Dokonalé brownies

Po tom, čo tento koláčik vychválili do neba aj moje blogerské kolegyne Anetka aj Táňa, musela som ísť jednoducho do toho. A odporúčam to aj vám. Ale pozor, ak to ponúknete komukoľvek, verte tomu, že žiadnym iným zákuskom túto bombu už neprekonáte a všetci ich budú od vás vyžadovať!

Pizzové pätoro

V jednom zo svojich prvých článkov som napísala, že na pizzu si môžeme dať čokoľvek. To som však nepočítala s možnosťou, že niektorí ľudia si pizzovú oblohu predstavujú takto. Ach, kde sú tie časy, keď som bola ešte mladá a naivná a myslela si, že minimálne väčšina čitateľov si predstaví niečo podobné, ako ja! Ako šeredne som sa mýlila! Tak sa to teraz pokúsim aspoň trochu napraviť. Je mi jasné, že svetový mier to nezaistí, ale ja aspoň budem môcť pokojnejšie spávať.

zdroj: http://www.gourmet.com/images/recipes/2009/01/rs-ricotta-winter-pizza-margherita608.jpg

1. Cesto. Jednoznačne kysnuté, pokiaľ možno, z pizza múky- ale ak ju nezoženieme, tak nám poslúži aj hladká 00 extra. Potrebujeme ju kvôli obsahu lepku- čím ho je viac, tým je pizza lepšia, nadýchanejšia a vôbec. Skutočná neapolská pizza je vlastne iba múka, voda a troška soli. Nadýchanosť zaisťuje kvas, ktorý vzíde iba z múky a vody (samozrejme, trvá to dlho) a dodnes sa týmto spôsobom pečie aj napr. chlieb. My, ženy v časovom strese máme povolené používať kvasnice, aj keď v pizzerii by malo byť vyrábanie kvasu samozrejmosťou. Cesto kysne dvakrát- najprv čerstvo zamiesené a neskôr už obložené na plechu. Vyvaľkať ho treba naozaj natenučko, aj tak ešte podkysne.

2. Paradajková omáčka. Toto je napríklad pre mňa jasné ako facka, no bohužiaľ, podaktoré vynaliezavé gazdinky sa to pokúšajú ojebabrať kečupom, ale ten, dievky zlaté, fakt nefunguje, pretože je príliš sladký, málo kyslý a napokon, je to sračka a treba s ním manipulovať opatrne. Passata di pomodoro je priorita (dá sa za pár centov kúpiť v každom obchode), čerstvé rajčiny sú alternatíva. Ak mám k dispozícii veľa dobrých, čerstvých rajčín, často ich iba nastrúham na hrubom strúhadle (jadierka treba vybrať), normálne ako sú a šupka mi ostane v ruke- potom stačí trochu soli a je to.

3. Bylinky. Oregano, bodka. Čerstvé i sušené. Ostatné bylinky jedine ako dotvorenie chuti obloženia. Napríklad na pizzu margherita patrí bazalka, šampiňóny môžeme doplniť francúzskym štýlom tymiánom, alebo rozmarínom. S bylinkami ale opatrne, niektoré sú naozaj veľmi výrazné a môžu v chuti nechcene dominovať.

4. Obklad. Prosím, nemusíte na pizzu nakydať všetko, čo v chladničke nádjete! Už vôbec nie, ak sa tam nachádza tavený plátkový syr, diétna saláma, párky, lacné klobásy, lečo (?!) a podobne. Figeľ je v tom, namiešať ozdobu tak, aby ingrediencie spolu ladili a ich chute sa navzájom neprebíjali. Dve výrazné chute (napríklad huby a nivu) je zbytočné vrstviť, lebo nevynikne ani jedna. Tak isto je potrebné trochu sa zamyslieť nad ich kvalitou. Na pizzu netreba veľa šunky, preto môžeme kúpiť aj drahšiu, a to platí aj v prípade slaniny. Uprednostňujem sušené mäso, ktoré nie je oveľa drahšie a chuťou oveľa viac pripomína talianske prosciutto. Nezabúdame, že výsledok bude len taký dobrý, aké dobré suroviny použijeme.

5. Syr. NIE EIDAM. Nie eidam. A hlavne, žiadny eidam. Ja viem, že vám niektorým veľmi chutí, zvlášť v magickom spojení s kečupom navrchu je to priam orgazmus chuťových buniek. Ale doprdele, na pizzi to nechcem vidieť! Existuje toľko výborných syrov, a aj tak každá priemerná pizzeria kupuje tehlu, lebo hostia to chcú. Mňa nezaujíma, že to hostia chcú. Ja chcem jesť dobrú pizzu. Ekonomickú výhodnosť tohto riešenia ani nekomentujem, pretože to vôbec nie je tak, že by bol najlacnejší. Musíte ho totiž použiť hromadu, aby bolo aspoň vidno, že jedlo obsahuje syr, takže namiesto 100g  potrebujete pol kila a to už také ekonomické nie je. O kalorickej hodnote nehovoriac. Takže moja rada znie- parmezán (stačí ho fakt málo, lebo je veľmi výrazný), mozzarella (jeden kúsok za 60 centov vám vystačí na celú veľkú pizzu), dobrodruhovia nech skúsia plesňové syry (tie treba kombinovať opatrne, sú naozaj veľmi chuťovo výrazné), milovníkom tvrdých syrov odporúčam opatrne začať s ementálom, nech ten kultúrny šok nie je taký krutý.

Neviem, či sa mi podarilo zhrnúť to všetko, konieckoncov, kreatívnych kuchárok a ich besných nápadov sa na internete kotí dosť, takže určite sa nájde nejaká milovníčka antuky a liptovskej salámy, ktorá všetky tieto pravidlá zneguje. Ak nájdete v internetových receptárikoch nejaký šmak hodný zdrbnutia, dajte do komentárov link, minimálne dve osoby sa potešia.

Máte chuť na niečo sladké?

Začína byť zima. A okrem toho, že sa už nedajú nosiť lodičky, nedá sa už toho veľa nájsť ani v záhrade. Končíme teda s ovocím čerstvo natrhaným a prechádzame na ovocie sušené a v supermarkete kúpené. Upečieme si teda typicky zimný zákusok. Vlastne to nie je zákusok, sú to koláče. A ani nie koláče, skôr sušienky. A sú dokonca zdravé (napodiv) a skvele sa hodia aj ako sladké raňajky. Okrem toho, sú to absolútne kultové keksy, ktoré sú u nás hitom už niekoľko rokov a nebolo človeka, čo by si nevypýtal recept. Navyše majú toľko obmien, koľko len v špajzi vecí nájdete. Poďme na to, kým si to nerozmyslím.

Potrebovať budeme:

300g polohrubej múky

200g ovsených vločiek

400g kryštálového cukru (môže byť menej)

140g strúhaného kokosu

150g Hery

2 lyžice medu

lyžičku sódy bikarbóny

horúcu vodu

Postupujeme nasledovne:

Rozpustíme Heru, pridáme do nej med a sódu bikarbónu. Do misy si nachystáme sypké prísady a pridáme k nim rozpustený tuk. Mágame cesto, ktoré by sa nemalo príliš drobiť, ale nesmie byť ani kašové. Pridávame horúcu vodu, ak sa to príliš sype (čo sa asi aj bude). Konzistencia by mala byť taká, aby sa z cesta dalo tvarovať. Cesto uložíme na pol hodiny do chladničky. Potom z neho vytvarujeme guľky cca veľkosti orecha. Celkom dobre to ide mokrými rukami. Ukladáme na plech a pečiaci papier ďaleko od seba. Keď som tento recept skúšala po prvý raz, nechápala som, ako sa z guliek upečú placky. Tak som to rovno vyplackovala a vznikol z toho jeden súvislý kus sušienky veľkosti plechu. V rúre to asi zredne a guľôčky sa rozpečú do tvaru placiek. V rúre na to stačí 150 stupňov a 15 minút, upečú sa do zlata. Ako vravím, kekesíky majú nekonečne veľa variantov, môžeme do nich pridať orechy, hrozienka, už som v nich videla aj čokoládu alebo mak a výsledok bol vždy skvelý. Nebojte sa toho. Určite vymyslíte spôsob, ktorý vám bude vyhovovať najviac.