rýchlejšie, ako jednoduché jedlo talianskej kuchyne? Rajčinové omáčky, cestoviny, pesto...mňamka.

Druhá a asi najlepšia cooking show, akú v našich končinách poznám, je Ano, šéfe! Zdeněk Polhreich, čoby šéfkuchár- sekera buzeruje nešťastných majiteľov podnikov, že nevedia viesť podnik. Drsné, ale super. Ak chcete pochopiť, o čom tu celý čas (celý môj blog) meliem, pozrite si aspoň jednu časť.

Ostáva už len dúfať, že aj u nás sa niekto spamätá a začne robiť šou o varení seriózne. Mimochodom, ako sa volala tá relácia o varení na JOJke s Bičanom? Tá bola veľmi fajn, škoda, že už nechodí.

Let´s bake PIZZA!!!

Od začiatku mi bolo jasné, že prvým receptom, ktorý dôstojne zaháji toto moje foodblogovanie nemôže byť nič iné, len domáca pizza!

Najskôr pár argumentov, prečo práve toto jedlo:

1. Pečie sa doma pod vašim dohľadom, teda ako k nej pristupujete, taký bude výsledok

2. Dáte si na ňu, čo len chcete. Pokojne aj nivu s mandarínkami

3. Náklady na výrobu jednej domácej pizze sú ažo 80% (!) nižšie, ako keby ste si ju kúpili v pizzérii

4. Chutí skvele. Nebudú vám veriť, že ste ju niekde nekúpili už upečenú!

5. príprava netrvá vôbec dlho a zvládne to každý tupec

Poďme teda na vec. Nachystáme si náčinie v tomto zložení: miska, varecha, doska na vaľkanie, valček na cesto, plech na pečenie v kombinácii s papierom- tiež na pečenie.

Suroviny v tomto pípade (na jednu pizzu) budú:

1 dl teplej vody

hladká múka

soľ

droždie

na oblohu je nevyhnutné použiť aspoň tieto dve základné veci:

konzerva paradajok 

oregano

strúhaný syr

ďalej podľa vlastného výberu. Neopovážte sa švindľovať s pretlakom, alebo (sodoma-gomora!) s kečupom! Nepodarí sa to. Jedna konzerva vydrží aj na dve, šetrnejším na tri pizze A nechoďte na to ani s korením na pizzu. Fakt nie.

Akciu zahájime vyliatím toho 1 dl teplej vody do misy. Do ruky si vezmeme varechu a pomocou nej zamiešame do vody droždie, stačí tak 1/4 tej kocky čo kúpite v obchode. Do toho primiešavame hladkú múku. Osolíme. Cesto začne hustnúť a my musíme miešať, čo nám varecha stačí, neskôr sa do toho vrhneme rukami, už niet inej cesty. Cestíčko by malo byť kompaktné, po chvíli sa prestane lepiť na ruky aj na steny misy- v tejto chvíli prikryjeme tanierom, fóliou, pokrievkou alebo niečím, čo nepustí veľa vzduchu a odložíme na teplé miesto. Mne sa osvedčilo ponoriť inkriminovanú misu do drezu napusteného horúcou vodou. Cestu dáme tak 10-15 minút, čakáme, kým ho nebude aspoň dvakrát viac, ako sme do drezu vložili. Tento čas nezabudneme zmysluplne využiť a môžeme si pozápasiť pri otváraní konzervy s paradajkami a roztlačiť ich na kašu, nastrúhať si syr, nakrájať olivy, šampiňóny, zeleninu, whatever...

Keď je cesto vykysnuté, vyberieme ho z misy na pomúčenú dosku a nemilosrdne premiesime. Také ho necháme ešte chvíľočku odpočinúť, kým si zapneme trúbu na to najmaximálnejšie maximum a nenájdeme oregano, prípadne nepošleme svoju ratolesť jedno kúpiť do obchodu..

Je čas na vyvaľkanie cesta do dvaru pizze. To ja samozrejme, neviem. Vždy mi z toho vyjde meňavkovitý tvar, ale to nie je podstatné- hlavné je zachovať zlaté pravidlo: tenký stred a hrubší okraj. Tenké okraje sa v rúre príiš vysušia a hrubý stred pokazí celý dojem. Na vyvaľkanicu hádžeme oblohu v tomto poradí: pyré z rajčín, oregano, syr, ostatné. 

Rúra by už mala byť správne rozhicovaná tak šup tam aj s pizzou. Stav upečenia odsladujeme podľa spodku, či je zlatistý, alebo nie. Okraje sa v rúre nedajú upiecť dozlata, je mi ľúto. Ale ak máte doma pec, v tom prípade by to mohlo fungovať. Časovo to vychádza tak na 7-10 minút. Prvých 5 sa na to nesmieme pozerať! Niežeby sa pizza hanbila, ale spľasla by. Kysnuté cesto je sviňa, čo si budeme oči šmirgľovať.

Tak to by bolo všetko. Už len dobrú chuť!