Tisíc a jedna bylinka, 2. časť-papriky

V minulom článku som sa vyhrozila, že vás vyskúšam z paprík. Tak poďme na to. Čo je na obrázkoch?





Na prvom je paprika, ktorá sa používa ako zelenina, na druhom taká, čo sa používa ako korenie. Práve na paprikách sa dá najlepšie ilustrovať, aký je rozdiel medzi čerstvým a sušeným korením/bylinkami.
Na prvý pohľad je to jasné, teda aspoň pre mňa- čím má paprika tenšiu stenu a špicatejší koniec, tým je štipľavejšia. Platí to pre obidva druhy paprík. Takže keď budete na trhu vyberať papriky a nechcete skončiť s hubou v plameni, vyberajte tie tupšie. Tie ostré sú ostré, doslova.
Ale k veci. Aj klasickou zeleninovou paprikou sa dá jedlo dochucovať, napríklad paradajková omáčka k plneným paprikám- občas dávam papriku iba uvariť do omáčky, najmä v mimopaprikovej sezóne a predovšetkým preto, že po konzumácii papriky ma šialene páli záha. Takže ju po vyvarení vyhodím a ostane po nej iba chuť.
Papričky štipľavejšieho charakteru môžeme používať čerstvé alebo sušené. V zásade je to jedno, čerstvé sú akurát možno o niečo menej štipľavé-teda aspoň mne sa to tak zdá. Na krájanie si radšej vezmite rukavičky, aby sa vám nestalo to čo mne, a síce, že si tou kurevsky štipľavou rukou pretriete oko (alebo sa vám roztrhne toaleťák a to je už fakt masaker), prípadne až vás to nepoštípe rovno do ruky, lebo kapsaicín (látka, ktorá spôsobuje štipľavosť) z rúk mydlom neumyjete. Nielen z rúk.

Keď už sme pri kapsaicíne, trocha teórie nezaškodí, nie? Rôzne papriky (alebo iné potraviny štípavej povahy) ho obsahujú v rôznych množstvách, ktoré sa meria v scovilleových jednotkách. Scovilleova jednotka je vlastne meradlo štipľavosti papričiek, pomenovaná podľa nejakého pán Scovillea, ktorý na testovanie štipľavosti vymyslel pomerne spoľahlivý test, ktorý spočíva  riedení kapsaicínu vodou až dovtedy, kým nie je chuťou detekovateľný. Teda čím väčšia nariedenosť, tým viac jednotiek a väčšia štipľavosť. (prevzaté z: http://lubonemes.blogspot.com/2011/01/jedol-som-vraj-najstiplavejsiu-papriku.html).
Účinky kapsaicínu na hubu možno zmierniť konzumáciou nejakého tuku, napríklad slaniny, chleba s olivovým olejom, alebo čímkoľvek dostatočne mastným. Neodporúčam len tak zapíjať vodou, bude to len horšie. Tuk je istota.
Vraví sa, že chili štípe dvakrát. To ale pravda nie je, pokiaľ je to prírodná paprika a nie nejaká náhrada. Pálivé jedlo najprv zahreje, potom ochladí a navyše prospieva dobrému tráveniu a spaľovaniu kalórií.


No ale papriky- kto nie je úplný znalec a fajnšmeker, bude mu stačiť delenie paprík na štipľavé a neštipľavé.
Paprika sladká mletá- to asi poznáme všetci. Robí sa z červenej kápie (takej tej mäsitejšej), pričom sa k nej pridáva červené farbivo a protihrudkujúca látka, čomu by sme sa mali radšej vyhýbať, ale niekedy to nejde inak. Paprika sa hodí na všetko mäso, do paprikáša, segedínu, gulášu, na ryby a vlastne je to jedna z vecí, ktoré by mal človek mať doma pre každý prípad. Soľ, čierne korenie a paprika na farbu- a je vystaráno.
Paprika červená štipľavá- to isté, akurát viac štípe.
Kajenské korenie nie je nič iné, ako na prach pomleté sušené chili papričky. Treba s ním opatrne, keďže sa používa aj ako prísada do kaserov (to je ten sprej, ktorý máte nastriekať do očú niekomu, kto vás chce ozbíjať na ulici alebo tak). Ale žiadne strachy, s opatrným dávkovaním na začiatku varenia sa netreba báť ani toho. Dlhším varením alebo na druhý deň sa v jedle štipľavosť príjemne rozloží.
Feferóny, chili papričky, jalapeňo, habanero, bhut jolokia a iné zverstvá už naozaj nie je nič pre amatérov. Sú to druhy tých najštipľavejších paprík na svete a líšia sa veľkosťou, tvarom a hlavne obsahom kapsaicínu. Feferóny ho majú najmenej, bhut jolokia najviac. Ak vás papuľa páli už pri zelenej štipľavej paprike, tak obchádzajte oblúkom.





Dúfam, že som nič nezabudla a že ste sa aj niečo naučili. Nabudúce si hádam už dáme prvé čerstvé bylinky.

Vianoce s Nigellou -recenzia (ani nie tak knihy)

Skutočnú recenziu napíšem neskôr, keď mi prestanú krvácať oči a dočítam tú knižku do konca. Dnes si dáme len pindy.
Ďalší exemplár do mojej kuchárskej knižnice pribudol pri príležitosti mojich narodenín, keď som od svojej best kamarátky dostala Vianoce s Nigellou. Už mám doma Nigella express a bola som z nej totálne mimo- predtým som niektoré suroviny nekupovala, lebo som nevedela čo s nimi. Z tejto knihy som vstrebala kvantum nápadov- hlavne na šaláty a ultrarýchle dezerty. Preto som chcela aj vianočnú kuchárku, aby som vedela, ako nakŕmiť nával hostí s čo najmenšou námahou. Tešila som sa ako decko, keď som ju dostala... od samej radosti som ju vyobjímala a zatočila sa s ňou.



A teraz sa cítim divne, lebo musím povedať, že som sklamaná. Ani nie tak z knižky samotnej, lebo tá je naozaj skvele graficky, obsahovo aj vizuálne zmáknutá. ALE. Ten preklad! Kristovanoho!!!! Kto toto vypustil do sveta? To nemajú na prekladateľa, ktorý vie po anglicky? Ja viem, že translator je zadarmo, ale seriózne vydavateľstvo si toto nemôže podľa mňa dovoliť. Keby som to vedela, kúpim si anglický originál. Je mi zle, keď vidím, že knihu prekladali a redigovali až dve osoby. Hanbím sa za ne a ja byť šéfkou Ikaru, tak slečna Jana Melcerová má hodinovú výpoveď a jej kolegyňa Jana Ondovčíková si môže pobaliť kufre spolu s ňou.
Kto pozná Nigelline kuchárske relácie a ovláda trochu angličtinu vie, ako Nigella pútavo rozpráva a človek jej nemôže nevisieť na perách. Úvod Vianoc s Nigellou som ani nedočítala, také to bolo otrasné. Z tých viet kričia anglické vetné konštrukcie na sto honov. Dám sem iba jednu, až mi tu od hrôzy nepoomdlievate. "Hoci si nedokážem odpustiť, aby som písala o všetkých tých radostiach- a iste aj stresoch, nebudem sa prieť- spojených s varením a pečením na Vianoce, cítim určitú mieru zdržanlivosti pri priveľmi trúfalom vyjadrovaní sa k sväteniu tohto sviatku a k viere iných ľudí." Teta prekladateľka jednoducho zle píše. Najvac zle. Najhoršie. Mdloby na teba, ty čarodejnica, čo si zhyzdila také úchvatné dielo! Mám sto chutí nájsť si to v origináli, preložiť a poslať Ikaru s tým, že beriem 10 € na stranu (akože pre nich, nech nežerem), aby čitatelia netrpeli. Originál nie je ani zďaleka napísaný tak ťažkopádne, ani tak hnusne.

My B-day chili

Otázka za milión: prídete domov o 19:45 a hostia majú prísť o 20:00. Čo by ste im ponúkli?

Ja som to vyriešila prostrednícvom ultra easy a extra expresného chili con carne. Mala som mleté BIO hovädzie z miestnej farmy (prisámvačku!), tak som ho použila na hrniec plný úžasnej sýtej a pri srdci hrejivej zmesi. Ou.

Vlastne, keď sa nad tým tak zamyslím, to jedlo nie je až také rýchle. Ale systém narvi do hrnca a nestaraj sa je veľmi účinný, keď ste v časovom strese a musíte robiť desať vecí naraz. Kým sa chili varí, môžete namiešať salsu, guacamole, otvoriť tortilové chipsy a urobiť tak za pár minút pravú mexickú párty. Fotky nebudú, uvarte si sami, aby ste videli, ako to vyzerá. My sme to všetko zežrali, ani som nestihla pofotiť.

Cili con carne

1 kg mletého hovädzieho mäsa

3 jarné cibuľky
2 strúčiky cesnaku

konzerva červenej fazule s kukuricou

1 konzerva rajčín alebo passata di pomodoro (môžu byť aj čerstvé, ale len v lete. V zime sú lepšie tie z konzervy)

čierne korenie

kajenské korenie alebo chili paprička (nemusí byť, ak nemáte radi ostré, ale je to chili, takže...)

semienka koriandru+ čerstvý na posypanie

rímska rasca

2 tobolky kardamomu

soľ

trocha oleja alebo masti

Do hrnca dáme olej či masť a šmaríme tam nakrájané cibuľky aj s mäsom a cesnakom naraz. Mäso necháme rovnomerne opiecť, vareškou pomačkáme, nech z toho nie je jednoliata fašírka. Podlejeme trochou vody. V mažiari si rozdrvíme korenie, tak jednu lyžičku z každého druhu, osolíme. Pridáme rajčiny, fazuľu a necháme variť, kým mäso nie je mäkké. Toto môže trvať  podľa druhu mäsa aj 30 minút, ale keďže sme nahádzali do hrnca všetko naraz a nemusíme na to dávať pozor, spravíme si guacamole a pálivú salsu na namáčanie tortilových chipsov. K jedlu môžeme uvariť ryžu, alebo podávať s kúpenými tortilami.

Guacamole

 1 avokádo
1 nasekaná jarná cibuľka
limetková šťava
soľ, čierne korenie, chili
môže byť čerstvý koriander

Všetky ingrediencie zmiešame a je to. Najviac "roboty" zaberie rozobratie avokáda.

Hot Salsa


1diel sladkej chili omáčky
jarná cibuľka (ja som dala iba zelené konce, čo ostali z chili, tam šli iba biele časti)
1 diel kvalitného kečupu (je to studená omáčka, takže OK)

Tisíc a jedna bylinka (1. časť)

Na objednávku môjho kolegu Ivana, Vám (a exkluzívne jemu) prinášam seriál/nekonečnú telenovelu o známych aj menej známych bylinkách a ich využití v kuchyni. Vlastne to bude seriál o dochucovaní a používaní byliniek a korenia všeobecne. Veľa ľudí si zvykne skracovať cestu k úspechu kúpou koreniacej zmesi, alebo (sodoma-gomora!) vegety. Čo nebýva vždy najšťastnejšie riešenie. Nielen z hľadiska obsahu toho hnusného debilného idiotského glutamanu, ale aj z hľadiska obsahu obyčajnej soli, ktorá často tvorí podstatnú časť obsahu balíčka. Keďže kilo soli stojí 30 centov a titěrné vrecúško koreniacej zmesi 50, rýchlo si vypočítame, že to nie je dobrý biznis. Navyše, niektoré bylinky sa správajú inak v čerstvom a inak v sušenom stave. Tým môžeme dosiahnuť úplne rozličné výsledky v chuti a vôni jedla.
Som si vedomá, že nie každý vie narábať s bylinkami a kombinovať ich či už so surovinami, alebo navzájom, pretože pri tom treba premýšľať a čo-to o bylinkách vedieť. S tým druhým Vám ochotne pomôžem, s tým prvým si musíte poradiť sami.

V prvej časti seriálu si predstavíme najpoužívanejšie korenie, a síce korenie a jeho druhy. Všetky sú vlastne jedna rastlina, ale guľôčky sa zbierajú v rôznych štádiách dozretia a tie majú rozličnú farbu a chuť.



1. Čierne korenie- Predáva sa buď vcelku, alebo mleté. Väčšina z nás ho pozná a aj používa bežne pri varení a dochucovaní. Ideálne je pomlieť si korenie doma a takéto čerstvé ho aj následne používať, či už na korenenie na stole, alebo v hrnci. Soľ a čerstvo mleté čierne korenie sú alfa a omega všetkého varenia. Ak nemáte doma nič iné, soľ a korenie vďačne dochutia čokoľvek, od mäsa cez dusenú zeleninu až po šalátový dressing. Nie je to samozrejme nič, z čoho by sme padli na riť, ale je to kuchynské basic s ktorým nič nepokazíte, podobne, ako malé čierne (šaty). Korenie ešte pomáha tráveniu a spaľovaniu prijatých kalórií.
2. Červené korenie- U nás sa samostatne nepredáva, teda aspoň o tom neviem. Dobre sa kombinuje s inými druhmi korenia, často sa vyskytuje vo štvorfarebných zmesiach.
3. Biele korenie- je veľmi jemné, nemá takú ostrú chuť a výborne sa hodí na jemné omáčky, napríklad holandskú. Super na ryby, hydinu aj zeleninu. Má takú akoby citrónovú vôňu a správa sa inak ako čierne korenie, ale smelo do neho, do jedla sa ho zmestí viac ako čierneho, keďže neštípe.
4. Zelené korenie-  Štípe málo, takmer vôbec ale má špecifickú, takmer až bylinkovú chuť, často sa predáva sušený alebo aj sterilizovaný a ten sa používa na populárnu pepper omáčku k steaku. Často ho môžeme vidieť v obchodoch na syroch s bielou plesňou. Zelené korenie je typické pre kreolskú kuchyňu, teda kuchyňu juhu USA, oblasti New Orleans. To ale neznamená, že ho nemôžeme používať na nič iné, že. Hodí sa hlavne na mäso, steaky, ale aj kuracinu či lososa a veľmi dobre sa dopĺňa s chili.
Ale o bylinkových a koreniacich kombináciách si povieme nabudúce. Na domácu úlohu si naštudujte papriky, budem skúšať!

Nalož mi na pizzu.....

Nech robím, čo chcem, neviem prísť na slušný výraz, čo mi pripomína toto. A nechcem uraziť čevabčiči, hoci mi ho pripomína asi najviac. Vlastne nie. Najviac mi to pripomína niečo iné.


Zdroj: Nyx.cz

A čo, vlastne je demokracia, a každý si môže dať na pizzu čo má rád.  Bárs aj hovná s grcanicou.

Single halušky

Moja babka organizovala vo svojom byte v Ostrave slovenské haluškové párty s odôvodnením, že pre seba si ich ona variť nebude, že halušiek sa neoplatí robiť málo. No, o tom by sme mohli polemizovať babi, keďže ono sa to nielenže oplatí, ale je to super ízy, rýchle jedlo pre jedného.
Tak je to, halušky varím sama pre seba. Žiadny iný člen osadenstva nášho bytu ich nemá rád, čo ja osobne považujem za divné, ale nech. Tak im treba. Keď budete doma sami, uvarte si halušky, zaberie to približne toľko času, ako natretie chleba maslom a obloženie syrom. Prisámvačku!

Ako prvú urobte slaninku. Ja slaninu vynechávam a to celý proces ešte zrýchľuje. Potom očistite jeden väčší zemiak a dajte zovrieť vodu. Do taniera (ja mám radšej misku) dajte bryndzu a plátok masla. Ja kupujem 250g bryndzu, ktorú rozdelím na 4 časti, takže na 1 porciu vyjde cca 62,5 g bryndze. Nastrúhajte zemiak, posoľte a pridajte hladkú múku. Vajce netreba. To má opodstatnenie len pri väčšom množstve halušiek, kedy je čas medzi vstupom prvej a poslednej halušky do hrnca pomerne dlhý a skôr vhodené halušky by sa stačili rozvariť, čomu prítomnosť vajca zabráni. Pri tomto množstve cesta by vajce urobilo halušky zbytočne tvrdé a neuvariteľné.
Cesto musí byť tuhé a kompaktné, inak uvaríte kašu. Voda nám medzičasom zovrela a my si namočíme prkienko alebo tanier, naň si vrhneme cesto a nožíkom odkrajujeme halušky. Presne ako sa to robievalo kedysi, keď neexistovali haluškáre, alebo ako v tomto videu, vidno to hneď na začiatku.



Áno, z dosky alebo taniera vám budú padať väčšie mordy ako z klasického haluškára. Ale haluškár sa neoplatí kvôli tomu špiniť, obvykle sa pri varení zadrbe ako sviňa a ďalšie pracné umývanie nám teda netreba. Keď získate trochu praxe, halušky z dosky nahdážete doslova za pár sekúnd. Varíme tak 5 minút, koštujeme. Keď sú, ocedíme a dáme na tanier/misku, premiešame s bryndzou a je to. Posypeme oškvarenou slaninou, ak chceme.
Okrem rýchlosti majú single halušky jednu super výhodu- takmer žiadny špinavý riad. Jedna panvica na slaninu (nepoužívam), jedna miska (za predpokladu, že v jednej a tej istej zarobíte cesto a potom z nej jete hotové halušky), jedna doska na krájanie a hrniec.

Luxusný obed za pár eur vol. 2

Otázka dňa: Ako odfotiť steak, aby nevyzeral ako mŕtvy hlavonožec?
Odpoveď dňa: Mať pekne odkrojenú sviečkovú, dobré denné svetlo a photoshop. Postup som zvolila presne rovnaký, ako v predchádzajúcom príspevku o steakoch- potrieť oliváčom, 5-6 minút z každej strany na panvici (boli to takmer 4-centimetrové flákoty), alobal s marinádou, 10 minút v alobale. Výsledok nebol skvelý. Skvelý je slabé slovo!



Opäť som použila sviečkovú, ale tentokrát bola zo "steakovej" edície z Tesca, samozrejme, v zľave. Dobre viete, že proti zľavám na potraviny nemám nič, pokiaľ sú to, samozrejme, potraviny dobré. Dva steaky z írskej sviečkovice za 6 €? No nekúp to! Steakovému mäsu nevadí trocha dlhšie odležiavanie, skôr mu prospieva.
K steaku patrí čo? No hranolky!



Žranica jak svet.

Prečo je dôležité mať zdravé vajcia

Vraví sa, že keď zachrániš jedno vajco, ako by si zachránil celý svet. Alebo tak nejako. Projekt zdravevajcia.sk si dal za cieľ dostať na výslnie tie vajíčka, ktoré "sú nielen oveľa zdravšie, ale prišli na svet v normálnych podmienkach." Mám problém so slovom "zdravšie".



Neviem teda, či to viete, ale sliepka je tiež zviera. A teda ako by nám malo záležať na psoch a mačkách v útulkoch, tak isto by nám malo záležať na sliepkach v továrňach na vajcia. Chovať pipeny na malom priestore je aj podľa mňa týranie a sliepka sa určite cíti lepšie, keď jej intímna zóna nie je nonstop narúšaná inými sliepkami a tiež, keď má krk obrastený perím. Tie klietkové majú holé krky, odepilované mrežami klietky, z ktorých vystrkujú hlavy.
Zdá sa vám to drsné? To sa vám nezdá, to drsné JE. A treba o tom hovoriť, aby sa aj u nás nestalo niečo podobné, ako v Anglicku, kde si podaktoré deti myslia, že slanina pochádza z kuraťa a mlieko sa vyrába niekde v továrni. A treba o tom hovoriť aj preto, aby boli kury v poho a znášali zdravé vajcia. A dosiahne sa to tak, že budeme zdravé vajcia kupovať a tým pomôžeme znížiť dopyt po klietkových vajách. Slabší dopyt = menej klietkových chovov.
zdravevajcia.sk sú projekt vo výstavbe, ale aj tak mi tu chýba informácia, prečo sú vlastne "zdravé vajcia" zdravšie. Sliepky majú v rôznych chovoch rôzne životné podmienky a stravu, ale ako sa líšia nutričné hodnoty napríklad klietkových a BIO vajec? Prečo by sme ich mali teda kupovať, ak sú nám uriti nejaké sliepky, ale na našom zdraví nám záleží?
Chýba mi tu ozrejmenie zdravosti vajec. A keďže som charakterný človek, chopím sa toho a potom si to milí zdravovajčáci môžete opajcnúť. Na honorári sa dohodneme.
Teraz si sadnite, pretože pravda je taká, že v zložení sa takmer nelíšia. Je pravda, že kvalita vajec sa dá posudzovať podľa ich veľkosti, farby, chuti a v neposlednom rade čerstvosti. To sa však dozvieme už v obchode- na stránke o zdravých vajciach sa dočítate okrem iného aj to, čo znamenajú tie písmenká a číselká vytlačené na vajci. Ale z nutričného hľadiska sa jednotlivé druhy vajec nelíšia prakticky nijako. Môžu obsahovať výživné látky v rôznych pomeroch, čo má za následok zmenu farby žĺtka a výslednú chuť. Ale nie je pravda, že by mali napríklad bio vajcia menej cholesterolu, alebo klietkové vajcia menej výživných látok. Bio vajcia sú akurát častejšie testované na chemikálie, podľa predpisov ich nesmú obsahovať. Ostatné vajcia chemikálie obsahujú v stopovom množstve, ktoré je pre človeka neškodné.
Takže jediný dôvod, prečo by sme mali podporovať zdravé vajcia, je blaho ich producentiek sliepok.

Knedľa stokrát inak!

Nebyť internetu, asi nikdy by som sa nenaučila naozaj dobre variť. Nebyť dobrých stránok a blogov, nikdy by som sa nedozvedela o kvalitných surovinách a spôsoboch, ako s nimi zaobchádzať. A nebyť mimibazáru, netušila by som, koľko netušených možností v sebe ukrývajú kuchynské odpadky, napríklad taká zvyšná varená/parená knedľa.
A že toho je!

Tento článok nemá za cieľ urážať mimibazar a jeho obyvateľky, hoci väčšina fotografií pochádza práve odtiaľto. Cieľom je poukázať na smutnú skutočnosť, že jednoducho nevieme jesť. Nie je to ani tak vina majiteľov reštaurácií, že varia somariny zo sáčkov. Blafy sú proste pre niekoho tá pravá domáca strava. Len tak zo srandy, spočítajte si sami pre seba, koľko surovín a koľko výrobkov bolo pri príprave týchto jedál použitých.
Takto to, vážení, vyzerať nemá.

Začneme zvoľna, vajíčkovou klasikou. Poznáte to- Ostane vám knedľa a vám je ľúto ju vyhodiť, tak ju obalíte vo vajci a vysmažíte ako klasický bundáš (chlebík vo vajíčku). Tento upgrade obsahuje aj zvyšné zemiaky, lebo pes zemiaky neje, treba ich preto dať deťom a pridať im k tomu nejakú fajnovú klobásu s hydinovým separátom, aby to aspoň voňalo. Už chýba len kečup.



Ten istý nápad, akurát autorka tohto receptu má doma rúru. A neváha ju použiť.



Toto nie je recyklácia knedle. Toto je jej znásilnenie cudzím predmetom. K dokonalej spoločenskej a ľudskej degradácii už ostáva len zviazať ju do reťazí a ošťať.



A odteraz to bude iba horšie.



Dva krajčeky knedle namažeme kečupom, medzi ne dáme koliečko cibule, lacnej salámy , spichneme šparátkom, vysmažíme  v trojobale . A nezabudneme na bylinky, aké máme rádi. Tento recept aj so smajlíkmi už ste mohli vidieť v pekle.


Máte radi sladké? Nema problema.





V podstate francúzsky toast z knedle, šľahačka z umelej hmoty, broskyňa z konzervy. Hóoobr mňamkááááá!





Ak u vás knedľa príliš nejde, nezúfajte! Mimibazar má riešenie! Zase vezmite džem, namažte dva krajce knedle, zasypte grankom a podhoďte to rodine ako parené buchty. Nikto nepostrehne rozdiel. Celá rodina sa bude zalizovať!

A na záver jeden šmak z nyx.cz, zákazník to údajne dostal, keď si objednal jahodové knedlíky.



Mňa by iba zaujímalo, čože to je nastrúhané navrchu? Prosím, nech to nie je eidam. Alebo radšej nech to je eidam!

Shopping

Najlepší spôsob, ako sa naučiť zaobchádzať so sezónnymi surovinami, je začať ich nakupovať na trhu.
O výhodách sezónnosti sme si už hovorili.
Ja nakupujem na trhovisku na Miletičke, ale v každom meste aj dedine existuje rínek, kde sa dá takto nakúpiť. Sortiment nie je vždy 100percentne sezónny, ale to si už vyžaduje aspoň akú-takú znalosť ovocno-zeleninových období. Je jasné, že ak teraz majú na pultoch jahody, nebudú odniekiaľ zo záhradky, ale skôr z maďarského veľkoskladu.
Na ukážku, pár úlovkov, ktoré mi ochotne zapózovali.


Slovenské gaštany. Treba narezať na kríž a upiecť v rúre, alebo na grile. 25-30 minút.


Slovenský cesnak. Oveľa ťažší kaliber ako made in china, treba dávkovať opatrnejšie.


Pri nákupe tejto kukurice som prvýkrát využila maďarčinu. Sladučká jak cecok, 10 centov/kus. Len uvariť a zožrať. Toto je škoda pridávať do jedla.

Gastro hell!

Momentálne trávim pomerne veľa času mremŕvaním sa webstránkami a hľadaním nejakého výživného gastroobsahu. Občas narazím na fakt husté dobré články, ktoré sú poväčšine z českých internetov, od testov potravín až po foodblogy. A potom som objavila gastropeklo na nyxe. Páni, to je vám podívaná, a to tam nie je ani extra veľa príspevkov! A odtiaľto, milí čitatelia, pochádza táto pekelná fotečka, ktorá na jednom mieste z ponúka celú výstavu hriechov slovenskej, a azda aj českej gastronómie. Poďme to prebrať.
Vizuál poprosím: 

No 1: Vyprážanie. Hoď do fritézy a vytiahni, heslo dňa, mesiaca aj roka. Máš nejaké hnusné mäso? Zeleninu? Do trojobalu s tým a hajde do fritézy. Čokoľvek vyprážané zákazník vďačne schlamstne, je to tutovka, nie je čo riešiť. Kedy sa zbavíme toho zlozvyku vysmažiť všetko, čo nám príde pod ruku? Majme trocha úcty k potravinám, krucinálfagot!

2. Kuracie prsia. ďalšia tutovka, snaha ušetriť a zavďačiť sa zákazníčkam dbajúcim o svoju líniu. Nezabudneme vyklepať na hrúbku toaletného papiera, ovegetiť a osmažiť domŕtva.

3. Výtrisk kreativity v podobe náplne zo šunky (podľa mňa je to liptovská saláma), banánu a kiwi. Premýšľam, čo by sa dalo ešte zabaliť do závitku z kuracieho prsa. Hm.....tak čo tam robí to kiwi a banán?!?!?! Tento exemplár bol údajne uvedený na jedálnom lístku ako "tajomstvo pána šéfkuchára". Ak je toto to najlepšie, čo vie pán šéfkuchár (ježí sa mi srsť pri tomto slovnom spojení!) pripraviť,  čo má asi v ponuke ako bežné jedlo?

4. Neidentifikovateľná, tri dni stará príloha. K dokonalosti by to síce doviedli hranolky, krokety, alebo nejaký iný technicky náročný polotovar.

5. Himmel ako sa sluší a patrí! Hnilobné procesy all inclusive, rozvalené na polovici taniera. Nechýba nič- rajčinky, papriky, mrkvička a šalátik.

Stravník v pozadí finišuje so sviečkovou, alebo niečím podobným, nie je to dobre vidieť. Ten mal rozum a vybral si bezpečnejšiu alternatívu, aj keď aj taká sviečkovica sa dá poondiať a to tak, že fest. Ale tajomstvo kuchára, to už sú neznáme vody, do ktorých sa neradno vrhať, najmä ak sme v podniku, ktorý nepoznáme. Je to smutné, že keď je človek v novej reštaurácii a má hlad, musí si dať niečo osvedčené, aby mal akú-takú istotu, že sa naje.

Dlho sme nemali recept

Ako som ja nenávidela polievky v školskej jedálni! Hlavne preto, lebo nám z nej vychovávateľky v družine naložili na tanier hektoliter a ja som potom nevládala zjesť ani polovicu druhého, čo bola škoda, keďže v našej jedálni varili ozaj dobre. Za trest ma v jedálni nechávali samu, až kým som všetko nepojedla, aj keď mi to už šlo ušami. Dlho som na protest nejedla polievky v rámci obeda, ale v rámci zachovania línie som sa k nim vrátila, aj keď si ostentatívne naložím len zo dve žufaňky.
Polievka má za úlohu pripraviť náš žalúdok na nával žranice. Ak sme hladní a narýchlo zdlabneme rezeň s hranolkami, žalúdok je z toho šokovaný. Zastihli sme ho nepripraveného, on chudák, nestihol vylúčiť dostatočné množstvo kyseliny a tak mu po príchode rezňa neostáva nič iné, ako vyplaviť extra dávku tráviacich štiav a tak rozpustiť nálož rezňov čo najrýchlejšie. Na to zase nadväzujú iné chemické procesy v tele, ako napr. hladina krvného cukru, ktorá prudko vzrastie, tým pádom telo musí vyvrhnúť do obehu inzulín a cukor zraziť-takže o hodinu nám v bruchu škŕka opäť, rízek-nerízek. Pocit hladu je vyvolaný nízkou hladinou krvného cukru, nie naplnením kapacity žalúdka. Preto sa aj pocit sýtosti dostavuje až po niekoľkých minútach od prvého hltu.
Polievka žalúdok pripraví a my môžeme jesť, čo nám gágor ráči.

A po dlhom úvode si môžeme dať nejaký praktický receptík.



Krémová brokolicová polievka s krutónmi, 4-5 porcií

1/2 brokolice (300g)
1l vývaru (môže byť aj dobrý z kocky)
1 veľký zemiak
tymián podľa chuti
voda
soľ, korenie
kyslá smotana

Očistíme zemiak, nakrájame a dáme variť do osolenej vody a varíme 5 minút. Medzitým nakrájame brokolicu na ružičky  (predtým treba umyť!), koštialiky pokrájame tiež, ale na menšie špalíčky a hodíme k zemiaku do hrnca. Zalejeme vývarom, alebo vriacou vodou (v takom prípade pridáme bujón) tak, aby bolo všetko ponorené. Varíme, kým brokolica nie je mäkká, až táká, že sa rozpadáva- jedine vtedy bude ozaj krémová. Odstavíme a rozmixujeme, pridáme kyslú smotanu, ale to len tak pre zjemnenie a farbu, nemusí tam byť stoj čo stoj. Na oleji opražíme chlebíky, alebo kúsky rožkov, bagety, môžeme ich potrieť cesnakom, alebo posypať strúhaným parmezánom. No, a je to. Ani to nebolelo, že?

Podobne sa dá pripraviť krémová polievka aj z karfiolu, špargle, tekvice, alebo v podstate z akejkoľvek vhodnej sezónnej zeleniny. Samozrejme, prispôsobíme tomu korenie a pridáme patričné bylinky.

Varovanie pre spotrebiteľov

Aj v lepších rodinách sa občas stane, že dojde káva, tak pošlete niekoho kúpiť novú s inštrukciou: Kúp kávu, ale nie Popradskú. V prípade kávy sa náš modelový zákazník rozhoduje skôr na základe značky, ako ceny, alebo podľa pomeru cena/výkon. Ak má skúsenosti s určitou značkou, automaticky po nej siahne, napriek vopred daným inštrukciám. Teda, ak napríklad Popradská káva extra špeciál chutí dobre, sú všetky popradské kávy OK, či? Riť Paľovu!



Milí zlatí, toto je štvrť kila (vraj) mletej kávy v lesklom zlatom obale, ktorú víťazoslávne dovliekol z obchodu náš modelový zákazník, ktorého som do obchodu poslala. Táto vec sa tvári ako to najlepšie, čo nám môže firma BOP poskytnúť. Vnútri však na neskúseného kávičkára číha odporne páchnuca, zatuchnutá, prepálená ohavnosť, ktorá by si nemala hovoriť káva. Predstavujem si, že takto nejako chutí kremačný popol fanúšikov desmodu. Ja teda nie som expert na kávu, ale musím varovať ostatných pred zlom, ktoré sa skrýva v tejto veci, nemôžem inak. Lebo si myslím, že pijem dobrú kávu a chcem, aby aj ostatní ľudia pili dobrú kávu, musím vás vystríhať pred nerozvážnou kúpou. Vyhnite sa Zlatému výberu oblúkom a za tie 3 ečka si kúpte niečo zmysluplné.

Pizzové pätoro

V jednom zo svojich prvých článkov som napísala, že na pizzu si môžeme dať čokoľvek. To som však nepočítala s možnosťou, že niektorí ľudia si pizzovú oblohu predstavujú takto. Ach, kde sú tie časy, keď som bola ešte mladá a naivná a myslela si, že minimálne väčšina čitateľov si predstaví niečo podobné, ako ja! Ako šeredne som sa mýlila! Tak sa to teraz pokúsim aspoň trochu napraviť. Je mi jasné, že svetový mier to nezaistí, ale ja aspoň budem môcť pokojnejšie spávať.

zdroj: http://www.gourmet.com/images/recipes/2009/01/rs-ricotta-winter-pizza-margherita608.jpg

1. Cesto. Jednoznačne kysnuté, pokiaľ možno, z pizza múky- ale ak ju nezoženieme, tak nám poslúži aj hladká 00 extra. Potrebujeme ju kvôli obsahu lepku- čím ho je viac, tým je pizza lepšia, nadýchanejšia a vôbec. Skutočná neapolská pizza je vlastne iba múka, voda a troška soli. Nadýchanosť zaisťuje kvas, ktorý vzíde iba z múky a vody (samozrejme, trvá to dlho) a dodnes sa týmto spôsobom pečie aj napr. chlieb. My, ženy v časovom strese máme povolené používať kvasnice, aj keď v pizzerii by malo byť vyrábanie kvasu samozrejmosťou. Cesto kysne dvakrát- najprv čerstvo zamiesené a neskôr už obložené na plechu. Vyvaľkať ho treba naozaj natenučko, aj tak ešte podkysne.

2. Paradajková omáčka. Toto je napríklad pre mňa jasné ako facka, no bohužiaľ, podaktoré vynaliezavé gazdinky sa to pokúšajú ojebabrať kečupom, ale ten, dievky zlaté, fakt nefunguje, pretože je príliš sladký, málo kyslý a napokon, je to sračka a treba s ním manipulovať opatrne. Passata di pomodoro je priorita (dá sa za pár centov kúpiť v každom obchode), čerstvé rajčiny sú alternatíva. Ak mám k dispozícii veľa dobrých, čerstvých rajčín, často ich iba nastrúham na hrubom strúhadle (jadierka treba vybrať), normálne ako sú a šupka mi ostane v ruke- potom stačí trochu soli a je to.

3. Bylinky. Oregano, bodka. Čerstvé i sušené. Ostatné bylinky jedine ako dotvorenie chuti obloženia. Napríklad na pizzu margherita patrí bazalka, šampiňóny môžeme doplniť francúzskym štýlom tymiánom, alebo rozmarínom. S bylinkami ale opatrne, niektoré sú naozaj veľmi výrazné a môžu v chuti nechcene dominovať.

4. Obklad. Prosím, nemusíte na pizzu nakydať všetko, čo v chladničke nádjete! Už vôbec nie, ak sa tam nachádza tavený plátkový syr, diétna saláma, párky, lacné klobásy, lečo (?!) a podobne. Figeľ je v tom, namiešať ozdobu tak, aby ingrediencie spolu ladili a ich chute sa navzájom neprebíjali. Dve výrazné chute (napríklad huby a nivu) je zbytočné vrstviť, lebo nevynikne ani jedna. Tak isto je potrebné trochu sa zamyslieť nad ich kvalitou. Na pizzu netreba veľa šunky, preto môžeme kúpiť aj drahšiu, a to platí aj v prípade slaniny. Uprednostňujem sušené mäso, ktoré nie je oveľa drahšie a chuťou oveľa viac pripomína talianske prosciutto. Nezabúdame, že výsledok bude len taký dobrý, aké dobré suroviny použijeme.

5. Syr. NIE EIDAM. Nie eidam. A hlavne, žiadny eidam. Ja viem, že vám niektorým veľmi chutí, zvlášť v magickom spojení s kečupom navrchu je to priam orgazmus chuťových buniek. Ale doprdele, na pizzi to nechcem vidieť! Existuje toľko výborných syrov, a aj tak každá priemerná pizzeria kupuje tehlu, lebo hostia to chcú. Mňa nezaujíma, že to hostia chcú. Ja chcem jesť dobrú pizzu. Ekonomickú výhodnosť tohto riešenia ani nekomentujem, pretože to vôbec nie je tak, že by bol najlacnejší. Musíte ho totiž použiť hromadu, aby bolo aspoň vidno, že jedlo obsahuje syr, takže namiesto 100g  potrebujete pol kila a to už také ekonomické nie je. O kalorickej hodnote nehovoriac. Takže moja rada znie- parmezán (stačí ho fakt málo, lebo je veľmi výrazný), mozzarella (jeden kúsok za 60 centov vám vystačí na celú veľkú pizzu), dobrodruhovia nech skúsia plesňové syry (tie treba kombinovať opatrne, sú naozaj veľmi chuťovo výrazné), milovníkom tvrdých syrov odporúčam opatrne začať s ementálom, nech ten kultúrny šok nie je taký krutý.

Neviem, či sa mi podarilo zhrnúť to všetko, konieckoncov, kreatívnych kuchárok a ich besných nápadov sa na internete kotí dosť, takže určite sa nájde nejaká milovníčka antuky a liptovskej salámy, ktorá všetky tieto pravidlá zneguje. Ak nájdete v internetových receptárikoch nejaký šmak hodný zdrbnutia, dajte do komentárov link, minimálne dve osoby sa potešia.

Pohovorme si...o šaláte

Šalát. Chutný a výživný. Zdravé jedlo pre štíhlu líniu. Žrádlo pre králiky.

Šalát bol kedysi iba zemiakový s majonézou, neskôr aj treska, vlašák a iné šmaky,  alebo listy hlávkového šalátu plávajúce v náleve z octu, cukru a soli. Dnes sa už chvalabohu (alebo skôr bohužiaľ?) šalát robí inak. Na jedálnych lístkoch ho môžeme nájsť napríklad ako notoricky známy Cézar (skutočný Caesar som ešte v žiadnej reštaurácii ani nevidela), potom balkánsky či grécky, no a absolútny svätý grál slovenského kulinárstva tvorí šalát s rajčinami, paprikou, uhorkami a kuracím mäsom. WOW. Toto sa fakt hodí len pre tie králiky, keby boli mäsožravé.

Ľudia, serte na to a urobte si šalát doma. Ja vám prezradím, ako na to, ale musíte ma počúvať.

Pravidlo číslo 1: výber správneho druhu šalátu.

Ono existuje viacej druhov šalátu, ako ľadový? No kua, je to tak,  a je ich celkom dosť. Každý sa hodí na niečo iné, každý inak chutí a má inú štruktúru.  Napríklad u nás populárny ľadový šalát sa hodí skôr na letné, ľahké šaláty s jednoduchými  ingredienciami, ako sú kuracie mäso, ovocie a letná zelenina. Ľadový šalát je chrumkavý,  vydrží dlho v chladničke a je ideálny na všelijaké fitnes šaláty, ak zrovna držíme diétu. Tento druh neznesie dlhodobé máchanie v zálievke, preto listy prelejeme dresingom až tesne pred podávaním, inak listy nechutne zmäknú.

Šaláty s tuhšou štruktúrou listov už vydržia dlhšie dresingu vystavené, nemajú tendenciu vechťovatieť a hodia sa aj na teplé šaláty, resp. také, kde je jedna surovina teplá alebo je teplý dresing. Hovoríme predovšetkým o šalátoch typu dubový list, lollo biondo a lollo rosso, môžeme sem  zaradiť pri troche fantázie aj rukolu, polníček a rímsky šalát. Mimochodom, rímsky šalát je v originálnom recepte na šalát Caesar. Odporúčam si ho vygoogliť. To budete čumieť, že to, čo sa u nás predáva ako Caesar, vôbec Caesar nie je!

Listy typu čakanka, friseé a podobné horkasté záležitosti sú ale na teplé šaláty s výraznými zálievkami ako stvorené. Ja mám horkasté listy rada s kuracou pečienkou a zeleným hráškom, alebo olivami, kaparami, kyslými uhorkami , horčicovým dresingom, brokolicou a podobne. Nie nevyhnutne naraz.

Pravidlo číslo 2: Používajte sezónne ingrediencie a kombinujte do zblbnutia.

Je jasné, že niektoré suroviny sú dostupné po celý rok- či už je to mäso, syr,  moje obľúbené avokádo, alebo hoci aj kukurica a hrášok z mrazničky. Ale niektoré suroviny sa fakt nedajú ofajčiť a treba ich používať vtedy, kedy je ich sezóna- pretože vtedy chutia najlepšie, sú dostupné a lacnejšie- samozrejme! Toto platí pre rajčiny, uhorky, aj hrášok a kukuricu, melóny, cukety atď. Naopak, celý rok máme k dispozícii syry, mäso, avokádo, kapary, šampiňóny a ja neviem čo ešte.  A čo sa týka kombinácií, jediné, čo k tomuto môžem povedať- nebojte sa toho. Ja milujem všetky šaláty, ktoré obsahujú avokádo a kukuricu, čo je kombinácia inšpirovaná latinskou Amerikou. Alebo šalát v ázijskom štýle, s pikantným dresingom. Šalát môžete urobiť typicky sezónny- napríklad jarný s redkvičkami a vajíčkami; letný s rajčinami, ale existujú aj šaláty s vodným melónom a iným letným ovocím. Jesenný šalát by mohol byť s cuketkami, cviklou a prípadne posypaný semienkami.  V zime je vhodný teplý šalát napríklad zo zemiakov a s konzervovanou zeleninou. Možností je nekonečne veľa .

Pravidlo číslo 3: Správny postup

Takže. Je to tu. Ako šalát nesprasiť? Nie je to také zložité, ako to vyzerá. V prvom rade treba šalátové listy umyť a osušiť, najlepšie v odstreďovačke alebo to jednoducho vytriasť do umývadla a nechať odkvapkať. Robíme to nielen kvôli špine, postreku a baktériám, ale preto, aby zálievka ostala na listoch, nie na spodku misy. Na mokrom povrchu listov má dresing problém sa udržať a šalát je neochutený. Šalátové listy môžeme aj trhať, alebo krájať ostrým nožom. Na niektoré kombinácie sa hodia celé listy, niekedy je fajn mať šalát pokrájaný na menšie kúsky. Veľké listy sa hodia tam, kde hrá hlavnú úlohu dresing, menšie kúsky sa hodia vtedy, keď máme šalát s viacerými ingredienciami, pokrájanými na sústa.

Pravidlo č. 4: Dresing

Veľa šalátov stojí práve na dresingu. Už sme si párkrát vzali do huby Caesar, tak si ho vezmeme ešte raz (a čo, veď je dobrý!) a použijeme ho ako príklad. Caesar šalát sú len listy, krutóny a dresing. Nič viac. A je najslávnejší na svete. Ak chceme, aby šalát chutil, niet inej cesty, ako poliať ho dresingom. Niekedy stačí olivový olej a citrónová šťava, niekedy sa môžeme vybesniť a nakrájať doňho bylinky, olivy, kapary, použiť horčicu, jogurt, majonézu a tak ďalej. Zase- skúšame, ochutnávame.

Dúfam, že vám tieto informácie aj na niečo boli.

Slobodný je free, a obloha sky...

Ďakujem autorovi/prekladateľovi tohto jedálneho lístka za dokonalú demonštráciu toho, že podaktorí naši majitelia reštaurácií nevedia o oblohách ani makový prd.
Ťažko povedať, kde sa vzala táto potreba, naložiť na tanier okrem samotného jedla aj pol tony zdochnutej zeleniny. Možno to prišlo s érou "nových" reštaurácií v 90. rokoch, kedy si podnikateľskí pionieri zmysleli, že zaplniť tanier lacnou zeleninou a zmenšiť samotnú porciu jedla im prinesie väčšie zisky. Alebo to niekto videl v zahraničí a povedal si, že je to fasa nápad, ako vliezť hosťovi do zadku. Alebo niekomu proste drblo v lebeni a učinil tak v nádeji, že nevábne vyzerajúce jedlo bude vyzerať aspoň trochu poživateľne.


Zdroj: http://www.okrasne-rybniky.sk
Jedli by ste to? Dali by ste za toto niekomu peniaze? Chudáka pstruha posypaného syrom ani nekomentujem.

Pravda o oblohe je totiž taká, že ju naozaj málokto zje. Aj to iba v prípade, že je zelenina čerstvá a jedlá a k podávanému pokrmu sa hodí. Niektoré jedlá, napr. steaky sa s čerstvou zeleninou skvele dopĺňajú a navyše  môžete ušetriť kalórie. Ale ak je obloha hnusná, zvädnutá, ku každému jedlu rovnaká a nikto o ňu nemá záujem, sú to pre majiteľa podniku vyhodené peniaze a plytvanie potravinami, ktoré by sa dali využiť oveľa zmysluplnejšie.


Zdroj: http://www.inkuba.sk
K čomu je dobré toto? Eidam, šampióny z konzervy, saláma, kuracie prsia, trojobal. Tak ktorá zelenina to asi doladí? Alebo je tam iba pre potechu(!) oka?

V každom prípade, ono to niekedy význam má, a inokedy zase nie. Ak obloha dotvára či už estetickú alebo chuťovú stránku jedla, je to v poriadku. Príkladom nech sú trebárs kyslé uhorky, cvikla, bylinky atď. O zbytočných oblohách môžeme hovoriť vtedy, keď sú ku každému ponúkanému jedlu rovnaké a na tanieri sa ocitli len preto, lebo "sa to patrí". Obvykle je to list šalátu, nastrúhaná mrkva (v tom lepšom prípade čerstvá), uhorky, rajčiny, papriky- to všetko často v značnom štádiu rozkladu. V niektorých reštauráciách už od toho upustili, lebo prišli na to, že je to somarina.
Pre príklad dobrej oblohy nemusíme chodiť ďaleko.

Ak máte pocit, že ste túto fotku už videli, tak máte pravdu, už tu raz bola. Fotila som to ja, na Gurmánfeste. Na fotke vidíme vpravo vzadu ceviche a naľavo zeleninu- to oranžové je sladký zemiak, to je príloha. Kukurica je typický latinskoamerický pokrm, tu sa nám ponúka hneď v dvoch verziách. Ceviche je ale farebné samo osebe (červená cibuľa + zelený koriander) tak ho netreba hyzdiť šalátom. Všetko na tácke je farebne a chuťovo vyvážené, nič sa s ničím nebije, či už teplotou alebo štruktúrou (až na tie pukance, tie ma nejak nedostali, ale hodili sa tam) a všetko je z jednej kuchyne.

Jete oblohy v reštauráciách? Alebo si ich robíte aj doma?

Toto mi nerobte

Pravidelne si chodím rochniť na modnipeklo.cz a občas ma napadne, že človek zažije mnoho podobných pekelných skvostov aj v gastronómii, s tým rozdielom, že o takéto hlboké zmyslové zážitky sa človek na webe podelí ťažšie. Predsa len, technológiu prenášajúcu chuť a vôňu ešte nevymysleli. Ale ukázať, ako sa niečo nemá robiť sa dá, a ja Vám to aj ukážem.
Často nie je prúser ani tak výsledok, ako samotný princíp pokrmu. Aj totálny blivajs môže niekomu chutiť, rovnako ako môžu zarezané bokovky s bielymi čižmami niekomu pripadať sexy. V jednej veci sa ale tieto kombinácie nelíšia, a síce v absencii kreativity a zdravého rozumu. Inak vznikne niečo takéto, ako Pizza z rožkov.
Je to jednoducho katastrofa. Prečo?
Chlpy sa mi ježia už pri slove pizza. Pizza vyzerá inak a dotyčná pani asi nikdy pizzu nejedla, ani sa len nepokúšala zagoogliť a zistiť si, čo sa obvykle na pizzu dáva, aby chutila, ako má.
Samotný nápad recyklácie rožkov nie je úplne zlý, konieckoncov je to princíp nádievky, dajú sa tak urobiť slivkové knedle, a aj do parených knedlí sa pridáva houska. Čo je ale peklo, je tá obloha. Poďme si to rozobrať:
"potřeme pizzu kečupem smíchaným s kapkou oleje, stroužkem česneku a bylinkami, co máte rádi, já dala bazalku. Kečup jsem i přisladila lžičkou cukru, aby nebyl tak trpký"  Už z tohto na mňa idú smrteľné poty a obchádzajú ma mdloby. Kečup na pizzu- zle. Má tam byť paradajková drť, keď už nemáme originál omáčku. Olej? A načo preboha? Strúčik cesnaku? No budiž. Bazalka? Nie. Iba čerstvá a na margheritu.  Bylinky, co máme rádi nie. Jedine že máme rádi oregáno. Kečup, ktorý treba prisladzovať, lebo je trpký si nezaslúži našu pozornosť. Kečup nie je zase také zlo, ako hovorí Polhreich, ale keď už, tak kvalitný a nie šmejd in čajna za 5 korún. (cca 17 centov)
Navrch dáme "kousky hermelínu, červenou kapii, zelenou cibulku, plátkový sýr", ja vidím ešte špekáčky, suchú salámu, šunku a bohvie, čo ešte. Niekto v tej domácnosti má evidentne rád údeniny a v snahe priblížiť sa pizzovému originálu tam nacápal polovicu chladničky a vytvoril tak 5cm hrubú skládku chladničkového odpadu. Ale výsledok stále nebol "vončo" tak to ešte doladil kápiou, špekáčkou a nejakými zbytkami po psovi. Ja si tiež na pizzu naložím veci, ktoré by skutočnému Talianovi asi zdvihli mandle, ale ja robím dobré kysnuté cesto, používam paradajky namiesto kečupu, oregano a rozhodne to nikdy, ale nikdy nezabijem strúhaným eidamom. Dávam mozarellu, parmezán, nivu alebo nejaký iný výrazný syr. Mozarella je klasika, ostatné sú pre chuť.
Takisto si všimnite, že všetko, čo bolo k príprave tejto veci použité, sú výrobky, a nie suroviny. Jedinou  surovinou sú vajíčka v ceste. Všetko ostatné sú výrobky. Tomu sa síce človek dnes vyhne ťažko, najmä pokiaľ ide o syr alebo šunku a podobne. Lenže jedlo je len také dobré, aké suroviny použijete. Čo môže vzniknúť z gothaja za 3 €/kg?
Ešte ma napadá jedna typicky slovenská vlastnosť, a síce všetko sprzniť na svoj sedlácky obraz. Aj pizza, ktorá sa bežne v pizzerii podáva- nech je na nej aj kyslá kapusta a eidam z Metra - má tenké cesto, paradajkovú omáčku a nie je vzorkovňou obsahu kuchárovho vačku. Keď nejakú frkačku (frkačka je terminus technicus a označuje maminu blogerínu, ktorá varí štýlom frkni tam to, frkni tam tamto) napadne dať na pizzu kečup, je to ešte ospravedlniteľné, lebo ona nevie, že to, čo používajú v pizzerii, sa dá kúpiť aj v normálnom Lidli. Ale kto už niekedy videl na pizzi gothaj, špekáčky, lečo, diétnu salámu a eidam alternative, alebo nedajbože, všetko dokopy? To je taký problém kúpiť aspoň tú "šunkovú" salámu a jednu mozarellu za 50 centov? WTF? Naozaj to tak niekomu chutí alebo je to len lenivosť?
Samozrejme, doma vám nemôže nikto zakázať variť aj brezle s grankom, ale ak už niekoho hostíte, alebo nedajbože ste kuchár a varením pre druhých sa živíte, tak to radšej nerobte. A ako správne podotýka Ada: "Móda a jídlo k sobě nemají vůbec daleko, když to vezmete přes vkus a kulturu. Ochota žrát hnusné jídlo chodí ruku v ruce s lhostejností k vlastnímu vzhledu a světu vůbec." V tejto vete je toľko pravdy, že by ju bolo treba do žuly tesať a potom z tej žuly narobiť billboardy. Ako môže mať človek z pozemského života radosť, keď neje dobré jedlo, nenosí vkusné oblečenie a celkovo sa neobklopuje príjemnými vecami a ľuďmi?
Môže byť taký človek úplne šťastný? Ak si myslíte, že hej, tak dobrú chuť.


http://www.hledsebenasebe.cz/downloads/RECEPTY/Pizza%20z%20rohl%C3%ADk%C5%AF_soubory/image004.jpg

Cuketia sezóna

Existuje X- spôsobov, ako pripraviť cuketky, no napriek tomu sa nepamätám, že by som cukiny jedla niekedy aj inde, ako doma. Cuketka je pritom veľmi vďačná zelenina, zdravá a chutná, lenže väčšina z nás pozná cukety veľké ako kyjak, tvrdé a vláknité a podvedome sa takýmto veciam vyhýba. Cukety
(a patizóny) treba zbierať kým sú ešte malé. Jedine vtedy sú mäkké a šťavnaté a pripravené na akúkoľvek kuchynskú úpravu. A keďže ja nie som z tých, čo len držkujú a nič neukážu, tak Vám ukážem jeden z mojich obľúbených spôsobov.

Prázdniny síce skončili, ale nás sa to netýka a aj počasie ešte grilovaniu praje, tak si toto jedlo môžeme pripraviť aj vonku na grile.

Mimochodom, zistila som, že ryby sa kua zle fotia.

A upečené sa fotia ešte horšie.

Na obrázku je len pár cuketích koliesok, ale ja si ich nakladám na tanier vždy hromadu, pol na pol so zemiakovou kašou. 

Pstruh dúhový je podľa mňa úžasná ryba. Jasné, sú aj lepšie ryby, ale pstruh je dostupný, majú ho všade a nie je ani extra drahý. Jednoducho sa pripravuje a aj sa dobre je, lebo stačí vytiahnuť chrbticu a nemusíme sa báť kostí. Ja som ryby iba posolila, posypala drvenou rascou (nadrvte si sami, je voňavejšia) a obložila maslom. V rúre strávili 20 minút a stačilo to akurát. 

Cukíny nakrájame a posolíme, aby z nich vytiekla prebytočná voda. Urobíme si marinádu, akú máme radi, ja dávam iba čierne korenie, olej a papriku, ale ak máte radi iné koreniny a bylinky, použite ich. Cuketa má veľmi nevýraznú chuť, takže čo na ňu napatláte, tak bude nakoniec aj chutiť. Kolieska opekáme na panvici alebo na grile.

Jesenná záhrada

Ja viem, v poslednej dobe blogovanie trochu flákam, ale je to preto, lebo trávim dovolenku na chate, fotím a zbieram matroš na nové príspevky. Počasie je vážne skvelé a človek by ani neveril, že sa stihne v polovici septembra ešte spáliť. Na konci záhrady sa vyvaľuje oranžová dyňa Adéla a jej príbuzné, cukety, patizóny a biele tekvice jej robia spoločnosť. Ešte tento mesiac sa môžete tešiť na nálož tekvicových a cuketových receptov, pretože aj keď je tento druh zeleniny u nás dosť podceňovaný, dajú sa z nej pripraviť veci, o ktorých sa vám ani nesnívalo.
Na vytvorenie tej správnej jesennej nálady, pár fotiek z jesennej záhrady :)



toto je Adéla








Mäta


Už ste niekedy robili štvorlitrové mojito? ja hej (cukor dávam obyčajný a potom pridám trstinovú melasu):




A toto robím so starými dyňami:

Čiernobiely svet

Zúfalé časy plodia zúfalé ženy a zúfalé ženy robia zúfalé činy. Ak sa k zúfalstvu pridá aj hlad, je to učinená katastrofa a takéto dievča by sa nemalo do ničoho púšťať. Lenže, ja....



Mala som doma nejaké slovenské slivky, takže logicky prvá možnosť bola obaliť ich do cesta a uvariť, čím vzniknú známe slivkové gule. Ak sa lepšie pozriete na obrázok, zistíte, že tie moje vyzerajú skôr ako slivkové štvorce. Navyše, hneď po odfotení všetky do jednej zmizli, takže dramatický efekt  v podobe krvavočervenej šťavy vytekajúcej na čiernobiely podklad z maku a cesta, milí diváci, neuvidíte. Keď je človek zúfalo hladný a navyše má tú červenú na bielych (!) gatiach, myslí na všetko, len nie na fotenie.

Keďže ja nemám nervy na zemiakové cesto, z ktorého sa gule obvykle robia, musela som nájsť menej bolestivý spôsob, ako sa k slivkovým knedliam dostať. Potom ma napadla jedna vychytávka, ktorú som sa, čudujsasvete, naučila od mojej mamy (Z maminých výtryskov gastronomickej geniality by mali radosť Psíček a mačička. Ja NIE). A síce zemiaky nahradiť tvarohom. Cesto upatláte z jednej vaničky nízkotučného (nie hrudkovitého) tvarohu, jedného vajca, soli a (polo)hrubej múky podľa potreby.

A potom ma zasiahla ďalšia rana. Ono to ide aj jednoduchšie! To sú mi veci....údajne na to stačí obyčajný rožok, teplá voda a múka. Rožok sa nechá rozmočiť vo vode, potom sa trochu vymačká, aby nebol príliš vodnatý a k tomu sa iba prisypáva múka, kým cesto nemá žiadanú konzistenciu. Zatiaľ som nemala tú česť, ale určite túto metódu otestujem aspoň na šúľancoch.
Ďalší postup je štandardný- vyvaľkať, naštvorcovať, pobaliť slivky (alebo iné ovocie), uvariť, posypať makom a poliať maslom. Hotofka. Čiernobiely obed je na svete.