Slobodný je free, a obloha sky...

Ďakujem autorovi/prekladateľovi tohto jedálneho lístka za dokonalú demonštráciu toho, že podaktorí naši majitelia reštaurácií nevedia o oblohách ani makový prd.
Ťažko povedať, kde sa vzala táto potreba, naložiť na tanier okrem samotného jedla aj pol tony zdochnutej zeleniny. Možno to prišlo s érou "nových" reštaurácií v 90. rokoch, kedy si podnikateľskí pionieri zmysleli, že zaplniť tanier lacnou zeleninou a zmenšiť samotnú porciu jedla im prinesie väčšie zisky. Alebo to niekto videl v zahraničí a povedal si, že je to fasa nápad, ako vliezť hosťovi do zadku. Alebo niekomu proste drblo v lebeni a učinil tak v nádeji, že nevábne vyzerajúce jedlo bude vyzerať aspoň trochu poživateľne.


Zdroj: http://www.okrasne-rybniky.sk
Jedli by ste to? Dali by ste za toto niekomu peniaze? Chudáka pstruha posypaného syrom ani nekomentujem.

Pravda o oblohe je totiž taká, že ju naozaj málokto zje. Aj to iba v prípade, že je zelenina čerstvá a jedlá a k podávanému pokrmu sa hodí. Niektoré jedlá, napr. steaky sa s čerstvou zeleninou skvele dopĺňajú a navyše  môžete ušetriť kalórie. Ale ak je obloha hnusná, zvädnutá, ku každému jedlu rovnaká a nikto o ňu nemá záujem, sú to pre majiteľa podniku vyhodené peniaze a plytvanie potravinami, ktoré by sa dali využiť oveľa zmysluplnejšie.


Zdroj: http://www.inkuba.sk
K čomu je dobré toto? Eidam, šampióny z konzervy, saláma, kuracie prsia, trojobal. Tak ktorá zelenina to asi doladí? Alebo je tam iba pre potechu(!) oka?

V každom prípade, ono to niekedy význam má, a inokedy zase nie. Ak obloha dotvára či už estetickú alebo chuťovú stránku jedla, je to v poriadku. Príkladom nech sú trebárs kyslé uhorky, cvikla, bylinky atď. O zbytočných oblohách môžeme hovoriť vtedy, keď sú ku každému ponúkanému jedlu rovnaké a na tanieri sa ocitli len preto, lebo "sa to patrí". Obvykle je to list šalátu, nastrúhaná mrkva (v tom lepšom prípade čerstvá), uhorky, rajčiny, papriky- to všetko často v značnom štádiu rozkladu. V niektorých reštauráciách už od toho upustili, lebo prišli na to, že je to somarina.
Pre príklad dobrej oblohy nemusíme chodiť ďaleko.

Ak máte pocit, že ste túto fotku už videli, tak máte pravdu, už tu raz bola. Fotila som to ja, na Gurmánfeste. Na fotke vidíme vpravo vzadu ceviche a naľavo zeleninu- to oranžové je sladký zemiak, to je príloha. Kukurica je typický latinskoamerický pokrm, tu sa nám ponúka hneď v dvoch verziách. Ceviche je ale farebné samo osebe (červená cibuľa + zelený koriander) tak ho netreba hyzdiť šalátom. Všetko na tácke je farebne a chuťovo vyvážené, nič sa s ničím nebije, či už teplotou alebo štruktúrou (až na tie pukance, tie ma nejak nedostali, ale hodili sa tam) a všetko je z jednej kuchyne.

Jete oblohy v reštauráciách? Alebo si ich robíte aj doma?

Toto mi nerobte

Pravidelne si chodím rochniť na modnipeklo.cz a občas ma napadne, že človek zažije mnoho podobných pekelných skvostov aj v gastronómii, s tým rozdielom, že o takéto hlboké zmyslové zážitky sa človek na webe podelí ťažšie. Predsa len, technológiu prenášajúcu chuť a vôňu ešte nevymysleli. Ale ukázať, ako sa niečo nemá robiť sa dá, a ja Vám to aj ukážem.
Často nie je prúser ani tak výsledok, ako samotný princíp pokrmu. Aj totálny blivajs môže niekomu chutiť, rovnako ako môžu zarezané bokovky s bielymi čižmami niekomu pripadať sexy. V jednej veci sa ale tieto kombinácie nelíšia, a síce v absencii kreativity a zdravého rozumu. Inak vznikne niečo takéto, ako Pizza z rožkov.
Je to jednoducho katastrofa. Prečo?
Chlpy sa mi ježia už pri slove pizza. Pizza vyzerá inak a dotyčná pani asi nikdy pizzu nejedla, ani sa len nepokúšala zagoogliť a zistiť si, čo sa obvykle na pizzu dáva, aby chutila, ako má.
Samotný nápad recyklácie rožkov nie je úplne zlý, konieckoncov je to princíp nádievky, dajú sa tak urobiť slivkové knedle, a aj do parených knedlí sa pridáva houska. Čo je ale peklo, je tá obloha. Poďme si to rozobrať:
"potřeme pizzu kečupem smíchaným s kapkou oleje, stroužkem česneku a bylinkami, co máte rádi, já dala bazalku. Kečup jsem i přisladila lžičkou cukru, aby nebyl tak trpký"  Už z tohto na mňa idú smrteľné poty a obchádzajú ma mdloby. Kečup na pizzu- zle. Má tam byť paradajková drť, keď už nemáme originál omáčku. Olej? A načo preboha? Strúčik cesnaku? No budiž. Bazalka? Nie. Iba čerstvá a na margheritu.  Bylinky, co máme rádi nie. Jedine že máme rádi oregáno. Kečup, ktorý treba prisladzovať, lebo je trpký si nezaslúži našu pozornosť. Kečup nie je zase také zlo, ako hovorí Polhreich, ale keď už, tak kvalitný a nie šmejd in čajna za 5 korún. (cca 17 centov)
Navrch dáme "kousky hermelínu, červenou kapii, zelenou cibulku, plátkový sýr", ja vidím ešte špekáčky, suchú salámu, šunku a bohvie, čo ešte. Niekto v tej domácnosti má evidentne rád údeniny a v snahe priblížiť sa pizzovému originálu tam nacápal polovicu chladničky a vytvoril tak 5cm hrubú skládku chladničkového odpadu. Ale výsledok stále nebol "vončo" tak to ešte doladil kápiou, špekáčkou a nejakými zbytkami po psovi. Ja si tiež na pizzu naložím veci, ktoré by skutočnému Talianovi asi zdvihli mandle, ale ja robím dobré kysnuté cesto, používam paradajky namiesto kečupu, oregano a rozhodne to nikdy, ale nikdy nezabijem strúhaným eidamom. Dávam mozarellu, parmezán, nivu alebo nejaký iný výrazný syr. Mozarella je klasika, ostatné sú pre chuť.
Takisto si všimnite, že všetko, čo bolo k príprave tejto veci použité, sú výrobky, a nie suroviny. Jedinou  surovinou sú vajíčka v ceste. Všetko ostatné sú výrobky. Tomu sa síce človek dnes vyhne ťažko, najmä pokiaľ ide o syr alebo šunku a podobne. Lenže jedlo je len také dobré, aké suroviny použijete. Čo môže vzniknúť z gothaja za 3 €/kg?
Ešte ma napadá jedna typicky slovenská vlastnosť, a síce všetko sprzniť na svoj sedlácky obraz. Aj pizza, ktorá sa bežne v pizzerii podáva- nech je na nej aj kyslá kapusta a eidam z Metra - má tenké cesto, paradajkovú omáčku a nie je vzorkovňou obsahu kuchárovho vačku. Keď nejakú frkačku (frkačka je terminus technicus a označuje maminu blogerínu, ktorá varí štýlom frkni tam to, frkni tam tamto) napadne dať na pizzu kečup, je to ešte ospravedlniteľné, lebo ona nevie, že to, čo používajú v pizzerii, sa dá kúpiť aj v normálnom Lidli. Ale kto už niekedy videl na pizzi gothaj, špekáčky, lečo, diétnu salámu a eidam alternative, alebo nedajbože, všetko dokopy? To je taký problém kúpiť aspoň tú "šunkovú" salámu a jednu mozarellu za 50 centov? WTF? Naozaj to tak niekomu chutí alebo je to len lenivosť?
Samozrejme, doma vám nemôže nikto zakázať variť aj brezle s grankom, ale ak už niekoho hostíte, alebo nedajbože ste kuchár a varením pre druhých sa živíte, tak to radšej nerobte. A ako správne podotýka Ada: "Móda a jídlo k sobě nemají vůbec daleko, když to vezmete přes vkus a kulturu. Ochota žrát hnusné jídlo chodí ruku v ruce s lhostejností k vlastnímu vzhledu a světu vůbec." V tejto vete je toľko pravdy, že by ju bolo treba do žuly tesať a potom z tej žuly narobiť billboardy. Ako môže mať človek z pozemského života radosť, keď neje dobré jedlo, nenosí vkusné oblečenie a celkovo sa neobklopuje príjemnými vecami a ľuďmi?
Môže byť taký človek úplne šťastný? Ak si myslíte, že hej, tak dobrú chuť.


http://www.hledsebenasebe.cz/downloads/RECEPTY/Pizza%20z%20rohl%C3%ADk%C5%AF_soubory/image004.jpg

Cuketia sezóna

Existuje X- spôsobov, ako pripraviť cuketky, no napriek tomu sa nepamätám, že by som cukiny jedla niekedy aj inde, ako doma. Cuketka je pritom veľmi vďačná zelenina, zdravá a chutná, lenže väčšina z nás pozná cukety veľké ako kyjak, tvrdé a vláknité a podvedome sa takýmto veciam vyhýba. Cukety
(a patizóny) treba zbierať kým sú ešte malé. Jedine vtedy sú mäkké a šťavnaté a pripravené na akúkoľvek kuchynskú úpravu. A keďže ja nie som z tých, čo len držkujú a nič neukážu, tak Vám ukážem jeden z mojich obľúbených spôsobov.

Prázdniny síce skončili, ale nás sa to netýka a aj počasie ešte grilovaniu praje, tak si toto jedlo môžeme pripraviť aj vonku na grile.

Mimochodom, zistila som, že ryby sa kua zle fotia.

A upečené sa fotia ešte horšie.

Na obrázku je len pár cuketích koliesok, ale ja si ich nakladám na tanier vždy hromadu, pol na pol so zemiakovou kašou. 

Pstruh dúhový je podľa mňa úžasná ryba. Jasné, sú aj lepšie ryby, ale pstruh je dostupný, majú ho všade a nie je ani extra drahý. Jednoducho sa pripravuje a aj sa dobre je, lebo stačí vytiahnuť chrbticu a nemusíme sa báť kostí. Ja som ryby iba posolila, posypala drvenou rascou (nadrvte si sami, je voňavejšia) a obložila maslom. V rúre strávili 20 minút a stačilo to akurát. 

Cukíny nakrájame a posolíme, aby z nich vytiekla prebytočná voda. Urobíme si marinádu, akú máme radi, ja dávam iba čierne korenie, olej a papriku, ale ak máte radi iné koreniny a bylinky, použite ich. Cuketa má veľmi nevýraznú chuť, takže čo na ňu napatláte, tak bude nakoniec aj chutiť. Kolieska opekáme na panvici alebo na grile.

Jesenná záhrada

Ja viem, v poslednej dobe blogovanie trochu flákam, ale je to preto, lebo trávim dovolenku na chate, fotím a zbieram matroš na nové príspevky. Počasie je vážne skvelé a človek by ani neveril, že sa stihne v polovici septembra ešte spáliť. Na konci záhrady sa vyvaľuje oranžová dyňa Adéla a jej príbuzné, cukety, patizóny a biele tekvice jej robia spoločnosť. Ešte tento mesiac sa môžete tešiť na nálož tekvicových a cuketových receptov, pretože aj keď je tento druh zeleniny u nás dosť podceňovaný, dajú sa z nej pripraviť veci, o ktorých sa vám ani nesnívalo.
Na vytvorenie tej správnej jesennej nálady, pár fotiek z jesennej záhrady :)



toto je Adéla








Mäta


Už ste niekedy robili štvorlitrové mojito? ja hej (cukor dávam obyčajný a potom pridám trstinovú melasu):




A toto robím so starými dyňami:

Čiernobiely svet

Zúfalé časy plodia zúfalé ženy a zúfalé ženy robia zúfalé činy. Ak sa k zúfalstvu pridá aj hlad, je to učinená katastrofa a takéto dievča by sa nemalo do ničoho púšťať. Lenže, ja....



Mala som doma nejaké slovenské slivky, takže logicky prvá možnosť bola obaliť ich do cesta a uvariť, čím vzniknú známe slivkové gule. Ak sa lepšie pozriete na obrázok, zistíte, že tie moje vyzerajú skôr ako slivkové štvorce. Navyše, hneď po odfotení všetky do jednej zmizli, takže dramatický efekt  v podobe krvavočervenej šťavy vytekajúcej na čiernobiely podklad z maku a cesta, milí diváci, neuvidíte. Keď je človek zúfalo hladný a navyše má tú červenú na bielych (!) gatiach, myslí na všetko, len nie na fotenie.

Keďže ja nemám nervy na zemiakové cesto, z ktorého sa gule obvykle robia, musela som nájsť menej bolestivý spôsob, ako sa k slivkovým knedliam dostať. Potom ma napadla jedna vychytávka, ktorú som sa, čudujsasvete, naučila od mojej mamy (Z maminých výtryskov gastronomickej geniality by mali radosť Psíček a mačička. Ja NIE). A síce zemiaky nahradiť tvarohom. Cesto upatláte z jednej vaničky nízkotučného (nie hrudkovitého) tvarohu, jedného vajca, soli a (polo)hrubej múky podľa potreby.

A potom ma zasiahla ďalšia rana. Ono to ide aj jednoduchšie! To sú mi veci....údajne na to stačí obyčajný rožok, teplá voda a múka. Rožok sa nechá rozmočiť vo vode, potom sa trochu vymačká, aby nebol príliš vodnatý a k tomu sa iba prisypáva múka, kým cesto nemá žiadanú konzistenciu. Zatiaľ som nemala tú česť, ale určite túto metódu otestujem aspoň na šúľancoch.
Ďalší postup je štandardný- vyvaľkať, naštvorcovať, pobaliť slivky (alebo iné ovocie), uvariť, posypať makom a poliať maslom. Hotofka. Čiernobiely obed je na svete.

Lazy saturday afternoon

Dnešné sobotné popoludnie Vám prináša IKEA!



V pozadí vidíte Kaffe mellanrost. Ak chcete kávu, ktorá chutí dobre a nezruinuje váš rozpočet, siahnite po nej. Je pomletá presne pre prípravu vo frenchpresse.
Frenchpress je už asi desiaty, ktorý mám, lebo vždy sa mi ho podarí rozmlátiť. Ako napríklad tohto jeho predchodcu, ktorý zažil varenie kávy iba raz:



Hrnčeky Dinera mám vo všetkých dostupných farbách. Káva sa z nich pije najlepšie.
Pekný deň!

Ako spoznám dobrú reštiku?

Pokiaľ ide o reštaurácie a žrádlo v nich ponúkané, každá rada je dobrá. A ak sa tu na Slovensku chceme konečne vymaniť spod nadvlády vysmážaných eidamov s hranolkami, mali by sme si na rovinu povedať, čo chceme a čo nechceme v našich reštauráciách vidieť.
Pravda je totiž taká, že radový zákazník nemá gastronomické vzdelanie a ani ho nemá odkiaľ mať. Ak mu budú donekonečna ponúkané blafy, nemá možnosť kvalitu rozoznať, ani keby mu po hlave skákala. Preto je táto úloha na prevádzkovateľoch stravovacích zariadení, aby nám ukázali, že variť sa dá aj dobre. Našťastie, niektorí si to už uvedomili. A my si dnes povieme, ako jednoducho overiť kvalitu reštiky bez toho, aby sme tam chodili viac, ako raz.
1. Názov- ten by mal o reštike niečo vypovedať, najlepšie to, v akom duchu sa nesie a čo môže hosť očakávať pri vstupe dovnútra. Napríklad Chez niekto mi bude pripomínať francúzsko. U niekoho zase niečo tradičné, so slovenskou kuchyňou a tak ďalej. Väčšina názvov druho-a-viac triednych reštík má meno vymyslené v štýle: Jéj, to je aké fasa slovíčko! Neviem čo to je, ale znie to pekne, vycapíme to na priečelie, nech všetci vidia, akí sme cool- a tak sa stáva, že podnik sa volá jednoducho Reštaurácia, Miesto alebo Pivo, samozrejme v cudzom jazyku to tak jebnuto nevyznieva.
2. Interiér- aj to je záležitosť samotného konceptu zariadenia, keďže by mal zodpovedať štýlu kuchyne. Keď vidím ikeácke stolíky, umelé tehly na stenách a futuristické lampy decentne a s vyberaným vkusom doladené obrusmi corgoň, viem že je zle. Asi jediné krčmy zariadené v duchu konceptu sú irish puby a rôzne koliby. Inak je to bieda
3. Jedálny lístok- Čo je zlé na dllllllhom jedálnom lístku? Aspoň si mám z čoho vybrať, ne? No prdlajs, veľký výber pôsobí kontraproduktívne a človek nakoniec tak vyberá, že si stále dáva to isté. Je to preto, že položky sa v takýchto zoznamoch navzájom podobajú, resp. sú to všetko rovnaké kraviny, akurát sa od položky k položke jemne menia. Napr. kuracie prsia na prírodno. Kuracie prsia na prírodno s hubami. Kuracie prsia na prírodno so šunkou. Bla bla bla.....zív.
4. Jedlo- ak sme sa nenechali odradiť ohavným interiérom, pristúpime k adrenalínovejšej aktivite, a síce k ochutnávaniu samotného jedla. Moje odporúčanie: ak ste na prieskume, nedávajte si jedlo, ktoré sa nedá za žiadnych okolností zmršiť. Nedávajte si tie kuracie prsia s hranolkami, radšej postavte pred kuchára výzvu v podobe šalátu alebo cestovín. Tie dostávajú v našich reštauráciách na frak najčastejšie.
Cestoviny preto, lebo nie je nič jednoduchšie, ako rozvariť ich na blato a preliať hotovou omáčkou- tak to veľa reštaurácií robí a je to zverstvo, pretože doma si túto "pochúťku" môžem spraviť so štvrtinovými nákladmi. Ak sú cestoviny dobre uvarené, resp. nie sú to tie najlacnejšie z Metra a je na nich súca omajda z čerstvých surovín, sme na dobrej adrese.
Šalát je peklo samo osebe, pretože väčšina ľudí považuje zeleninu za nevyhnutné zlo, ktorým musí byť ozdobený tanier lebo potom to vyzerá, že je tam toho viac. Ak chcete šalát ako jedlo, obvykle máte na výber z cézara, gréckeho a šopského. Nuda, nuda, nuda. Ešte aj tieto skvosty je možné doriadiť a doviesť do nechutného záveru kupovaným dressingom, ľadovým šalátom (áno, na niečo sa hodí, ale drbať to do všetkého nie je OK) a absenciou akejkoľvek invencie. Šalát a zelenina celkovo je vyslovene sezónna záležitosť, na jar môžeme podávať šalát jarný- s redkvičkami, vajíčkami atď, v lete je všetka zelenina vo forme tak môžeme vymýšľať, čo sa nám chce, na jeseň zase použjeme jesenné plody. Čo je na tom také zložité? A čo je také zložité na OSUŠENÍ šalátových listov? Aha, na mokrých kupovaný dressing drží. Takto je to ťip-ťop, že?
Neviem či má zmysel venovať čo i len samostatný odstavec obsluhe, lebo tá má byť za každých okolností milá a hlavne kompetentná, čo teda u nás samozrejmosťou nie je. Ich chyba.
No čo, pomohlo?

Maslo vs. margarín

Toto bude trocha na dlhšie. Trocha teórie nikdy nezaškodí.

Prednedávnom som sa zúčastnila nejakej ohnivej internetovej diskusie, ktorá sa týkala masla a jeho potenciálnej náhrady -margarínu. Neviem, či môj názor na túto problematiku niekoho zaujíma, ale aj tak to sem napíšem. Lebo si jednoducho myslím, že takto to je a bodka.

Môžeme začať hneď zhusta tým, že si zadefinujeme oba pojmy. Teda vezmime si také maslo. Vyrába sa hádam od čias, kedy sa naši predkovia odvážili chytiť kravu za cecek za účelom získania mlieka. Človek je na jeho trávenie (česť výnimkám alergickým na laktózu) prispôsobený a teda ani tak nie mlieko samotné, ako mliečne výrobky (s fermentovanou a tým ľahko stráviteľnou laktózou) by konzumovať mal. Maslo obsahuje okrem bielkovín a vitamínov aj pár neblahých ingrediencií, a síce nasýtené mastné kyseliny a cholesterol. A ten, ako všetci vieme, v nadmernom množstve škodí a upcháva cievy. Na rozdiel od masla, margarín (ten, ktorý sa vyrába dnes) je chemicky stužený rastlinný olej (bohvie, z čoho) došľahaný niekedy až z 50 percent vodou. Maslo tiež obsahuje vodu, avšak len v minimálnom množstve, okolo 15- 20 percent, inak by to asi nebolo maslo, ale kameň. Margarín bol pôvodne vytvorený ako krmivo pre morky, ale tie to, svine jedny, nežrali, tak to teraz žerieme my.

Keď vieme, aký je rozdiel medzi maslom a margarínom, môžeme využiť komparatívnu metódu a zvážiť všetky klady a zápory, ktoré tieto dve potraviny so sebou prinášajú:

Argumenty ZA maslo:

+ Obsahuje ľahko vstrebávateľný tuk, veľa vitamínov, bielkoviny a vápnik

+ Jednoznačne má lepšiu chuť a hodí sa aj na teplú, aj studenú kuchyňu

+ Tuk viaže na seba vitamíny skupiny A a D a tak ich môže telo vstrebať

+ Je to prírodná, priemyselne ani chemicky neupravená potravina vhodná aj pre deti

Argumenty proti maslu:

-          Obsah cholesterolu a nasýtených mastných kyselín

-          Obsahuje laktózu, teda môže vyvolať alergické reakcie

Teraz argumenty ZA margarín:

+ Obsah vitamínov, vápnika, vlákniny a rôznych iných pridaných látok

+ Ľahko sa rozotiera a niektoré druhy majú naozaj chuť podobnú maslu

+ Neobsahuje cholesterol

+ Nižšia cena

+ Margaríny na pečenie sú pomerne kvalitné a neporovnateľne lacnejšie

Argumenty proti:

-          Síce neobsahuje cholesterol, ale ho ani neznižuje. Ako dokázala nedávna štúdia, ktorá donútila istého výrobcu margarínu zmeniť celú reklamnú kampaň, postavenú práve na tvrdením že tento tuk cholesterol pomáha znižovať.

-          Všetky vitamíny a iné látky sú pridávané umelo, margarín ich sám osebe neobsahuje- čo môže viesť k ich zníženému vstrebávaniu, keďže nie sú prírodné

-          Je vyrábaný umelo a došľahaný veľkým množstvom vody, preto sa na varenie nehodí

-          Lacnejšie druhy spravidla neobsahujú nič, len stužený tuk, veľa vody, chemické farbivo a arómu.

A môj názor? No jednoznačne maslo! Ak niekto namieta, že maslo predsa obsahuje cholesterol, má síce pravdu, ale tento cholesterol je pri zdravej životospráve telu prospešný. Ak sa niekto stravuje prevažne vysmážanými jedlami, hoc pripravovanými hneď aj na BIO rastlinnom oleji, koleduje si o veľký priekak. Pretože napríklad v takej jednej porcii hranoliek sa skrýva omnoho viac cholesterolu, ako v kile masla! Neviem posúdiť, či margarín naozaj zdraviu škodí a ani to nechcem tvrdiť. Ale ja osobne sa snažím kupovať viac „suroviny“ ako „výrobky“ a teda preferujem maslo, keďže neprešlo chemickou úpravou (jasné, existujú aj rôzne upravené „maslá“ ale to už je iná kapitola). Ak vám teda niekto bude tvrdiť, že sa zdravo stravuje, lebo neje maslo, pozrite sa mu do taniera, či tam nemá vysmážaný syr s hranolkami. A tatarkou.

Good breakfast makes good day

Boli časy, kedy som nezvykla raňajkovať. Ani len kávu som nevypila, len som si naliala čistej vody- a odchod.

Môj postoj k rannej káve sa síce nezmenil, ale raňajky už nevynechávam. Začala som mať na ne jednoducho čas. Mám čas medzi vstaním z postele a odchodom z domu. Ani neviem, ako to prišlo, ale zrejme to súvisí s tým, že nemusím vstávať už o siedmej. Zistila som, že ak sa ráno najem, cez deň už nepotrebujem toľko jesť a celkovo, cítim sa viac v pohode. Najpríjemnejšou vecou je, že raňajky môžu byť sladké. To už je samo osebe dobre, lebo počas dňa ma potom nehoní mlsná a kalórie z cukru sa stihnú v priebehu dňa spáliť. Čo môže byť lepšie?
A môj tip na sladké raňajky? Toto:

Lievančeky. Suché prísady si môžete zmiešať vopred a vo väčšom meradle a neskôr z týchto zásob čerpať.

Na suchú zmes potrebujeme:

dve lyžice hladkej múky

štipku prášku do pečiva

štipku sódy bikarbóny

lyžicu kryštálového cukru.

najlepšie je, ak si najprv pripravíme mokré suroviny, ktoré zmiešame a pridáme k suchým:

1 vajce

mlieko (podľa potreby)

do zamiešaného cesta pridáme trochu rozpusteného masla

Ja to robím tak, že si najprv vyšľahám vajcia s asi 1dl mlieka, pridám múku a prášky, zamiešam, podľa hustoty dolievam mlieko a až nakoniec pridám maslo. Cesto by malo byť približne také husté, ako na klasické palacinky. Lievance si môžeme urobiť vo veľkosti, aká nám vyhovuje. Smažíme ich na suchej nepriľnavej panvici, mastné sú dosť.
Lievancov nám vyjde tak pre dva stredne hladné krky, ak ich chceme podávať ako sladký obed, pre jedného je toto množstvo akurát.

Môžeme si na ne dať to, čo sme zvyknutí dávať si na palacinky- džem, nutelu, javorový sirup, ovocie, šľahačku, topping...jak je libo.

Baby nebude sedieť v kúte

Bolo mi ľúto nechať v obchode tie dva baby artičoky, zvlášť, keď boli také smiešne lacné. Tak som si na http://www.artichokes.org/ načítala, ako sa majú upravovať a zvolila úplne najviac basic prípravu. Uvariť v osolenej vriacej vode, omočiť v masle a zjesť.
Keď máte tú česť so surovinou, ktorú dobre nepoznáte, nesnažte sa ju hneď zabiť komplikovanou úpravou. Našim cieľom je zistiť, ako daná potravina chutí a čo od nej môžeme čakať, preto odporúčam zvoliť tú úplne najjednoduchšiu dostupnú úpravu. Alebo sa s tým nepárať a zožrať to surové :)

Artičok, ako som zistila, je papľuh a po očistení vám z neho veľa nezostane. A keď ich čistíte, černejú na vzduchu a treba ich máčať v citrónovej vode. Ale na druhej strane, chutia skvele. Dajte šancu artičoku aj vy a uvidíte ;)

Veľmi stručne o Gurmánfeste

čo vám poviem...chcela som si pripraviť peknú fotoreportáž o Gurmánfeste v bratislavskej Medickej záhrade, ale všetko, čo dnes uvidíte, je pár fotiek a nejaký pokecík k nim. Dôvodom je skutočnosť, že som sa na festivale zúčastnila iba jeden z plánovaných dvoch dní. A napriek tomu, že medickú záhradu mám doslova za rohom, vyšlo to len na sobotu podvečer. Takže žiadne fundované a výživné informácie nečakajte, nebudem robiť závery, ak mám nedostatočné množstvo informácií.

Medická záhrada sama osebe je veľmi pekným miestom, žiaľ, na Slovak food festivale v priestoroch areálu hradu som nebola, tak nemôžem porovnávať kvalitu alebo vhodnosť prostredia. Mne sa toto miesto veľmi pozdávalo, bolo tu dostatok priestoru na stánky aj na vykydnutie sa na trávniku alebo lavičke. Skrátka víkendová pohodička, ako má byť. Neskôr som sa dozvedela, že tento festival sa od BFF veľmi nelíšil, čo sa týka účasti reštaurácií. Fajn. Aspoň mi nič zásadné neušlo a ak aj hej, neviem o tom.

Prišla som na festival iba v spoločnosti Lennona (áno, foťák dostal meno) a neprezieravo som si kúpila 5 gurmánovú vstupenku, v prípade, že by to nebolo na čo minúť. Že som sa šeredne mýlila, dokázala už zbežná kontrola ponuky stánkov, kde len málo jedál stálo menej, ako tri gurmány.

Nevadí, aj tak sa mi zdalo veľa, dávať tri gurmány za ochutnávkovú mikroporciu. Navyše, môj výber musel byť o to starostlivejší, keďže som mala k dispozícii tak málo kusov festivalových platidiel. Rozhodla som sa vyberať podľa toho, čo by som si inak doma nedala.

Voľba neskôr padla na ceviche z Casa Inca. Ceviche je typická latinskoamerická úprava ryby, ktorá sa nevarí, iba sa niekoľko minút marinuje v limetkovej šťave s korením. Neviem prečo, pripomínalo mi to naše zavináče, ale čerstvý koriander a sladký zemiak ma uzemnili, že toto je predsalen niečo iné. Ceviche mi chutilo, ale tá omáčka bola kyslá jak fras, avšak- asi zámerne.

Neskôr som objavila stánok gruzínskej reštaurácie Babu. Aleluja, konečne miesto, kde sa dá nažrať za málo peňazí. Dala som si typické gruzínske chačapuri- placku plnenú syrom, plus nejaký gruzínsky dezert, ktorého meno neviem. Bol z odpaľovaného cesta, plnený pudingovým krémom a poliaty čokoládou. Neviem, čo je na tom také gruzínske, ale chutil dobre- vzhľadom na to, že tie naše cukrárňové zákusky nemôžem ani vidieť.

na Liviano som sa chcela ísť kuknúť druhý deň, nevydalo..

stánok Babu

chačapuri- toto je výzva, určite sa o to pokúsim aj doma

gruzínsky noname dezert

Môj názor? Vlastne, neviem, čo povedať. Myslím, že na festivale má človek možnosť ochutnať niečo, čo by si za normálnych okolností v reštaurácii ani doma nedal, či už kvôli vysokej cene (predsa, človek radšej vysolí tri ečka za vzorku, ako desať za jedlo, ktoré mu nesadne). Páčila sa mi aj ponuka jedla, vína a iných nápojov, ktoré človek len tak neochutná. Takže, celkový dojem dobrý a určite sa vrátim budúci rok.

Dekadencia

Dlhšie som na internete hľadala recept na sušienky- takzvané cookies ku kávičke, ale stále som mala pocit, že to jednoducho nie je ono. Mám celkom rada aj kupované cookies, ale prečo by som si mala kupovať sladkosti, ktorých pôvod je prinajmenšom pochybný a ich zloženie na tom nie je o nič lepšie? Radšej si spravím nákup a napečiem si nejaké dobroty sama. Tieto sušienky sa tým kupovaným vôbec nepodobajú, ale chutia skvostne. Priam dekadentne. Tadá:

Pomarančová odroda cookies s kúskami čokolády. Jednoduché a veľmi dobré koláčiky. Toť recept:

1/2 Hery (pri sušienkach je lepšie použiť margarín namiesto masla)

1 hrnček (250ml) cukru

100g mäkkého tvarohu

2 vajíčka

kôra z jedného pomaranča

2 lyžičky vanilkovej arómy

2 hrnčeky polohrubej múky

štipku soli

200g čokoládových kúskov

Najprv je vhodné vymiešať tuk s cukrom, potom pridať tvaroh, vajcia a ostatné ingrediencie, múku a čokoládu nakoniec. Osobne mám problém s tým, že sa mi čokoláda pripeká na pečiaci papier. Preto ma napadlo použiť tú úplne najhnusnejšiu čokoládu, akú je na našom trhu dostať. Tú s rastlinným tukom, ktorá sa za bežných okolností nedá jesť ani náhodou- a predstavte si, nielenže prežila pobyt v rúre, ale nepripekala sa, nerozpustila sa v ceste a po vychladnutí už taká odporná nebola! Bingo!

Kôpky cesta poukladáme na plech, pečieme pri 150 stupňoch, pokiaľ nie sú hotové.

Luxusný obed za pár eur

Kto ma pozná, vie, že moja vášeň pre zľavy akéhokoľvek druhu je neukojiteľná a som schopná kúpiť si čokoľvek, hlavne ak je cena smiešne nízka. Naposledy som takýto záchvat dostala včera večer v tescu, keď som sa pristavila pri košíku so zľavami a tam- zlacnená sviečková. Z 5 eur na 1,45. No nekúp to! Fajnovo vyzerajúci steak, hoc z tenšieho konca. Ak sa teraz hrozíte nad tým, že mäso ve slevě už býva aj pokazené, tak vedzte, že v prípade steakového mäsa treba ísť trochu ďalej v "zrení" a odležiavaní, teda vôbec mi nevadilo, že mu končí záruka. Skôr naopak.

na fotke to nie je vidieť, ale tento kúsok je vlastne špic sviečkovice odrezaný našikmo. Bol trochu hrubší, ako je bežne zvykom a tak mi v strede ostal surový pásik. Neva, už je to nejaký čas, čo som ho zjedla a stále žijem :)

Poučte sa z mojej chyby a odrežte si (alebo si nechajte odrezať) steak hrubý tak 2cm, môj mal takmer štyri.

Pripravte si panvicu, olivový olej, ktorým steak potriete, plus prísady na marinádu. Tento postup som (ako inak) odkukala z knihy Nigella express, ktorú som dostala na Vianoce.

Marináda obsahuje šťavu z pol citróna, aspoň 5 stoniek tymiánu alebo oregana, soľ, podrvené čierne korenie, cesnak a olivový olej extra virgin. Vtip spočíva v tom, že steak najprv opečieme, až potom vymáchame v marináde. Nemá to chybu, musím uznať.

Najprv si pripravte marinádu a tú nalejte na alobal v tanieri, aby sa nevyliala po stole. Alobal musí byť taký veľký, aby sa doň dal steak zabaliť.

Plátok mäsa potrite olejom z oboch strán a dajte na rozpálenú panvicu alebo gril. Nestišujte plameň, nevadí keď mäso ostane tmavšie, ako sme zvyknutí. Z každej strany mu doprajte 4 minúty. Tak dosiahnete najbežnejší stupeň úpravy medium. Čas môžete aj predĺžiť alebo skrátiť, v princípe je to jedno, záleží na Vašich chutiach. Neopovážte sa steak otáčať viac, ako raz. 4 minúty, otočka, 4 minúty- smer alobal s marinádou.

Marinádou pooblievame mäso a zabalíme do alobalu. Ak sme smažili 4 minúty z každej strany, dáme mu 8 minút. Koľko minút strávil steak na panvici, toľko by mal stráviť aj v alobale.

Hotovka. Ja mám najradšej steak so šalátom, zvyšnú marinádu som použila ako dressing.

A nebojte sa steakov, nie je to také zložité, ako to vyzerá a navyše, je to zdravé a nízkotučné jedlo aj pre nás, ktorí si chceme držať líniu. Dobrú chuť ;)

Nanovo

Rozhodla som sa tento blog obnoviť, a to hneď z niekoľkých dôvodov. Po prvé, mám nový foťák (díky, mami :)) a po druhé, mám omnoho viac času ako doteraz. Plus, ako pridaná hodnota slúži fakt, že keď som definitívne uzavrela svoju študentskú kariéru, potrebujem sa posunúť niekam ďalej a popri hľadaní práce sa venovať niečomu, nejakému projektu, ktorý mi nielen vyplní voľno ale pomôže mi konečne sa naučiť písať (teda dúfam).

A aby ste mi verili, že nekecám, hneď z voleja niekoľko skúšobných jarno-letných záhradných fotiek s mojim novým Fuji 2500HD, ktorý zatiaľ nemá meno, takže do komentov prijímam aj návrhy.

toto budú lieskové orechy :)

a toto je zase tymián v kvetináči, kúpený v Trnave za 30 centov. No nekúp to!

Je to zlé.

Totálne. Môj milovaný foťák odišiel do večných lovíšť už navždy a mne sa naozaj nechce priživovať na vygooglených obrázkoch, ktoré len zavesím na blog a je to. A tak som sa rozhodla, že dokiaľ nebude čím fotiť, dovtedy nebudú príspevky.

Možno je to tak aj lepšie, jednak na to nemám čas a ešte aj ten kábel spájajúci noťas a telefón, ako potenciálny dočasný fotoaparát sa niekde podel...Proste ako naschvál.

Nasleduje dlhšia pauza až do odvolania. Ďakujem za pochopenie.

Hoří, má panenko...

...vepřová :)

To by sme dopadli, keby horela. Ale my nechceme bravčovú panenku zhorenú, ale pekne šťavnatú. Panenka je najjemnejšie a najchudšie bravčové mäso, žiaľ, práve preto sa ľahko môže stať, že sa vysuší. Takéto mäso sa preto robí ako minútka, aby nestratilo šťavnatosť.

Robím steaky z bravčovej panenky, pretože v našich končinách som ešte nenatrafila na hovädzie (okrem sviečkovej), ktoré by bolo na steaky určené alebo z ktorého ceny by ma úplne nevykotilo.

Ako prvé si ju treba nakrájať na steaky. Dva až tri centimetre sú úplne OK, ale treba mať potom na zreteli, že čím je plátok hrubší, tým dlhšie trvá, než sa prepečie. Basic príprava ešte zahŕňa soľ a korenie. Ja mám najradšej, keď sa medajlónky z panenky navyše omotajú prúžkom slaniny. Zaistite slaninu šparátkom a tá spôsobí, že okraj mäsa vsiakne tuk a nemá tak šancu sa príliš vysušiť. Skvelá vec, odporúčam. Okrem toho je dôležité, aby malo mäso izbovú teplotu, resp, nebolo rovno z chladničky alebo nebodaj ešte vnútri zmrznuté. Teplo sa musí dostať dovnútra čo možno najrýchlejšie, aby sa prepekalo rovnomerne.

Teraz stačí panvicu pokvapkať olivovým olejom a pridať kúštik masla, riadne rozpáliť a panenky tam bez milosti nahádzať. Dajte si však pozor, aby neboli píliš blízko pri sebe, resp. aby ste ich nemali na panvici priveľa. Z nedostatku miesta sa začnú dusiť a všetka šťava z nich vytečie. Mäso opekajte tak 4-5 minút z každej strany v závislosti od hrúbky, akú sme si zvolili. Panvica už nemusí byť taká žeravá, ale nestišujte plameň na minimum, stačí tak, aby to úplne nehorelo :)

To je všetko. Vlastne už ostáva len vybrať mäská na tanier a nechať chvíľu odpočinúť. Toto je veľmi dôležitý krok, lebo keby sme do toho zarezali hneď, vypustíme všetku šťavu a zase nám z toho ostane kus podrážky.

Môžeme podávať prakticky s čímkoľvek, najlepšie s čerstvo vyoranými zemiakmi a zeleninovým šalátom.

Sme späť!

Po mesiaci sa mi podarilo konečne rozchodiť foťák ktorý som ráčila šmariť o zem (nechtiac, pochopiteľne..) takže môžem veselo prispievať, hurá! :)

A hneď sa aj musím pochváliť svojim výtvorom, ktorý som odkukala od Judy Aldridge. Jej blog a blog jej dcéry Jane sledujem a nemôžem si pomôcť, nikde inde nenachádzam toľko krásnych vecí pokope. Keď raz budem veľká, chcem aby môj blog vyzeral aspoň trochu ako ten Judin.

Ale o inom som chcela. Zase raz som piekla a vyšlo z toho toto. Dámy a páni, pomarančovo mandľové biscotti:

Recept na ne nájdete na tejto stránke.

Je to super ízy pízy. Ja som dala menej oleja ako je v recepte a namiesto mandľovej esencie som použila amaretto. Fungovalo to. Tá "all purpose flour" je po našom polohrubá múka, ale mne to nedalo a zmiešala som ju 1:1 s hladkou. Zmiešate suché prísady, pridáte mokré, zamiešate a vymiesite cesto. To rozdeľte na dve rovnaké časti a ušúľajte z nich dva šúľky dlhé ako plech. Plech by mal byť vymazaný a vysypaný, mne sa nechcelo a dala som pod to pečiaci papier a fungovalo to. Šúľky následne rozcapkajte na hrúbku cca 2 cm. Šup s tým do trúby na 25 minút. Nakrájajte na 1cm plátky, rozložte po plechu a pečte zhruba 5-7 minút z každej strany, ak máte mriežku, azda by to šlo aj bez otáčania. Druhé pečenie im dá nádhernú zlatistú farbu a konzistenciu keksov. Testovala som túto verziu na svojich kamarátoch a všetci sa zhodli, že k čaju alebo káve by boli naozaj skvelé. Už sa nemôžem dočkať, kedy vyskúšam nejakú inú kombináciu chutí! Poškuľujem po limetkových, alebo na vianoce chcem skúsiť škoricovo-klinčekovo-pomarančové. Uvidíme :)

Nové...

Nejakým nedopatrením som sa ocitla na akejsi predvádzacej akcii, kde samozrejme účinkovali fantastické hrnce a kuchynský robot za sto litri. Ale večera a darček sú pre mojich rodičov dobré stimulanty a ja som aj tak nemala čo robiť. Nuž, reku, pome.

A darček ma veľmi milo prekvapil! Toto:

Dva keramické nožíky a škrabka.

O keramických nožoch viem asi toľko, že ich netreba ostriť, sú veľmi tvrdé ale dajú sa rozbiť a hlavne že jeden taký nôž stojí toľko, čo celá súprava normálnych.

Samozrejme, že som ich hneď vyskúšala...vážení, nechcem tu nikomu robiť reklamu, ale to nejde. Sú totiž SUPER! Hladučké, ostré ako britva a dá sa s tým nakrájať asi fakt všetko. Chlieb odkrojilo bez jedinej omrvinky a slaninu to nakrájalo na úplne priesvitné plátky. Ňam. Ešte dúfať, že im tieto vlastnosti aj vydržia...

Zmrzlina/ sorbet DIY

No hurá, tropické horúčavy dorazili a my sa môžeme ísť konečne vrhnúť do bazéna a v prestávkach na opaľovanie maškrtiť takéto veci:

To žlté je mangový sorbet, ten červený je z čiernych ríbezlí z našej záhradky.

Samozrejme, môžete použiť akékoľvek ovocie, aké len Vaša ctená záhrada alebo rínok ponúkajú. Ja som mala k dispozícii jednu misku čiernych ríbezlí a jedno mango kúpené "ve slevě" večer v Kauflande, keď sú čerstvé potraviny zlacnené na polovicu :-)

Pustíme sa do toho. Pripravíme si ovocie, ak treba, nakrájame ho na kocky. Potom vodu, ktorá by mala tvoriť asi polovicu objemu ovocia. ďalej treba cukor, podľa chuti. Ak nechcete, nemusíte pridávať žiadny ale podľa mňa, keď sa niečo veľmi vychladí alebo zmrazí, stráca to sladkosť a je to také ako keby bez chuti. Cukor nasypeme do vody, zahrejeme (dá sa to aj v mikrovlnke) aby sa cukor rozpustil. Pridáme ovocie a ešte chvíľku zahrievame, ale netreba to dlho, dve-tri minútky stačia, nesmie sa to ale variť. Tyčovým mixérom rozmixujeme dohladka a dľa potreby precedíme. Cediť alebo pasírovať rozhodne odporúčam, lebo napr. zrniečka alebo "chlpy" z manga pôsobia v tomto prípade mimoriadne rušivo. Teraz stačí už len nechať vychladnúť a šupnúť do mrazničky. Ideálne je každé dve hodiny (alebo podľa miery stuhnutia) zmrzku zamiešať, inak z mrazničky vytiahnete kameň. Ale aj ten sa dá v pohode naškrabkať, nie je to úplný ľad :-D

Do kelu aj s letom

Toto "leto" je mimoriadne na figu. Jahody v stánkoch stoja za prd, tie zo supermarketu sú na tom o niečo lepšie, hoci sú bez chuti. Ešte aj ten rínek v našom meste už nefunguje. Kedysi som tam vedela nakúpiť tie najvoňavejšie rajčiny, melóny alebo na jeseň hrozno za skvelé ceny, teraz pre cca 45 000 ľudí (čo je počet obyvateľov v našej dedine) ostali dva stánky s ovocím a zeleninou, resp. so zemiakmi a ešte čímsi. Jednoducho keď človek nemá vlastnú záhradu, len ťažko sa dostane k sezónnym surovinám. Nepripadá vám to "ujeté"??

Ešteže existuje niečo, čo mi dokáže zdvihnúť náladu, najmä počas teplých letných večerov, hoci tie ostatné veľmi teplé nie sú.

Možítko. Tak u nás doma voláme mojito, lebo ho robíme úplne po svojom. Pre zmenu mám však v rukáve niekoľko tipov na rôzne mojitové variácie.

(obrázok je len ilustračný)

Možítko

Potrebujeme kocky ľadu, panák bieleho rumu (napr. Bacardi), polovicu limetky, obyčajný kryštálový cukor (2 lyžice), tak 10 listov mäty, trstinovú melasu a sódu na doliatie.

V zásade nepoužívam ľadovú drť. Pri jej výrobe (za pomoci tĺčika na mäso a mikroténového sáčku) sa narobí veľa hluku a bordelu a drť sa stihne sviňa jedna roztopiť skôr, než možítka prinesiem na stôl. Tak tam nasypem kocky do pol pohára. Predtým treba ale do pohára nasypať lístky mäty, limetku nakrájanú a cukor. Pomačkáme. Kto má doma muddler, má výhodu. My ostatní mačkáme opačnou stranou mäsového tĺčika (polyfunkčný nástroj je to veru). Pridáme rum, malú lyžičku melasy, ľad a dolejeme sódou. Melasa nápoj pomerne dosť zafarbí ale netreba sa toho ľakať, podľa mňa je to lepšie ako samotný trstinový cukor, ten obyčajný sa podľa môjho pozorovania lepšie rozpustí a nenechá naspodku toľko lógru.

Mojito- Bacardi version

Túto úpravu kedysi začala vo veľkom propagovať firma Bacardi a ide zrejme o najrozšírenejšiu verziu tohoto obľúbeného nápoja. Potrebujeme všetko to, čo na možítko, ale namiesto obyčajného cukru použijeme hnedý trstinový a použijeme ľadovú drť, ktorou musíme naplniť celý pohár.

Strawberry alebo iné ovocné Mojito

Tohoto sa netreba báť a skúšať rôzne kombinácie. Ja som raz do základu primačkala jahody a výsledok bol skvelý. Podobne to funguje aj s melónom, grapefruitom...treba skúšať.

Mojito EXPRES

Áno, aj tu som sa inšpirovala Nigellou :) stačí nám mäta, štvrtinka limetky na ozdobu (treba spolu popučiť), pridať rum, ľad a už stačí len doliať Sprite (alebo podobnú limošku) Skvelá vec, keď treba drinkov urobiť veľa tak, aby rozpočet na párty nepadol celý na mojito :)

Vaše nápady sú samozrejme vítané:-)

Rajčina /-ový,- ová

Dnešný diel, milí diváci, budeme venovať jednej z najobľúbenejších zelenín (aj keď vraj zeleninou nie je, len sa tak používa)- o rajčine. Paradajka je údajne nespisovný výraz, neviem prečo- my budeme používať názov rajčina, aj samotnú rajčinu a jej najrôznejšie podoby.

čerstvá

Pripadá mi podstatné uviesť, že rajčiny sú sezónna záležitosť, preto by sme ich mali vyhľadávať v lete, keď ich je na trhoviskách najviac, majú nádhernú farbu, chuť a vôňu. Supermarketové uniformne vyzerajúce skleníkové rajčiny nesiahajú tým našim ani po päty. Tie dobré rozoznáte ľahko- obvykle nie sú ani rovnako veľké, majú sýto červenú farbu a intenzívnu vôňu. Takéto sa hodia prakticky na všetky kuchynské úpravy, či už za surova, napr. do šalátu, alebo na prípravu omáčky, na bruschettu a pod. Pri nadmernej úrode sa dajú rajčiny aj spracovať a uložiť na zimu. Napríklad Taliani robia svoje Sugo.

V konzerve

Aj tu môžeme naraziť na blivajs, ale na rozdiel od bežných "zimných" rajčín majú tie v konzerve výhodu, že jednoducho chutia lepšie. A ak nemáme k dispozícii rajčiny čerstvé, môžeme ich v teplej kuchyni smelo nahradiť konzervou. Vrelo odporúčam na pizzu. Zrejme Vám bude chvíľku trvať, kým nádjete značku, ktorá bude Vašim požiadavkam vyhovovať najviac, nám celkom vyhovujú tie z Kauflandu.

Pretlak

Tu už sme na trochu tenšom ľade, aj keď pretlak ešte patrí do kategórie jedlých produktov vyrobených z rajčín. Lenže jeho použitie je jeho vlastnosťami obmedzené len na dochucovanie omáčok, polievok, prívarkov- teda ako prísada, nikdy ako základná surovina. Aj rajčinová polievka a omáčka sú z čerstvých alebo konzervovaných rajčín omnoho lepšie. Ja ho dávam len do gulášu, prípadne do diabolky, ale nejako ho neobľubujem a často s ním nevarím.

Kečup

A sme doma! Nikdy som úplne nepochopila, prečo by sa mal kečup pridávať do jedla. Patrí predsa na párky, či? Keď som sa dozvedela, že kečup a.k.a prísadu do jedál odmietajú aj svetoví šéfkuchári, bola som na seba pyšná..tak trochu. Kečup patrí na stôl, nie do hrnca. Milujem ho na párkoch aj na špekáčku, ale keď ho istá dievčina nakydala do gulášu, skoro ma vystrelo! Prečo? Prečo sa kečup u nás stále považuje za surovinu? Nerozumiem.

Are You frenchpressed?

Nedávno som na Cuketkovom blogu našla článok, resp. video, v ktorom účinkuje cafffeteria alebo ak chcete, frenchpress. Toto:

Taliani majú svoje espresso, ktoré je založené na rýchlom pretlačení vody cez namletú kávu a francúzi majú takéto paherečky, kde sa káva pasíruje cez vodu, kde je možné pripraviť kávu s chuťou turka, ale bez spodku/chlpov/lógru. Ja som tento vynález objavila niekedy v období strednej školy, keď som začala prichádzať na to, že Neskou sa kávičkovanie zďaleka nekončí a že sa na to dá ísť oveľa rafinovanejšie. Fakt, že sa s caffeteriou poznáme už dlho potvrdzuje aj bilancia: 3 rozbité 500 ml a jedna 200 ml...A pravdupovediac, v mojom okolí som ešte nenašla osobu, ktorá by frenchpress poznala, či nedajbože pochopila jeho obsluhu. BTW, návod uvidíte v Cuketkovom videu. 

Jeho veličenstvo: Cesnak

Jeden by povedal, že v marci by  sa už hádam malo otepľovať a namiesto toho sa vonku ešte stále povaľuje to biele svinstvo... Lenže toto obdobie, keď už si myslíme, že by stálo za reč predviesť tie nové šatičky, alebo botičky, môžeme sa z promenády vrátiť s niečím navyše. S chrípkou. Alebo nádchou.

Cesnak bol v minulosti (a vlastne aj dnes) považovaný za zázračný všeliek. Obsahuje mnoho účinných látok, ktoré korem iného pomáhajú znižovať krvný tlak, prispievať k lepšej imunite a celkovo, je zdravý ako sviňa tak by sme ho každopádne mali konzumovať. Dnes si ukážeme jednoduchú a veľmi chutnú formu, ako dopraviť cesnak do našich útrob a urobiť tak niečo pre svoje zdravie:

potrebujeme: 1 celú hlavičku cesnaku, 2 litre vývaru, maslo, rascu drvenú, 2-3 zemiaky, soľ.

na podávanie: 1 surové vajce, krutóny z chleba, strúhaný syr

Z uvedeného nám vznikne polievka, ale to len v prípade, ak dodržíme nasledujúci postup:

 Cesnak olúpeme a prelisujeme. Odkrojíme z masla taký 1,5 centimetrový prúžtek, ktorý rozpustíme v hrnci. Keď už pení, pridáme cesnak. Stíšime plameň a krátko opekáme, len aby sa uvoľnila ostrosť a štipľavosť a ostala len výborná chuť. Ak začne čo i len trochu zlatnúť, už prilievame vývar. Ja som tentokrát použila domáci, kurací, ale pokojne sa uchýľte ku kockovému, nikto vám to nebude mať za zlé. Necháme zovrieť, osolíme, orascujeme a pridáme ošúpané, nakrájané zemiaky. Varíme, až kými nie sú zemiaky mäkké. 

Polievku môžeme podávať jednoducho tak, že navrch nasypeme krutóny a je to. Ja však uprednostňujem verziu, ktorú som odkukala v jednej reštaurácii: Do misky na polievku rozbijeme vajce; nastrúhame trochu tvrdého syra a zalejeme polievkou. Navrch nasypeme krutóny a hotovo. Výdatná večera alebo ľahký obed je na svete.  Vyskúšať môžete aj luxusnú verziu podávania: Vezmeme malý chlieb, odrežeme dekel, striedku vydlabeme a vzniknuté vnútro vymažeme masťou. Vydlabance nezahodíme, pomažeme ich tiež, posypeme syrom a všetko to dáme na pár minút do vyhriatej rúry alebo pod gril zapiecť dochrumkava. Do chleba nalejeme polievku, ozdobíme vydlabancami a hotovo.  Nejako takto:

A ak vydržíme bez mastného chleba, je toto jedlo extra zdravé, najmä teraz na jar: o blahodárnych účinkoch cesnaku sme si už povedali, maslo nám zase dodá vitamím D, ktorého v zime nemáme dostatok a vajce nám poskytne dostatok bielkovín potrebných pre tvorbu svalov. 

Dobrú chuť prajem!

S polienkom po funuse

Síce je už dávno po Vianociach, nič nám nebráni zaspomínať si na tento sviatok a pripomenúť si ho- čím iným, ako nejakou dobrou žranicou :-D Tento zákusok sa volá poleno.

Tak, ako my varíme na Vianoce kapustnicu, tak Francúzi pečú polienka. S receptom je to podobné, ako u kapustnice- čo domácnosť, to recept. Jeden z nich nájdete aj na stránkach Apetitu. Recept je stará keltská tradícia, ktorú Francúzi prebrali a uchovali, takže nemusíme mať výčitky, že pečieme niečo prudko exotické, keďže Kelti na našom území žili, že?

Vzhľadom na to, že moje pekárske zručnosti sa blížia nule, takmer každý múčnik nejako zhyzdím a všetko meriam hrubo od oka (a tak sa mi veľa vecí nepodarí),  sa mi piškótové cesto a krém so želatínou podarili na prvý raz! Apetiťácky recept som si samozrejme, prispôsobila svojim chutiam. Do cesta šlo menej kakaa (chcela som ho svetlejšie), na plnku som použila mliečnu čokoládu a polevu som doslova "odbila" tým, že som zmiešala 150g rozpustenej horkej čokolády s jedným balením kyslej smotany. Nechcelo sa mi patlať s polevou, tak som si to zjednodušila, no :) Aj keď nebolo veľmi treba, lebo aj keď sa recept zdá zložitý, je veľmi jednoduchý.

Na ďalšie Vianoce ho pečiem znova! Tentokrát už sa asi budem držať receptu s bielou čokoládou, aby to vyzeralo, že je to iná roláda. Tuším máme doma novú tradíciu...

Trošku drahá svačinka

Pamätáte sa na časy, kedy nám mamy balili rezne na školské výlety do alobalu? Niečo podobné napadlo aj istého majiteľa reštaurácie z Dusseldorfu a vymyslel rezeň v alobale. Zlatom alobale. Na smaženom rezni s omáčkou sa vyníma fólia z čistého zlata. Jediný rozdiel spočíva v tom, že zlato sa je spolu s rezňom. 

Neviem, neviem, zlato som videla aj vo fľaši alkoholu, aj na macarons, ale vždy to boli len malé kúsky, súvislú vrstvu na teplom rízku, tak to už fakt nie...Nuž, treba uznať, že pozornosť si vynútil, vraj sa mu zabalené rezníky aj celkom predávajú. V najhoršom prípade si nedojedené mäso zabalíte do fólie, šupnete do kabelky a fičíme ďalej.  Zlatá fólia je tam len kvôli efektu. Osobne sa neprikláňam na stranu samoúčelných ozdôb, ale proti gustu žiaden dišputát, že. Viac sa o rezni v alobale de luxe dočítate na stránkach idnes.cz.

Vysoká gastronómia ruka v ruke so zdravou výživou

Ak sa vám nadpis tohto článku zdá ako nejaká nová diéta, ste na omyle. Je to totiž pravda pravdúca a to nielen teraz, ale nazdávam sa, že odnepamäti.

Ruku na srdce, vymenujte mi aspoň jedného svetovo uznávaného šéfkuchára, ktorý by mal nejaký problém s nadpriemernou hmotnosťou. Há! Že ako je možné, že sa napchávajú steakmi, mäsom, zmrzlinami a zákuskami a vyzerajú OK? Tajomstvo je práve v tých steakoch, mäse, zmrzline a zákuskoch, resp. z toho, čo obsahujú a z čoho sú vyrobené. Teraz idem trocha mudrovať, pripravte sa na zdrvujúcu pravdu o potravinách.

 

Otázka: Z čoho sa najviac priberá? Odpoveď: z nezdravého a kalorického jedla. Za nezdravé môžeme bez výčitiek svedomia označiť nasýtené mastné kyseliny, rôzne „éčka“, aditíva, zvýrazňovače chuti, konzervanty a chemické farbivá. Prvé uvedené sa najčastejšie vyskytuje v smažených jedlách, ostatné vo všetkých priemyselne upravených potravinách, v najhojnejšom množstve v instantných a iných polotovaroch. Zlaté pravidlo dobrej gastronómie by znelo asi takto: Vezmi kvalitnú surovinu a urob s ňou čo najmenej. Hodno podotknúť, že polotovar nie je surovina. Preto napr. v Michelinskými hviezdičkami ovešaných reštauráciách nenájdete napr. vyprážaný rezeň s hranolkami. Namiesto toho by som si vedela predstaviť plátok bravčového v nejakej jednoduchej tepelnej úprave, s domácou omáčkou a pečené zemiaky s bylinkami. Všetky tie umelé „zlepšováky“ slúžia na uľahčenie roboty a zakrytie nešikovnosti kuchára, ktorý nevie ani ušľahať šľahačku či sneh, alebo upiecť chlieb, len preto, že to za neho urobí stužovač a kypridlo.

Zákerná otázka: A čo sladkosti a zákusky? Tie predsa sú kalorické. Zákerná odpoveď: Ručne robené cukrovinky a koláče obsahujú omnoho kvalitnejšie suroviny, ako napr. rôzne tatranky a podobne. Teda áno, sú kalorické a preto by sme sa nimi nemali napchávať denne. Na rozdiel od kupovaných cukroviniek nášmu organizmu ani niečo dajú, nie len pocit zalepenej huby. Najväčším zlom sú umelé rastlinné tuky, cukor, umelé sladidlo a tiež všetky tie zahusťovače, emulgátory a podobná veteš, ktorej výživová hodnota je buď nulová, alebo sú ešte kalorickejšie ako kus masla, navyše ich metabolity sú často pre niektorých jedincov toxické, prípadne „len“ spôsobujú a vyvolávajú alergie. V tých najlepších cukrárňach namiesto toho nájdete len kvalitnú bio čokoládu (s vysokým obsahom kakaa), maslo, hnedý cukor a čerstvé a sušené ovocie, vrátane tých v biokvalite.

Na čo by sme teda mali ako správni fajnšmekri zabudúť? Píšte si:

-         Všetko, čo sa smaží na prepálenom oleji. Okrem smradu si ušetríte aj nejakú tú cievu.

-         Polotovary. Najväčší humus, ktorý ľudstvo zažilo (hádam okrem Desmodu). Instantnou kávou počnúc a vifonkou končiac.

-         Sezónne suroviny mimo sezóny. Na kieho andela by som mala v zime zháňať nové zemiaky alebo špargľu, keď na jar toho budú plné trhy? To radšej oželiem zeleninu, ako pchať sa umelinami bez farby a chuti.

-         Vegeta. Alfa a omega všetkého kuchynského zla. Vymeňte ju za soľ a korenie, dopĺňajte bylinkami.

-         Kečup. Pokojne ním polievajte hotdogy, ale ani za toho boha sa ho neopovážte použiť do nejakého jedla! Nedajbože, na pizzu! Sodoma- gomora, Cecilko!

Malý bonus na záver: Kultúra stolovania a jedenia ako takého by mala byť súčasťou výchovy  v rodine, čo sa nám na Slovensku úspešne darí pocovávať. Preto jedlo neberte ako povinnosť voči svojmu telu, ale aj ako právo voči vášmu životu. Vychutnávajte si ho a majte z neho radosť.

Fejky už aj v potravinách

Kto doteraz žil v domnienke, že sa falšujú len Vuittonky, nech sa včul čuduje, lebo už aj potraviny sa dajú napodobňovať.

A teraz sa nerehocte, lebo si fakt nerobím srandu. Viem, že sme si už mnohí zvykli na skutočnosť, že niektoré párky ani neobsahujú mäso, a že údené už nevaríme preto, lebo je v ňom želatína. Ale že sa necháme odrbať aj na mliečnych výrobkoch, tak to už je aj na mňa priveľa. Napríklad také maslo. Jeden by povedal, že je buď maslo, alebo rastlinný tuk typu Rama. No trt. Hybaj ho kuknúť zloženie a ľala, zistíme, že Raslo, Maslíčko, Masielko a iné paškvily nie sú maslo, ale rastlinný tuk s maslovou príchuťou. Ďalej napr. taký syr. Tavený ani nejdem spomínať, lebo to je odrb ako sviňa, čo okolo syra ani nešiel. Ale falšovať taký eidam, tak to chce gule. Eidam s rastlinným tukom. Sila, čo? Ani sa nám veriť nechce, ale je to tak. Alebo napríklad párky. Alebo slanina. Alebo jogurt. No nečumte, ani ste nevedeli, že aj to môžu byť fejky, čo?

Uvedený výpis je len zlomok z jednej kategórie "potravín", a to fejkov. Ani ich nepovažujem za jedlo, to sú chemické zlúčeniny, ktoré len zaťažujú organizmus už len tým,  že sú nekvalitné a nevýživné. Kapitola sama osebe je skupina "vylepšených" potravín. Patria sem slanou vodou napichané mäsá (pridajú až 30% objemu a váhy), ktoré dostať ako mrazené, lebo jedine tak vodu udržia. Ďalej údeniny, ktorých niektoré exempláre majú len 70%-tný, alebo aj len 40% obsah mäsa, hoci sa tvária ako 100% (kto by povedal, že celý kus mäsa je mäsom len zčasti?). A vôbec, všetky potraviny, výrobky, ktoré prechádzajú nejakým procesom priemyselného spracovania sú svojim spôsobom ohrozené na kvalite. Teraz tým nechcem povedať, že sa všetci ideme vrhnúť na BIO burinu a protestovať pred Tescom s kvetom v hube. Jediné, čo treba urobiť, je pozrieť si zloženie výrobku a zistiť si obsah éčok, percento sacharidov, tukov a bielkovín.

Niekto by si mohol pomyslieť, že fejkové a "vylepšené" výrobky sú lacnejšie, určené pre nižšie prijímové skupiny. Faktom je, že ak zaplatím za 100% údené 5 Eur/kg a za 70% údené za 4 Eur/kg, neušetrím nič, lebo za svoje 4 ečka dostanem 700g mäsa a 300g želatíny alebo sójového proteínu, ktorého výživová hodnota a chuť je rovnako biedna ako slovná zásoba Ivana Gašparoviča. Lenže najväčší problém je: ľudia nevedia nakupovať. Orientovať sa len podľa ceny (t.j. čím lacnejšie, tým lepšie, alebo naopak: lacné sú shity a kvalitné veci sú drahé) je blbosť. Nákup, kde je vyvážený pomer cena/výkon by mal byť samozrejmosťou. Som zvedavá, kedy tak bude.

Varené víno verzia 2.0- PUNCH

Minule sme varili červené víno s pomarančmi, čo je akási betaverzia klasického vareného čuča. Teraz prichádza niečo, čo celkom zmení vaše životy... Ale nie, robím si kozy ale určite neoľutujete, ak sa podujmete upgradovať "svařák" na vyšší level. 

Punču som varila asi 6 litrov na našej halloweenskej párty a zmizol v priebehu chvíle. Pripravte sa na to, že hostia vám vypijú úplne všetko. Recept je na jednu dávku. V obchode do košíka vložíme:

červené víno dva litre

pomarančový alebo jablkový džús

cukor

škoricu

rum hnedý tuzemák

čierny čaj

Keď máme všetko, začneme rovnako ako pri varení klasického vína- trochu vína povariť s korením, pridať zbytok. Ďalej prilejeme pol krabice džúsu, uvarený hrnček čaju (musí byť čierny a silný), necháme zovrieť a prilejeme rum. Do tohto punču sa hodia hrozienka ako do ničoho iného...ale predtým ich nasekáme a na noc namočíme do rumu. Šupa. Môžeme skúsiť aj pomaranče, sú tam super. Podávame teplé.