Knedľa stokrát inak!

Nebyť internetu, asi nikdy by som sa nenaučila naozaj dobre variť. Nebyť dobrých stránok a blogov, nikdy by som sa nedozvedela o kvalitných surovinách a spôsoboch, ako s nimi zaobchádzať. A nebyť mimibazáru, netušila by som, koľko netušených možností v sebe ukrývajú kuchynské odpadky, napríklad taká zvyšná varená/parená knedľa.
A že toho je!

Tento článok nemá za cieľ urážať mimibazar a jeho obyvateľky, hoci väčšina fotografií pochádza práve odtiaľto. Cieľom je poukázať na smutnú skutočnosť, že jednoducho nevieme jesť. Nie je to ani tak vina majiteľov reštaurácií, že varia somariny zo sáčkov. Blafy sú proste pre niekoho tá pravá domáca strava. Len tak zo srandy, spočítajte si sami pre seba, koľko surovín a koľko výrobkov bolo pri príprave týchto jedál použitých.
Takto to, vážení, vyzerať nemá.

Začneme zvoľna, vajíčkovou klasikou. Poznáte to- Ostane vám knedľa a vám je ľúto ju vyhodiť, tak ju obalíte vo vajci a vysmažíte ako klasický bundáš (chlebík vo vajíčku). Tento upgrade obsahuje aj zvyšné zemiaky, lebo pes zemiaky neje, treba ich preto dať deťom a pridať im k tomu nejakú fajnovú klobásu s hydinovým separátom, aby to aspoň voňalo. Už chýba len kečup.



Ten istý nápad, akurát autorka tohto receptu má doma rúru. A neváha ju použiť.



Toto nie je recyklácia knedle. Toto je jej znásilnenie cudzím predmetom. K dokonalej spoločenskej a ľudskej degradácii už ostáva len zviazať ju do reťazí a ošťať.



A odteraz to bude iba horšie.



Dva krajčeky knedle namažeme kečupom, medzi ne dáme koliečko cibule, lacnej salámy , spichneme šparátkom, vysmažíme  v trojobale . A nezabudneme na bylinky, aké máme rádi. Tento recept aj so smajlíkmi už ste mohli vidieť v pekle.


Máte radi sladké? Nema problema.





V podstate francúzsky toast z knedle, šľahačka z umelej hmoty, broskyňa z konzervy. Hóoobr mňamkááááá!





Ak u vás knedľa príliš nejde, nezúfajte! Mimibazar má riešenie! Zase vezmite džem, namažte dva krajce knedle, zasypte grankom a podhoďte to rodine ako parené buchty. Nikto nepostrehne rozdiel. Celá rodina sa bude zalizovať!

A na záver jeden šmak z nyx.cz, zákazník to údajne dostal, keď si objednal jahodové knedlíky.



Mňa by iba zaujímalo, čože to je nastrúhané navrchu? Prosím, nech to nie je eidam. Alebo radšej nech to je eidam!

Shopping

Najlepší spôsob, ako sa naučiť zaobchádzať so sezónnymi surovinami, je začať ich nakupovať na trhu.
O výhodách sezónnosti sme si už hovorili.
Ja nakupujem na trhovisku na Miletičke, ale v každom meste aj dedine existuje rínek, kde sa dá takto nakúpiť. Sortiment nie je vždy 100percentne sezónny, ale to si už vyžaduje aspoň akú-takú znalosť ovocno-zeleninových období. Je jasné, že ak teraz majú na pultoch jahody, nebudú odniekiaľ zo záhradky, ale skôr z maďarského veľkoskladu.
Na ukážku, pár úlovkov, ktoré mi ochotne zapózovali.


Slovenské gaštany. Treba narezať na kríž a upiecť v rúre, alebo na grile. 25-30 minút.


Slovenský cesnak. Oveľa ťažší kaliber ako made in china, treba dávkovať opatrnejšie.


Pri nákupe tejto kukurice som prvýkrát využila maďarčinu. Sladučká jak cecok, 10 centov/kus. Len uvariť a zožrať. Toto je škoda pridávať do jedla.

Gastro hell!

Momentálne trávim pomerne veľa času mremŕvaním sa webstránkami a hľadaním nejakého výživného gastroobsahu. Občas narazím na fakt husté dobré články, ktoré sú poväčšine z českých internetov, od testov potravín až po foodblogy. A potom som objavila gastropeklo na nyxe. Páni, to je vám podívaná, a to tam nie je ani extra veľa príspevkov! A odtiaľto, milí čitatelia, pochádza táto pekelná fotečka, ktorá na jednom mieste z ponúka celú výstavu hriechov slovenskej, a azda aj českej gastronómie. Poďme to prebrať.
Vizuál poprosím: 

No 1: Vyprážanie. Hoď do fritézy a vytiahni, heslo dňa, mesiaca aj roka. Máš nejaké hnusné mäso? Zeleninu? Do trojobalu s tým a hajde do fritézy. Čokoľvek vyprážané zákazník vďačne schlamstne, je to tutovka, nie je čo riešiť. Kedy sa zbavíme toho zlozvyku vysmažiť všetko, čo nám príde pod ruku? Majme trocha úcty k potravinám, krucinálfagot!

2. Kuracie prsia. ďalšia tutovka, snaha ušetriť a zavďačiť sa zákazníčkam dbajúcim o svoju líniu. Nezabudneme vyklepať na hrúbku toaletného papiera, ovegetiť a osmažiť domŕtva.

3. Výtrisk kreativity v podobe náplne zo šunky (podľa mňa je to liptovská saláma), banánu a kiwi. Premýšľam, čo by sa dalo ešte zabaliť do závitku z kuracieho prsa. Hm.....tak čo tam robí to kiwi a banán?!?!?! Tento exemplár bol údajne uvedený na jedálnom lístku ako "tajomstvo pána šéfkuchára". Ak je toto to najlepšie, čo vie pán šéfkuchár (ježí sa mi srsť pri tomto slovnom spojení!) pripraviť,  čo má asi v ponuke ako bežné jedlo?

4. Neidentifikovateľná, tri dni stará príloha. K dokonalosti by to síce doviedli hranolky, krokety, alebo nejaký iný technicky náročný polotovar.

5. Himmel ako sa sluší a patrí! Hnilobné procesy all inclusive, rozvalené na polovici taniera. Nechýba nič- rajčinky, papriky, mrkvička a šalátik.

Stravník v pozadí finišuje so sviečkovou, alebo niečím podobným, nie je to dobre vidieť. Ten mal rozum a vybral si bezpečnejšiu alternatívu, aj keď aj taká sviečkovica sa dá poondiať a to tak, že fest. Ale tajomstvo kuchára, to už sú neznáme vody, do ktorých sa neradno vrhať, najmä ak sme v podniku, ktorý nepoznáme. Je to smutné, že keď je človek v novej reštaurácii a má hlad, musí si dať niečo osvedčené, aby mal akú-takú istotu, že sa naje.

Dlho sme nemali recept

Ako som ja nenávidela polievky v školskej jedálni! Hlavne preto, lebo nám z nej vychovávateľky v družine naložili na tanier hektoliter a ja som potom nevládala zjesť ani polovicu druhého, čo bola škoda, keďže v našej jedálni varili ozaj dobre. Za trest ma v jedálni nechávali samu, až kým som všetko nepojedla, aj keď mi to už šlo ušami. Dlho som na protest nejedla polievky v rámci obeda, ale v rámci zachovania línie som sa k nim vrátila, aj keď si ostentatívne naložím len zo dve žufaňky.
Polievka má za úlohu pripraviť náš žalúdok na nával žranice. Ak sme hladní a narýchlo zdlabneme rezeň s hranolkami, žalúdok je z toho šokovaný. Zastihli sme ho nepripraveného, on chudák, nestihol vylúčiť dostatočné množstvo kyseliny a tak mu po príchode rezňa neostáva nič iné, ako vyplaviť extra dávku tráviacich štiav a tak rozpustiť nálož rezňov čo najrýchlejšie. Na to zase nadväzujú iné chemické procesy v tele, ako napr. hladina krvného cukru, ktorá prudko vzrastie, tým pádom telo musí vyvrhnúť do obehu inzulín a cukor zraziť-takže o hodinu nám v bruchu škŕka opäť, rízek-nerízek. Pocit hladu je vyvolaný nízkou hladinou krvného cukru, nie naplnením kapacity žalúdka. Preto sa aj pocit sýtosti dostavuje až po niekoľkých minútach od prvého hltu.
Polievka žalúdok pripraví a my môžeme jesť, čo nám gágor ráči.

A po dlhom úvode si môžeme dať nejaký praktický receptík.



Krémová brokolicová polievka s krutónmi, 4-5 porcií

1/2 brokolice (300g)
1l vývaru (môže byť aj dobrý z kocky)
1 veľký zemiak
tymián podľa chuti
voda
soľ, korenie
kyslá smotana

Očistíme zemiak, nakrájame a dáme variť do osolenej vody a varíme 5 minút. Medzitým nakrájame brokolicu na ružičky  (predtým treba umyť!), koštialiky pokrájame tiež, ale na menšie špalíčky a hodíme k zemiaku do hrnca. Zalejeme vývarom, alebo vriacou vodou (v takom prípade pridáme bujón) tak, aby bolo všetko ponorené. Varíme, kým brokolica nie je mäkká, až táká, že sa rozpadáva- jedine vtedy bude ozaj krémová. Odstavíme a rozmixujeme, pridáme kyslú smotanu, ale to len tak pre zjemnenie a farbu, nemusí tam byť stoj čo stoj. Na oleji opražíme chlebíky, alebo kúsky rožkov, bagety, môžeme ich potrieť cesnakom, alebo posypať strúhaným parmezánom. No, a je to. Ani to nebolelo, že?

Podobne sa dá pripraviť krémová polievka aj z karfiolu, špargle, tekvice, alebo v podstate z akejkoľvek vhodnej sezónnej zeleniny. Samozrejme, prispôsobíme tomu korenie a pridáme patričné bylinky.

Varovanie pre spotrebiteľov

Aj v lepších rodinách sa občas stane, že dojde káva, tak pošlete niekoho kúpiť novú s inštrukciou: Kúp kávu, ale nie Popradskú. V prípade kávy sa náš modelový zákazník rozhoduje skôr na základe značky, ako ceny, alebo podľa pomeru cena/výkon. Ak má skúsenosti s určitou značkou, automaticky po nej siahne, napriek vopred daným inštrukciám. Teda, ak napríklad Popradská káva extra špeciál chutí dobre, sú všetky popradské kávy OK, či? Riť Paľovu!



Milí zlatí, toto je štvrť kila (vraj) mletej kávy v lesklom zlatom obale, ktorú víťazoslávne dovliekol z obchodu náš modelový zákazník, ktorého som do obchodu poslala. Táto vec sa tvári ako to najlepšie, čo nám môže firma BOP poskytnúť. Vnútri však na neskúseného kávičkára číha odporne páchnuca, zatuchnutá, prepálená ohavnosť, ktorá by si nemala hovoriť káva. Predstavujem si, že takto nejako chutí kremačný popol fanúšikov desmodu. Ja teda nie som expert na kávu, ale musím varovať ostatných pred zlom, ktoré sa skrýva v tejto veci, nemôžem inak. Lebo si myslím, že pijem dobrú kávu a chcem, aby aj ostatní ľudia pili dobrú kávu, musím vás vystríhať pred nerozvážnou kúpou. Vyhnite sa Zlatému výberu oblúkom a za tie 3 ečka si kúpte niečo zmysluplné.

Pizzové pätoro

V jednom zo svojich prvých článkov som napísala, že na pizzu si môžeme dať čokoľvek. To som však nepočítala s možnosťou, že niektorí ľudia si pizzovú oblohu predstavujú takto. Ach, kde sú tie časy, keď som bola ešte mladá a naivná a myslela si, že minimálne väčšina čitateľov si predstaví niečo podobné, ako ja! Ako šeredne som sa mýlila! Tak sa to teraz pokúsim aspoň trochu napraviť. Je mi jasné, že svetový mier to nezaistí, ale ja aspoň budem môcť pokojnejšie spávať.

zdroj: http://www.gourmet.com/images/recipes/2009/01/rs-ricotta-winter-pizza-margherita608.jpg

1. Cesto. Jednoznačne kysnuté, pokiaľ možno, z pizza múky- ale ak ju nezoženieme, tak nám poslúži aj hladká 00 extra. Potrebujeme ju kvôli obsahu lepku- čím ho je viac, tým je pizza lepšia, nadýchanejšia a vôbec. Skutočná neapolská pizza je vlastne iba múka, voda a troška soli. Nadýchanosť zaisťuje kvas, ktorý vzíde iba z múky a vody (samozrejme, trvá to dlho) a dodnes sa týmto spôsobom pečie aj napr. chlieb. My, ženy v časovom strese máme povolené používať kvasnice, aj keď v pizzerii by malo byť vyrábanie kvasu samozrejmosťou. Cesto kysne dvakrát- najprv čerstvo zamiesené a neskôr už obložené na plechu. Vyvaľkať ho treba naozaj natenučko, aj tak ešte podkysne.

2. Paradajková omáčka. Toto je napríklad pre mňa jasné ako facka, no bohužiaľ, podaktoré vynaliezavé gazdinky sa to pokúšajú ojebabrať kečupom, ale ten, dievky zlaté, fakt nefunguje, pretože je príliš sladký, málo kyslý a napokon, je to sračka a treba s ním manipulovať opatrne. Passata di pomodoro je priorita (dá sa za pár centov kúpiť v každom obchode), čerstvé rajčiny sú alternatíva. Ak mám k dispozícii veľa dobrých, čerstvých rajčín, často ich iba nastrúham na hrubom strúhadle (jadierka treba vybrať), normálne ako sú a šupka mi ostane v ruke- potom stačí trochu soli a je to.

3. Bylinky. Oregano, bodka. Čerstvé i sušené. Ostatné bylinky jedine ako dotvorenie chuti obloženia. Napríklad na pizzu margherita patrí bazalka, šampiňóny môžeme doplniť francúzskym štýlom tymiánom, alebo rozmarínom. S bylinkami ale opatrne, niektoré sú naozaj veľmi výrazné a môžu v chuti nechcene dominovať.

4. Obklad. Prosím, nemusíte na pizzu nakydať všetko, čo v chladničke nádjete! Už vôbec nie, ak sa tam nachádza tavený plátkový syr, diétna saláma, párky, lacné klobásy, lečo (?!) a podobne. Figeľ je v tom, namiešať ozdobu tak, aby ingrediencie spolu ladili a ich chute sa navzájom neprebíjali. Dve výrazné chute (napríklad huby a nivu) je zbytočné vrstviť, lebo nevynikne ani jedna. Tak isto je potrebné trochu sa zamyslieť nad ich kvalitou. Na pizzu netreba veľa šunky, preto môžeme kúpiť aj drahšiu, a to platí aj v prípade slaniny. Uprednostňujem sušené mäso, ktoré nie je oveľa drahšie a chuťou oveľa viac pripomína talianske prosciutto. Nezabúdame, že výsledok bude len taký dobrý, aké dobré suroviny použijeme.

5. Syr. NIE EIDAM. Nie eidam. A hlavne, žiadny eidam. Ja viem, že vám niektorým veľmi chutí, zvlášť v magickom spojení s kečupom navrchu je to priam orgazmus chuťových buniek. Ale doprdele, na pizzi to nechcem vidieť! Existuje toľko výborných syrov, a aj tak každá priemerná pizzeria kupuje tehlu, lebo hostia to chcú. Mňa nezaujíma, že to hostia chcú. Ja chcem jesť dobrú pizzu. Ekonomickú výhodnosť tohto riešenia ani nekomentujem, pretože to vôbec nie je tak, že by bol najlacnejší. Musíte ho totiž použiť hromadu, aby bolo aspoň vidno, že jedlo obsahuje syr, takže namiesto 100g  potrebujete pol kila a to už také ekonomické nie je. O kalorickej hodnote nehovoriac. Takže moja rada znie- parmezán (stačí ho fakt málo, lebo je veľmi výrazný), mozzarella (jeden kúsok za 60 centov vám vystačí na celú veľkú pizzu), dobrodruhovia nech skúsia plesňové syry (tie treba kombinovať opatrne, sú naozaj veľmi chuťovo výrazné), milovníkom tvrdých syrov odporúčam opatrne začať s ementálom, nech ten kultúrny šok nie je taký krutý.

Neviem, či sa mi podarilo zhrnúť to všetko, konieckoncov, kreatívnych kuchárok a ich besných nápadov sa na internete kotí dosť, takže určite sa nájde nejaká milovníčka antuky a liptovskej salámy, ktorá všetky tieto pravidlá zneguje. Ak nájdete v internetových receptárikoch nejaký šmak hodný zdrbnutia, dajte do komentárov link, minimálne dve osoby sa potešia.

Pohovorme si...o šaláte

Šalát. Chutný a výživný. Zdravé jedlo pre štíhlu líniu. Žrádlo pre králiky.

Šalát bol kedysi iba zemiakový s majonézou, neskôr aj treska, vlašák a iné šmaky,  alebo listy hlávkového šalátu plávajúce v náleve z octu, cukru a soli. Dnes sa už chvalabohu (alebo skôr bohužiaľ?) šalát robí inak. Na jedálnych lístkoch ho môžeme nájsť napríklad ako notoricky známy Cézar (skutočný Caesar som ešte v žiadnej reštaurácii ani nevidela), potom balkánsky či grécky, no a absolútny svätý grál slovenského kulinárstva tvorí šalát s rajčinami, paprikou, uhorkami a kuracím mäsom. WOW. Toto sa fakt hodí len pre tie králiky, keby boli mäsožravé.

Ľudia, serte na to a urobte si šalát doma. Ja vám prezradím, ako na to, ale musíte ma počúvať.

Pravidlo číslo 1: výber správneho druhu šalátu.

Ono existuje viacej druhov šalátu, ako ľadový? No kua, je to tak,  a je ich celkom dosť. Každý sa hodí na niečo iné, každý inak chutí a má inú štruktúru.  Napríklad u nás populárny ľadový šalát sa hodí skôr na letné, ľahké šaláty s jednoduchými  ingredienciami, ako sú kuracie mäso, ovocie a letná zelenina. Ľadový šalát je chrumkavý,  vydrží dlho v chladničke a je ideálny na všelijaké fitnes šaláty, ak zrovna držíme diétu. Tento druh neznesie dlhodobé máchanie v zálievke, preto listy prelejeme dresingom až tesne pred podávaním, inak listy nechutne zmäknú.

Šaláty s tuhšou štruktúrou listov už vydržia dlhšie dresingu vystavené, nemajú tendenciu vechťovatieť a hodia sa aj na teplé šaláty, resp. také, kde je jedna surovina teplá alebo je teplý dresing. Hovoríme predovšetkým o šalátoch typu dubový list, lollo biondo a lollo rosso, môžeme sem  zaradiť pri troche fantázie aj rukolu, polníček a rímsky šalát. Mimochodom, rímsky šalát je v originálnom recepte na šalát Caesar. Odporúčam si ho vygoogliť. To budete čumieť, že to, čo sa u nás predáva ako Caesar, vôbec Caesar nie je!

Listy typu čakanka, friseé a podobné horkasté záležitosti sú ale na teplé šaláty s výraznými zálievkami ako stvorené. Ja mám horkasté listy rada s kuracou pečienkou a zeleným hráškom, alebo olivami, kaparami, kyslými uhorkami , horčicovým dresingom, brokolicou a podobne. Nie nevyhnutne naraz.

Pravidlo číslo 2: Používajte sezónne ingrediencie a kombinujte do zblbnutia.

Je jasné, že niektoré suroviny sú dostupné po celý rok- či už je to mäso, syr,  moje obľúbené avokádo, alebo hoci aj kukurica a hrášok z mrazničky. Ale niektoré suroviny sa fakt nedajú ofajčiť a treba ich používať vtedy, kedy je ich sezóna- pretože vtedy chutia najlepšie, sú dostupné a lacnejšie- samozrejme! Toto platí pre rajčiny, uhorky, aj hrášok a kukuricu, melóny, cukety atď. Naopak, celý rok máme k dispozícii syry, mäso, avokádo, kapary, šampiňóny a ja neviem čo ešte.  A čo sa týka kombinácií, jediné, čo k tomuto môžem povedať- nebojte sa toho. Ja milujem všetky šaláty, ktoré obsahujú avokádo a kukuricu, čo je kombinácia inšpirovaná latinskou Amerikou. Alebo šalát v ázijskom štýle, s pikantným dresingom. Šalát môžete urobiť typicky sezónny- napríklad jarný s redkvičkami a vajíčkami; letný s rajčinami, ale existujú aj šaláty s vodným melónom a iným letným ovocím. Jesenný šalát by mohol byť s cuketkami, cviklou a prípadne posypaný semienkami.  V zime je vhodný teplý šalát napríklad zo zemiakov a s konzervovanou zeleninou. Možností je nekonečne veľa .

Pravidlo číslo 3: Správny postup

Takže. Je to tu. Ako šalát nesprasiť? Nie je to také zložité, ako to vyzerá. V prvom rade treba šalátové listy umyť a osušiť, najlepšie v odstreďovačke alebo to jednoducho vytriasť do umývadla a nechať odkvapkať. Robíme to nielen kvôli špine, postreku a baktériám, ale preto, aby zálievka ostala na listoch, nie na spodku misy. Na mokrom povrchu listov má dresing problém sa udržať a šalát je neochutený. Šalátové listy môžeme aj trhať, alebo krájať ostrým nožom. Na niektoré kombinácie sa hodia celé listy, niekedy je fajn mať šalát pokrájaný na menšie kúsky. Veľké listy sa hodia tam, kde hrá hlavnú úlohu dresing, menšie kúsky sa hodia vtedy, keď máme šalát s viacerými ingredienciami, pokrájanými na sústa.

Pravidlo č. 4: Dresing

Veľa šalátov stojí práve na dresingu. Už sme si párkrát vzali do huby Caesar, tak si ho vezmeme ešte raz (a čo, veď je dobrý!) a použijeme ho ako príklad. Caesar šalát sú len listy, krutóny a dresing. Nič viac. A je najslávnejší na svete. Ak chceme, aby šalát chutil, niet inej cesty, ako poliať ho dresingom. Niekedy stačí olivový olej a citrónová šťava, niekedy sa môžeme vybesniť a nakrájať doňho bylinky, olivy, kapary, použiť horčicu, jogurt, majonézu a tak ďalej. Zase- skúšame, ochutnávame.

Dúfam, že vám tieto informácie aj na niečo boli.

Slobodný je free, a obloha sky...

Ďakujem autorovi/prekladateľovi tohto jedálneho lístka za dokonalú demonštráciu toho, že podaktorí naši majitelia reštaurácií nevedia o oblohách ani makový prd.
Ťažko povedať, kde sa vzala táto potreba, naložiť na tanier okrem samotného jedla aj pol tony zdochnutej zeleniny. Možno to prišlo s érou "nových" reštaurácií v 90. rokoch, kedy si podnikateľskí pionieri zmysleli, že zaplniť tanier lacnou zeleninou a zmenšiť samotnú porciu jedla im prinesie väčšie zisky. Alebo to niekto videl v zahraničí a povedal si, že je to fasa nápad, ako vliezť hosťovi do zadku. Alebo niekomu proste drblo v lebeni a učinil tak v nádeji, že nevábne vyzerajúce jedlo bude vyzerať aspoň trochu poživateľne.


Zdroj: http://www.okrasne-rybniky.sk
Jedli by ste to? Dali by ste za toto niekomu peniaze? Chudáka pstruha posypaného syrom ani nekomentujem.

Pravda o oblohe je totiž taká, že ju naozaj málokto zje. Aj to iba v prípade, že je zelenina čerstvá a jedlá a k podávanému pokrmu sa hodí. Niektoré jedlá, napr. steaky sa s čerstvou zeleninou skvele dopĺňajú a navyše  môžete ušetriť kalórie. Ale ak je obloha hnusná, zvädnutá, ku každému jedlu rovnaká a nikto o ňu nemá záujem, sú to pre majiteľa podniku vyhodené peniaze a plytvanie potravinami, ktoré by sa dali využiť oveľa zmysluplnejšie.


Zdroj: http://www.inkuba.sk
K čomu je dobré toto? Eidam, šampióny z konzervy, saláma, kuracie prsia, trojobal. Tak ktorá zelenina to asi doladí? Alebo je tam iba pre potechu(!) oka?

V každom prípade, ono to niekedy význam má, a inokedy zase nie. Ak obloha dotvára či už estetickú alebo chuťovú stránku jedla, je to v poriadku. Príkladom nech sú trebárs kyslé uhorky, cvikla, bylinky atď. O zbytočných oblohách môžeme hovoriť vtedy, keď sú ku každému ponúkanému jedlu rovnaké a na tanieri sa ocitli len preto, lebo "sa to patrí". Obvykle je to list šalátu, nastrúhaná mrkva (v tom lepšom prípade čerstvá), uhorky, rajčiny, papriky- to všetko často v značnom štádiu rozkladu. V niektorých reštauráciách už od toho upustili, lebo prišli na to, že je to somarina.
Pre príklad dobrej oblohy nemusíme chodiť ďaleko.

Ak máte pocit, že ste túto fotku už videli, tak máte pravdu, už tu raz bola. Fotila som to ja, na Gurmánfeste. Na fotke vidíme vpravo vzadu ceviche a naľavo zeleninu- to oranžové je sladký zemiak, to je príloha. Kukurica je typický latinskoamerický pokrm, tu sa nám ponúka hneď v dvoch verziách. Ceviche je ale farebné samo osebe (červená cibuľa + zelený koriander) tak ho netreba hyzdiť šalátom. Všetko na tácke je farebne a chuťovo vyvážené, nič sa s ničím nebije, či už teplotou alebo štruktúrou (až na tie pukance, tie ma nejak nedostali, ale hodili sa tam) a všetko je z jednej kuchyne.

Jete oblohy v reštauráciách? Alebo si ich robíte aj doma?

Toto mi nerobte

Pravidelne si chodím rochniť na modnipeklo.cz a občas ma napadne, že človek zažije mnoho podobných pekelných skvostov aj v gastronómii, s tým rozdielom, že o takéto hlboké zmyslové zážitky sa človek na webe podelí ťažšie. Predsa len, technológiu prenášajúcu chuť a vôňu ešte nevymysleli. Ale ukázať, ako sa niečo nemá robiť sa dá, a ja Vám to aj ukážem.
Často nie je prúser ani tak výsledok, ako samotný princíp pokrmu. Aj totálny blivajs môže niekomu chutiť, rovnako ako môžu zarezané bokovky s bielymi čižmami niekomu pripadať sexy. V jednej veci sa ale tieto kombinácie nelíšia, a síce v absencii kreativity a zdravého rozumu. Inak vznikne niečo takéto, ako Pizza z rožkov.
Je to jednoducho katastrofa. Prečo?
Chlpy sa mi ježia už pri slove pizza. Pizza vyzerá inak a dotyčná pani asi nikdy pizzu nejedla, ani sa len nepokúšala zagoogliť a zistiť si, čo sa obvykle na pizzu dáva, aby chutila, ako má.
Samotný nápad recyklácie rožkov nie je úplne zlý, konieckoncov je to princíp nádievky, dajú sa tak urobiť slivkové knedle, a aj do parených knedlí sa pridáva houska. Čo je ale peklo, je tá obloha. Poďme si to rozobrať:
"potřeme pizzu kečupem smíchaným s kapkou oleje, stroužkem česneku a bylinkami, co máte rádi, já dala bazalku. Kečup jsem i přisladila lžičkou cukru, aby nebyl tak trpký"  Už z tohto na mňa idú smrteľné poty a obchádzajú ma mdloby. Kečup na pizzu- zle. Má tam byť paradajková drť, keď už nemáme originál omáčku. Olej? A načo preboha? Strúčik cesnaku? No budiž. Bazalka? Nie. Iba čerstvá a na margheritu.  Bylinky, co máme rádi nie. Jedine že máme rádi oregáno. Kečup, ktorý treba prisladzovať, lebo je trpký si nezaslúži našu pozornosť. Kečup nie je zase také zlo, ako hovorí Polhreich, ale keď už, tak kvalitný a nie šmejd in čajna za 5 korún. (cca 17 centov)
Navrch dáme "kousky hermelínu, červenou kapii, zelenou cibulku, plátkový sýr", ja vidím ešte špekáčky, suchú salámu, šunku a bohvie, čo ešte. Niekto v tej domácnosti má evidentne rád údeniny a v snahe priblížiť sa pizzovému originálu tam nacápal polovicu chladničky a vytvoril tak 5cm hrubú skládku chladničkového odpadu. Ale výsledok stále nebol "vončo" tak to ešte doladil kápiou, špekáčkou a nejakými zbytkami po psovi. Ja si tiež na pizzu naložím veci, ktoré by skutočnému Talianovi asi zdvihli mandle, ale ja robím dobré kysnuté cesto, používam paradajky namiesto kečupu, oregano a rozhodne to nikdy, ale nikdy nezabijem strúhaným eidamom. Dávam mozarellu, parmezán, nivu alebo nejaký iný výrazný syr. Mozarella je klasika, ostatné sú pre chuť.
Takisto si všimnite, že všetko, čo bolo k príprave tejto veci použité, sú výrobky, a nie suroviny. Jedinou  surovinou sú vajíčka v ceste. Všetko ostatné sú výrobky. Tomu sa síce človek dnes vyhne ťažko, najmä pokiaľ ide o syr alebo šunku a podobne. Lenže jedlo je len také dobré, aké suroviny použijete. Čo môže vzniknúť z gothaja za 3 €/kg?
Ešte ma napadá jedna typicky slovenská vlastnosť, a síce všetko sprzniť na svoj sedlácky obraz. Aj pizza, ktorá sa bežne v pizzerii podáva- nech je na nej aj kyslá kapusta a eidam z Metra - má tenké cesto, paradajkovú omáčku a nie je vzorkovňou obsahu kuchárovho vačku. Keď nejakú frkačku (frkačka je terminus technicus a označuje maminu blogerínu, ktorá varí štýlom frkni tam to, frkni tam tamto) napadne dať na pizzu kečup, je to ešte ospravedlniteľné, lebo ona nevie, že to, čo používajú v pizzerii, sa dá kúpiť aj v normálnom Lidli. Ale kto už niekedy videl na pizzi gothaj, špekáčky, lečo, diétnu salámu a eidam alternative, alebo nedajbože, všetko dokopy? To je taký problém kúpiť aspoň tú "šunkovú" salámu a jednu mozarellu za 50 centov? WTF? Naozaj to tak niekomu chutí alebo je to len lenivosť?
Samozrejme, doma vám nemôže nikto zakázať variť aj brezle s grankom, ale ak už niekoho hostíte, alebo nedajbože ste kuchár a varením pre druhých sa živíte, tak to radšej nerobte. A ako správne podotýka Ada: "Móda a jídlo k sobě nemají vůbec daleko, když to vezmete přes vkus a kulturu. Ochota žrát hnusné jídlo chodí ruku v ruce s lhostejností k vlastnímu vzhledu a světu vůbec." V tejto vete je toľko pravdy, že by ju bolo treba do žuly tesať a potom z tej žuly narobiť billboardy. Ako môže mať človek z pozemského života radosť, keď neje dobré jedlo, nenosí vkusné oblečenie a celkovo sa neobklopuje príjemnými vecami a ľuďmi?
Môže byť taký človek úplne šťastný? Ak si myslíte, že hej, tak dobrú chuť.


http://www.hledsebenasebe.cz/downloads/RECEPTY/Pizza%20z%20rohl%C3%ADk%C5%AF_soubory/image004.jpg

Cuketia sezóna

Existuje X- spôsobov, ako pripraviť cuketky, no napriek tomu sa nepamätám, že by som cukiny jedla niekedy aj inde, ako doma. Cuketka je pritom veľmi vďačná zelenina, zdravá a chutná, lenže väčšina z nás pozná cukety veľké ako kyjak, tvrdé a vláknité a podvedome sa takýmto veciam vyhýba. Cukety
(a patizóny) treba zbierať kým sú ešte malé. Jedine vtedy sú mäkké a šťavnaté a pripravené na akúkoľvek kuchynskú úpravu. A keďže ja nie som z tých, čo len držkujú a nič neukážu, tak Vám ukážem jeden z mojich obľúbených spôsobov.

Prázdniny síce skončili, ale nás sa to netýka a aj počasie ešte grilovaniu praje, tak si toto jedlo môžeme pripraviť aj vonku na grile.

Mimochodom, zistila som, že ryby sa kua zle fotia.

A upečené sa fotia ešte horšie.

Na obrázku je len pár cuketích koliesok, ale ja si ich nakladám na tanier vždy hromadu, pol na pol so zemiakovou kašou. 

Pstruh dúhový je podľa mňa úžasná ryba. Jasné, sú aj lepšie ryby, ale pstruh je dostupný, majú ho všade a nie je ani extra drahý. Jednoducho sa pripravuje a aj sa dobre je, lebo stačí vytiahnuť chrbticu a nemusíme sa báť kostí. Ja som ryby iba posolila, posypala drvenou rascou (nadrvte si sami, je voňavejšia) a obložila maslom. V rúre strávili 20 minút a stačilo to akurát. 

Cukíny nakrájame a posolíme, aby z nich vytiekla prebytočná voda. Urobíme si marinádu, akú máme radi, ja dávam iba čierne korenie, olej a papriku, ale ak máte radi iné koreniny a bylinky, použite ich. Cuketa má veľmi nevýraznú chuť, takže čo na ňu napatláte, tak bude nakoniec aj chutiť. Kolieska opekáme na panvici alebo na grile.

Jesenná záhrada

Ja viem, v poslednej dobe blogovanie trochu flákam, ale je to preto, lebo trávim dovolenku na chate, fotím a zbieram matroš na nové príspevky. Počasie je vážne skvelé a človek by ani neveril, že sa stihne v polovici septembra ešte spáliť. Na konci záhrady sa vyvaľuje oranžová dyňa Adéla a jej príbuzné, cukety, patizóny a biele tekvice jej robia spoločnosť. Ešte tento mesiac sa môžete tešiť na nálož tekvicových a cuketových receptov, pretože aj keď je tento druh zeleniny u nás dosť podceňovaný, dajú sa z nej pripraviť veci, o ktorých sa vám ani nesnívalo.
Na vytvorenie tej správnej jesennej nálady, pár fotiek z jesennej záhrady :)



toto je Adéla








Mäta


Už ste niekedy robili štvorlitrové mojito? ja hej (cukor dávam obyčajný a potom pridám trstinovú melasu):




A toto robím so starými dyňami:

Čiernobiely svet

Zúfalé časy plodia zúfalé ženy a zúfalé ženy robia zúfalé činy. Ak sa k zúfalstvu pridá aj hlad, je to učinená katastrofa a takéto dievča by sa nemalo do ničoho púšťať. Lenže, ja....



Mala som doma nejaké slovenské slivky, takže logicky prvá možnosť bola obaliť ich do cesta a uvariť, čím vzniknú známe slivkové gule. Ak sa lepšie pozriete na obrázok, zistíte, že tie moje vyzerajú skôr ako slivkové štvorce. Navyše, hneď po odfotení všetky do jednej zmizli, takže dramatický efekt  v podobe krvavočervenej šťavy vytekajúcej na čiernobiely podklad z maku a cesta, milí diváci, neuvidíte. Keď je človek zúfalo hladný a navyše má tú červenú na bielych (!) gatiach, myslí na všetko, len nie na fotenie.

Keďže ja nemám nervy na zemiakové cesto, z ktorého sa gule obvykle robia, musela som nájsť menej bolestivý spôsob, ako sa k slivkovým knedliam dostať. Potom ma napadla jedna vychytávka, ktorú som sa, čudujsasvete, naučila od mojej mamy (Z maminých výtryskov gastronomickej geniality by mali radosť Psíček a mačička. Ja NIE). A síce zemiaky nahradiť tvarohom. Cesto upatláte z jednej vaničky nízkotučného (nie hrudkovitého) tvarohu, jedného vajca, soli a (polo)hrubej múky podľa potreby.

A potom ma zasiahla ďalšia rana. Ono to ide aj jednoduchšie! To sú mi veci....údajne na to stačí obyčajný rožok, teplá voda a múka. Rožok sa nechá rozmočiť vo vode, potom sa trochu vymačká, aby nebol príliš vodnatý a k tomu sa iba prisypáva múka, kým cesto nemá žiadanú konzistenciu. Zatiaľ som nemala tú česť, ale určite túto metódu otestujem aspoň na šúľancoch.
Ďalší postup je štandardný- vyvaľkať, naštvorcovať, pobaliť slivky (alebo iné ovocie), uvariť, posypať makom a poliať maslom. Hotofka. Čiernobiely obed je na svete.

Lazy saturday afternoon

Dnešné sobotné popoludnie Vám prináša IKEA!



V pozadí vidíte Kaffe mellanrost. Ak chcete kávu, ktorá chutí dobre a nezruinuje váš rozpočet, siahnite po nej. Je pomletá presne pre prípravu vo frenchpresse.
Frenchpress je už asi desiaty, ktorý mám, lebo vždy sa mi ho podarí rozmlátiť. Ako napríklad tohto jeho predchodcu, ktorý zažil varenie kávy iba raz:



Hrnčeky Dinera mám vo všetkých dostupných farbách. Káva sa z nich pije najlepšie.
Pekný deň!

Ako spoznám dobrú reštiku?

Pokiaľ ide o reštaurácie a žrádlo v nich ponúkané, každá rada je dobrá. A ak sa tu na Slovensku chceme konečne vymaniť spod nadvlády vysmážaných eidamov s hranolkami, mali by sme si na rovinu povedať, čo chceme a čo nechceme v našich reštauráciách vidieť.
Pravda je totiž taká, že radový zákazník nemá gastronomické vzdelanie a ani ho nemá odkiaľ mať. Ak mu budú donekonečna ponúkané blafy, nemá možnosť kvalitu rozoznať, ani keby mu po hlave skákala. Preto je táto úloha na prevádzkovateľoch stravovacích zariadení, aby nám ukázali, že variť sa dá aj dobre. Našťastie, niektorí si to už uvedomili. A my si dnes povieme, ako jednoducho overiť kvalitu reštiky bez toho, aby sme tam chodili viac, ako raz.
1. Názov- ten by mal o reštike niečo vypovedať, najlepšie to, v akom duchu sa nesie a čo môže hosť očakávať pri vstupe dovnútra. Napríklad Chez niekto mi bude pripomínať francúzsko. U niekoho zase niečo tradičné, so slovenskou kuchyňou a tak ďalej. Väčšina názvov druho-a-viac triednych reštík má meno vymyslené v štýle: Jéj, to je aké fasa slovíčko! Neviem čo to je, ale znie to pekne, vycapíme to na priečelie, nech všetci vidia, akí sme cool- a tak sa stáva, že podnik sa volá jednoducho Reštaurácia, Miesto alebo Pivo, samozrejme v cudzom jazyku to tak jebnuto nevyznieva.
2. Interiér- aj to je záležitosť samotného konceptu zariadenia, keďže by mal zodpovedať štýlu kuchyne. Keď vidím ikeácke stolíky, umelé tehly na stenách a futuristické lampy decentne a s vyberaným vkusom doladené obrusmi corgoň, viem že je zle. Asi jediné krčmy zariadené v duchu konceptu sú irish puby a rôzne koliby. Inak je to bieda
3. Jedálny lístok- Čo je zlé na dllllllhom jedálnom lístku? Aspoň si mám z čoho vybrať, ne? No prdlajs, veľký výber pôsobí kontraproduktívne a človek nakoniec tak vyberá, že si stále dáva to isté. Je to preto, že položky sa v takýchto zoznamoch navzájom podobajú, resp. sú to všetko rovnaké kraviny, akurát sa od položky k položke jemne menia. Napr. kuracie prsia na prírodno. Kuracie prsia na prírodno s hubami. Kuracie prsia na prírodno so šunkou. Bla bla bla.....zív.
4. Jedlo- ak sme sa nenechali odradiť ohavným interiérom, pristúpime k adrenalínovejšej aktivite, a síce k ochutnávaniu samotného jedla. Moje odporúčanie: ak ste na prieskume, nedávajte si jedlo, ktoré sa nedá za žiadnych okolností zmršiť. Nedávajte si tie kuracie prsia s hranolkami, radšej postavte pred kuchára výzvu v podobe šalátu alebo cestovín. Tie dostávajú v našich reštauráciách na frak najčastejšie.
Cestoviny preto, lebo nie je nič jednoduchšie, ako rozvariť ich na blato a preliať hotovou omáčkou- tak to veľa reštaurácií robí a je to zverstvo, pretože doma si túto "pochúťku" môžem spraviť so štvrtinovými nákladmi. Ak sú cestoviny dobre uvarené, resp. nie sú to tie najlacnejšie z Metra a je na nich súca omajda z čerstvých surovín, sme na dobrej adrese.
Šalát je peklo samo osebe, pretože väčšina ľudí považuje zeleninu za nevyhnutné zlo, ktorým musí byť ozdobený tanier lebo potom to vyzerá, že je tam toho viac. Ak chcete šalát ako jedlo, obvykle máte na výber z cézara, gréckeho a šopského. Nuda, nuda, nuda. Ešte aj tieto skvosty je možné doriadiť a doviesť do nechutného záveru kupovaným dressingom, ľadovým šalátom (áno, na niečo sa hodí, ale drbať to do všetkého nie je OK) a absenciou akejkoľvek invencie. Šalát a zelenina celkovo je vyslovene sezónna záležitosť, na jar môžeme podávať šalát jarný- s redkvičkami, vajíčkami atď, v lete je všetka zelenina vo forme tak môžeme vymýšľať, čo sa nám chce, na jeseň zase použjeme jesenné plody. Čo je na tom také zložité? A čo je také zložité na OSUŠENÍ šalátových listov? Aha, na mokrých kupovaný dressing drží. Takto je to ťip-ťop, že?
Neviem či má zmysel venovať čo i len samostatný odstavec obsluhe, lebo tá má byť za každých okolností milá a hlavne kompetentná, čo teda u nás samozrejmosťou nie je. Ich chyba.
No čo, pomohlo?

Maslo vs. margarín

Toto bude trocha na dlhšie. Trocha teórie nikdy nezaškodí.

Prednedávnom som sa zúčastnila nejakej ohnivej internetovej diskusie, ktorá sa týkala masla a jeho potenciálnej náhrady -margarínu. Neviem, či môj názor na túto problematiku niekoho zaujíma, ale aj tak to sem napíšem. Lebo si jednoducho myslím, že takto to je a bodka.

Môžeme začať hneď zhusta tým, že si zadefinujeme oba pojmy. Teda vezmime si také maslo. Vyrába sa hádam od čias, kedy sa naši predkovia odvážili chytiť kravu za cecek za účelom získania mlieka. Človek je na jeho trávenie (česť výnimkám alergickým na laktózu) prispôsobený a teda ani tak nie mlieko samotné, ako mliečne výrobky (s fermentovanou a tým ľahko stráviteľnou laktózou) by konzumovať mal. Maslo obsahuje okrem bielkovín a vitamínov aj pár neblahých ingrediencií, a síce nasýtené mastné kyseliny a cholesterol. A ten, ako všetci vieme, v nadmernom množstve škodí a upcháva cievy. Na rozdiel od masla, margarín (ten, ktorý sa vyrába dnes) je chemicky stužený rastlinný olej (bohvie, z čoho) došľahaný niekedy až z 50 percent vodou. Maslo tiež obsahuje vodu, avšak len v minimálnom množstve, okolo 15- 20 percent, inak by to asi nebolo maslo, ale kameň. Margarín bol pôvodne vytvorený ako krmivo pre morky, ale tie to, svine jedny, nežrali, tak to teraz žerieme my.

Keď vieme, aký je rozdiel medzi maslom a margarínom, môžeme využiť komparatívnu metódu a zvážiť všetky klady a zápory, ktoré tieto dve potraviny so sebou prinášajú:

Argumenty ZA maslo:

+ Obsahuje ľahko vstrebávateľný tuk, veľa vitamínov, bielkoviny a vápnik

+ Jednoznačne má lepšiu chuť a hodí sa aj na teplú, aj studenú kuchyňu

+ Tuk viaže na seba vitamíny skupiny A a D a tak ich môže telo vstrebať

+ Je to prírodná, priemyselne ani chemicky neupravená potravina vhodná aj pre deti

Argumenty proti maslu:

-          Obsah cholesterolu a nasýtených mastných kyselín

-          Obsahuje laktózu, teda môže vyvolať alergické reakcie

Teraz argumenty ZA margarín:

+ Obsah vitamínov, vápnika, vlákniny a rôznych iných pridaných látok

+ Ľahko sa rozotiera a niektoré druhy majú naozaj chuť podobnú maslu

+ Neobsahuje cholesterol

+ Nižšia cena

+ Margaríny na pečenie sú pomerne kvalitné a neporovnateľne lacnejšie

Argumenty proti:

-          Síce neobsahuje cholesterol, ale ho ani neznižuje. Ako dokázala nedávna štúdia, ktorá donútila istého výrobcu margarínu zmeniť celú reklamnú kampaň, postavenú práve na tvrdením že tento tuk cholesterol pomáha znižovať.

-          Všetky vitamíny a iné látky sú pridávané umelo, margarín ich sám osebe neobsahuje- čo môže viesť k ich zníženému vstrebávaniu, keďže nie sú prírodné

-          Je vyrábaný umelo a došľahaný veľkým množstvom vody, preto sa na varenie nehodí

-          Lacnejšie druhy spravidla neobsahujú nič, len stužený tuk, veľa vody, chemické farbivo a arómu.

A môj názor? No jednoznačne maslo! Ak niekto namieta, že maslo predsa obsahuje cholesterol, má síce pravdu, ale tento cholesterol je pri zdravej životospráve telu prospešný. Ak sa niekto stravuje prevažne vysmážanými jedlami, hoc pripravovanými hneď aj na BIO rastlinnom oleji, koleduje si o veľký priekak. Pretože napríklad v takej jednej porcii hranoliek sa skrýva omnoho viac cholesterolu, ako v kile masla! Neviem posúdiť, či margarín naozaj zdraviu škodí a ani to nechcem tvrdiť. Ale ja osobne sa snažím kupovať viac „suroviny“ ako „výrobky“ a teda preferujem maslo, keďže neprešlo chemickou úpravou (jasné, existujú aj rôzne upravené „maslá“ ale to už je iná kapitola). Ak vám teda niekto bude tvrdiť, že sa zdravo stravuje, lebo neje maslo, pozrite sa mu do taniera, či tam nemá vysmážaný syr s hranolkami. A tatarkou.

Good breakfast makes good day

Boli časy, kedy som nezvykla raňajkovať. Ani len kávu som nevypila, len som si naliala čistej vody- a odchod.

Môj postoj k rannej káve sa síce nezmenil, ale raňajky už nevynechávam. Začala som mať na ne jednoducho čas. Mám čas medzi vstaním z postele a odchodom z domu. Ani neviem, ako to prišlo, ale zrejme to súvisí s tým, že nemusím vstávať už o siedmej. Zistila som, že ak sa ráno najem, cez deň už nepotrebujem toľko jesť a celkovo, cítim sa viac v pohode. Najpríjemnejšou vecou je, že raňajky môžu byť sladké. To už je samo osebe dobre, lebo počas dňa ma potom nehoní mlsná a kalórie z cukru sa stihnú v priebehu dňa spáliť. Čo môže byť lepšie?
A môj tip na sladké raňajky? Toto:

Lievančeky. Suché prísady si môžete zmiešať vopred a vo väčšom meradle a neskôr z týchto zásob čerpať.

Na suchú zmes potrebujeme:

dve lyžice hladkej múky

štipku prášku do pečiva

štipku sódy bikarbóny

lyžicu kryštálového cukru.

najlepšie je, ak si najprv pripravíme mokré suroviny, ktoré zmiešame a pridáme k suchým:

1 vajce

mlieko (podľa potreby)

do zamiešaného cesta pridáme trochu rozpusteného masla

Ja to robím tak, že si najprv vyšľahám vajcia s asi 1dl mlieka, pridám múku a prášky, zamiešam, podľa hustoty dolievam mlieko a až nakoniec pridám maslo. Cesto by malo byť približne také husté, ako na klasické palacinky. Lievance si môžeme urobiť vo veľkosti, aká nám vyhovuje. Smažíme ich na suchej nepriľnavej panvici, mastné sú dosť.
Lievancov nám vyjde tak pre dva stredne hladné krky, ak ich chceme podávať ako sladký obed, pre jedného je toto množstvo akurát.

Môžeme si na ne dať to, čo sme zvyknutí dávať si na palacinky- džem, nutelu, javorový sirup, ovocie, šľahačku, topping...jak je libo.

Baby nebude sedieť v kúte

Bolo mi ľúto nechať v obchode tie dva baby artičoky, zvlášť, keď boli také smiešne lacné. Tak som si na http://www.artichokes.org/ načítala, ako sa majú upravovať a zvolila úplne najviac basic prípravu. Uvariť v osolenej vriacej vode, omočiť v masle a zjesť.
Keď máte tú česť so surovinou, ktorú dobre nepoznáte, nesnažte sa ju hneď zabiť komplikovanou úpravou. Našim cieľom je zistiť, ako daná potravina chutí a čo od nej môžeme čakať, preto odporúčam zvoliť tú úplne najjednoduchšiu dostupnú úpravu. Alebo sa s tým nepárať a zožrať to surové :)

Artičok, ako som zistila, je papľuh a po očistení vám z neho veľa nezostane. A keď ich čistíte, černejú na vzduchu a treba ich máčať v citrónovej vode. Ale na druhej strane, chutia skvele. Dajte šancu artičoku aj vy a uvidíte ;)

Veľmi stručne o Gurmánfeste

čo vám poviem...chcela som si pripraviť peknú fotoreportáž o Gurmánfeste v bratislavskej Medickej záhrade, ale všetko, čo dnes uvidíte, je pár fotiek a nejaký pokecík k nim. Dôvodom je skutočnosť, že som sa na festivale zúčastnila iba jeden z plánovaných dvoch dní. A napriek tomu, že medickú záhradu mám doslova za rohom, vyšlo to len na sobotu podvečer. Takže žiadne fundované a výživné informácie nečakajte, nebudem robiť závery, ak mám nedostatočné množstvo informácií.

Medická záhrada sama osebe je veľmi pekným miestom, žiaľ, na Slovak food festivale v priestoroch areálu hradu som nebola, tak nemôžem porovnávať kvalitu alebo vhodnosť prostredia. Mne sa toto miesto veľmi pozdávalo, bolo tu dostatok priestoru na stánky aj na vykydnutie sa na trávniku alebo lavičke. Skrátka víkendová pohodička, ako má byť. Neskôr som sa dozvedela, že tento festival sa od BFF veľmi nelíšil, čo sa týka účasti reštaurácií. Fajn. Aspoň mi nič zásadné neušlo a ak aj hej, neviem o tom.

Prišla som na festival iba v spoločnosti Lennona (áno, foťák dostal meno) a neprezieravo som si kúpila 5 gurmánovú vstupenku, v prípade, že by to nebolo na čo minúť. Že som sa šeredne mýlila, dokázala už zbežná kontrola ponuky stánkov, kde len málo jedál stálo menej, ako tri gurmány.

Nevadí, aj tak sa mi zdalo veľa, dávať tri gurmány za ochutnávkovú mikroporciu. Navyše, môj výber musel byť o to starostlivejší, keďže som mala k dispozícii tak málo kusov festivalových platidiel. Rozhodla som sa vyberať podľa toho, čo by som si inak doma nedala.

Voľba neskôr padla na ceviche z Casa Inca. Ceviche je typická latinskoamerická úprava ryby, ktorá sa nevarí, iba sa niekoľko minút marinuje v limetkovej šťave s korením. Neviem prečo, pripomínalo mi to naše zavináče, ale čerstvý koriander a sladký zemiak ma uzemnili, že toto je predsalen niečo iné. Ceviche mi chutilo, ale tá omáčka bola kyslá jak fras, avšak- asi zámerne.

Neskôr som objavila stánok gruzínskej reštaurácie Babu. Aleluja, konečne miesto, kde sa dá nažrať za málo peňazí. Dala som si typické gruzínske chačapuri- placku plnenú syrom, plus nejaký gruzínsky dezert, ktorého meno neviem. Bol z odpaľovaného cesta, plnený pudingovým krémom a poliaty čokoládou. Neviem, čo je na tom také gruzínske, ale chutil dobre- vzhľadom na to, že tie naše cukrárňové zákusky nemôžem ani vidieť.

na Liviano som sa chcela ísť kuknúť druhý deň, nevydalo..

stánok Babu

chačapuri- toto je výzva, určite sa o to pokúsim aj doma

gruzínsky noname dezert

Môj názor? Vlastne, neviem, čo povedať. Myslím, že na festivale má človek možnosť ochutnať niečo, čo by si za normálnych okolností v reštaurácii ani doma nedal, či už kvôli vysokej cene (predsa, človek radšej vysolí tri ečka za vzorku, ako desať za jedlo, ktoré mu nesadne). Páčila sa mi aj ponuka jedla, vína a iných nápojov, ktoré človek len tak neochutná. Takže, celkový dojem dobrý a určite sa vrátim budúci rok.

Dekadencia

Dlhšie som na internete hľadala recept na sušienky- takzvané cookies ku kávičke, ale stále som mala pocit, že to jednoducho nie je ono. Mám celkom rada aj kupované cookies, ale prečo by som si mala kupovať sladkosti, ktorých pôvod je prinajmenšom pochybný a ich zloženie na tom nie je o nič lepšie? Radšej si spravím nákup a napečiem si nejaké dobroty sama. Tieto sušienky sa tým kupovaným vôbec nepodobajú, ale chutia skvostne. Priam dekadentne. Tadá:

Pomarančová odroda cookies s kúskami čokolády. Jednoduché a veľmi dobré koláčiky. Toť recept:

1/2 Hery (pri sušienkach je lepšie použiť margarín namiesto masla)

1 hrnček (250ml) cukru

100g mäkkého tvarohu

2 vajíčka

kôra z jedného pomaranča

2 lyžičky vanilkovej arómy

2 hrnčeky polohrubej múky

štipku soli

200g čokoládových kúskov

Najprv je vhodné vymiešať tuk s cukrom, potom pridať tvaroh, vajcia a ostatné ingrediencie, múku a čokoládu nakoniec. Osobne mám problém s tým, že sa mi čokoláda pripeká na pečiaci papier. Preto ma napadlo použiť tú úplne najhnusnejšiu čokoládu, akú je na našom trhu dostať. Tú s rastlinným tukom, ktorá sa za bežných okolností nedá jesť ani náhodou- a predstavte si, nielenže prežila pobyt v rúre, ale nepripekala sa, nerozpustila sa v ceste a po vychladnutí už taká odporná nebola! Bingo!

Kôpky cesta poukladáme na plech, pečieme pri 150 stupňoch, pokiaľ nie sú hotové.

Luxusný obed za pár eur

Kto ma pozná, vie, že moja vášeň pre zľavy akéhokoľvek druhu je neukojiteľná a som schopná kúpiť si čokoľvek, hlavne ak je cena smiešne nízka. Naposledy som takýto záchvat dostala včera večer v tescu, keď som sa pristavila pri košíku so zľavami a tam- zlacnená sviečková. Z 5 eur na 1,45. No nekúp to! Fajnovo vyzerajúci steak, hoc z tenšieho konca. Ak sa teraz hrozíte nad tým, že mäso ve slevě už býva aj pokazené, tak vedzte, že v prípade steakového mäsa treba ísť trochu ďalej v "zrení" a odležiavaní, teda vôbec mi nevadilo, že mu končí záruka. Skôr naopak.

na fotke to nie je vidieť, ale tento kúsok je vlastne špic sviečkovice odrezaný našikmo. Bol trochu hrubší, ako je bežne zvykom a tak mi v strede ostal surový pásik. Neva, už je to nejaký čas, čo som ho zjedla a stále žijem :)

Poučte sa z mojej chyby a odrežte si (alebo si nechajte odrezať) steak hrubý tak 2cm, môj mal takmer štyri.

Pripravte si panvicu, olivový olej, ktorým steak potriete, plus prísady na marinádu. Tento postup som (ako inak) odkukala z knihy Nigella express, ktorú som dostala na Vianoce.

Marináda obsahuje šťavu z pol citróna, aspoň 5 stoniek tymiánu alebo oregana, soľ, podrvené čierne korenie, cesnak a olivový olej extra virgin. Vtip spočíva v tom, že steak najprv opečieme, až potom vymáchame v marináde. Nemá to chybu, musím uznať.

Najprv si pripravte marinádu a tú nalejte na alobal v tanieri, aby sa nevyliala po stole. Alobal musí byť taký veľký, aby sa doň dal steak zabaliť.

Plátok mäsa potrite olejom z oboch strán a dajte na rozpálenú panvicu alebo gril. Nestišujte plameň, nevadí keď mäso ostane tmavšie, ako sme zvyknutí. Z každej strany mu doprajte 4 minúty. Tak dosiahnete najbežnejší stupeň úpravy medium. Čas môžete aj predĺžiť alebo skrátiť, v princípe je to jedno, záleží na Vašich chutiach. Neopovážte sa steak otáčať viac, ako raz. 4 minúty, otočka, 4 minúty- smer alobal s marinádou.

Marinádou pooblievame mäso a zabalíme do alobalu. Ak sme smažili 4 minúty z každej strany, dáme mu 8 minút. Koľko minút strávil steak na panvici, toľko by mal stráviť aj v alobale.

Hotovka. Ja mám najradšej steak so šalátom, zvyšnú marinádu som použila ako dressing.

A nebojte sa steakov, nie je to také zložité, ako to vyzerá a navyše, je to zdravé a nízkotučné jedlo aj pre nás, ktorí si chceme držať líniu. Dobrú chuť ;)