U Vincenza

Cez obedňajšiu prestávku chodievame na obed. Obvykle na meníčko, pretože človek nášho povolania iba zriedka dorazí domov v stave, kedy je schopný pripraviť si jedlo na nasledujúci deň. A keďže naša firma sídli v Ružinove, sme víceméně odkázaní na túto lokalitu, alebo donášku. Nebudem to naťahovať, v piatok sme zvolili Rotundu, ktorá patrí bývalému televíznemu kuchárovi Vincenzovi Miele. Viem, že od denného menu človek nemôže čakať zázraky, ale toto je jednoducho ojeb.

Gurmánfest: Dôvod, prečo nenávidieť gastrobiznis.

Ani neviem, či som od tohtoročného Gurmánfestu niečo čakala. Neviem, či som si chcela napraviť chuť po SFF, alebo som si naivne myslela, že keď som si minulý rok dohromady nič nedala, bolo to spôsobené iba nedostatkom času.

Omyl. Gurmánfest mi pomohol utvoriť si ešte komplexnejší obraz o slovenskom gastrobiznise. A nie je veľmi lichotivý, žiada sa povedať.

Ak bol SFF výstavou slovenskej gastronómie ako takej, Gurmánfest vám poskytne obrázok ako vyšitý, aj s publikom a všetkými špeciálnymi efektami. Na rôznych miestach medickej záhrady sa dali nájsť všetky typické slovenské gastrovýjavy. Celé by sa to dalo zhrnúť do niekoľkých bodov:

Kelímok plný blafov

Kolega sa nechal v potravinách ojebabrať. Aby sa to nestalo aj vám, napísal tento text. Takže do toho zbytočne nekecajme, a radšej čítajme:


Jem (síce veľa) ale zdravo. Gastronómia a všetko okolo ma zaujíma omnoho viac než priemer slovenskej populácie. Viem variť - nerobím to často, ale neskromne - varím dobre. Sledujem nové gastrotrendy, gastroblogy (dokonca mi bola udelená čestná funkcia byť spolusprávcom facebookovej stránky tohto milého blogového počinu).

Vyberám si kvalitné potraviny. Do košíka nevkladám blafy. Žiadne konzervy, polotovary, stužené tuky. Ani netuším, v ktorom regáli sa nachádza vegeta. Preferujem suroviny, nie výrobky. Keď šunka, tak aspoň 95 percent mäsa. Keď jogurt, tak bez škrobu a želatíny.

ALE: Tiež som len človek a človek sem-tam zlyháva. Raz do mesiaca sa ma zmocní chtíč na niečo čo je proti gastrosexuálnym zásadám. Zvyčajne je to parížsky šalát. No a čo. Som chlap, mám na to spoločenský nárok.

Viem, že parižák je už od prirodzenia synonymum gastroblafu. Ale to, čo sa ku mne dostalo pred niekoľkými dňami, nemá obdobu. Prikladám fotografie. A pýtam sa: kto pre Boha svätého:

-to žerie a kupuje?

-to bez hanby vyrába?

-dovolí, aby to bolo na pultoch?

Aj taký parížsky či diabolský šalát sa dá urobiť tak, aby síce niesol označenie "nezdravé" ale zároveň bol stále považovaný za potravinu. Lebo toto už skutočne potravinou nie je. Toto by nemali žrať ani psy. Ani tie besné pred utratením.

Úplne ma dostalo upozornenie "nevhodné pre deti do troch rokov". Veď to je regulérny jed, otrava!!!

Verejne sľubujem, že si odpustím moje pravidelné gastrozlyhanie. A do dvoch týždňov možno zavesím recept na poctivý, kvalitný domáci parížsky šalát.

Pre tých, čo nevidia, prepis zloženia parížskeho šalátu, diabolský je na tom podobne, navyše obsahuje iba feferónovú pastu. 

Parižsky šalát: lahôdkársky výrobok s mäkkým mäsovým výrobkom a zeleninou

 majonézová omáčka 43% (pitná voda, rastlinný olej, modifikovaný kukuričný škrob E1422, zahusťovadlá E412, E415, E417, kvasný ocot liehový, cukor, soľ, sušené vaječné žĺtka, regulátory kyslosti E262, E331, konzervačné látky E200, E211); mäkký mäsový výrobok (hydinové mechanicky separované mäso 45%, pitná voda 33%, kuracie kože 15%, zemiakový škrob, soľ, konzervačné látky E250, E262, zvýrazňovač chuti a arómy E621, dextróza, arómy, extraky korenín, farbivá E120, E150c); zelenina 14% (hrach, cuketa, mrkva)

Následky myslím netreba podrobnejšie opisovať

edit: E120 je farbivo karmín, ktoré sa získava z kroviek nejakého chrobáka. Často sa spája s hyperaktivitou u detí, preto sa im neodporúča. 
E621 je glutaman sodný, ktorý sa deťom rovnako neodporúča, lebo môže vyvolávať intoleranciu. 
Skrátka- v šalátoch sú prírodné asi iba soľ, voda a zelenina. Všetko ostatné sú priemyselné produkty, spojené do ďalšieho priemyselného produktu. Platí, že čím viac nejakú surovinu spracujete, tým menej výživných látok a vitamínov  obsahuje. Čo dobré vám do tela prinesie toto???

Mäso zdarma?

Upozorňujem, že nasledujúci text nie je pre slabé žalúdky. Ja viem, hovorí sa to len tak, ale ja vás musím skutočne varovať. Galéria blafov, sklamanie v podobe Slovak food festivalu- to všetko je oproti tomuto iba taký neškodný povzdych nad tým, čo by sme tu možno mohli mať, no nemáme. Že vám občas v reštaurácii prinesú nevydarené jedlo, čo by ste ani nepriateľovmu prasaťu do válova nenakydali, je oproti tomuto úplná lahoda. Dokonca sa na to nechytá ani vysmážané kiwi, knedíkové prekvapenie, či sladké slíže s kyslou kapustou. Vážení, pripravte si kýbliky, toto bude jazda.

Výstava slovenskej gastronómie

Food trip do stovežatej nevyšiel, tak som si chcela zalepiť hubu aspoň Slovak food festom, ktorý sa konal paralelne s tým pražským. Ej, to som si dala! Nabudúce idem do Prahy aj cez mŕtvoly, len aby som sa vyhla tej ohavnosti. Ale pekne poporiadku.

Nehaňte Lidl môj

Aj keď hrozí, že budem obvinená z PR-izmu a propagovania krvilačných lowcostových reťazcov, musím sa Lidlu (Lidla? Aký je to vzor?) zastať. Veľakrát som sa stretla s predsudkom, že Lidl je len klbkom dôchodcov mrviacich sa v nekvalitnom, odpadovom sortimente, čo Nemci nejedia a Poliaci tiež nie, tak to posielajú sem.

Uznávam, nájdu sa tu blafy, pečivo z polotovaru, polotovary samotné, vegeta v stokilovom balení, a celá stena konzerv a instantných polievok. Ale ja tam aj napriek tomu chodím nakupovať, lebo pod vrstvou ufrflaných páprdov a blafov sa tam dajú nájsť skutočné poklady.Niektoré potraviny sú tam dokonca kvalitnejšie, než tie značkové. Toť moje tipy:

Sádlo, samý sádlo...

Kto sleduje môj twitter, vie, že mám veľmi, ale skutočne veľmi nízku mienku o stravovacích zvyklostiach našich západných susedov. Teda nemyslím Rakúšanov, od tých sa máme aj my čo učiť, to s Čechmi to ide dole vodou. Neviem, či som slepá, alebo je to naozaj tak, ale u nás tento trend ešte taký žhavý nie je, môžeme ostať relatívne pokojní, i keď v pozore!

Narazila som v Elle na tento článok, prečítala som si ho, a zdvihlo mi to mandle až navrch hlavy. Naschvál si ho prečítajte. Celý. Ak súhlasíte, môžete ísť rovno domov, aj keď pochybujem, že s hlavou zarazenou do vlastnej riti sa vám to podarí. Ako keby neexistovalo nič medzi bio lesanou a mamkou Vomáčkovou, pre ktorú je šľahačka božstvom a saláma kráľovským žezlom!
Pohár trpezlivosti pretiekol, Tina...

U Zlatého vodníka: Znásilnenie na Zlatých pieskoch

Po dlhšej odmlke sa vám hlási môj fajnovéhožrádlachtivý kolega, administrátor číslo dva a gastronadšenec v jednej osobe, ktorý si želá ostať v anonymite. Už ste tu mohli od neho čítať reportáž o papanici z Hong Kongu, aj menší infarkt z Jednoty, no dnes vám prinášame žlčou, potom a horkou slinou písanú recenziu reštaurácie U zlatého vodníka na Zlatých pieskoch.

Pohodlne sa posaďte a nechajte sa obklopiť tou atmoškou, stojí to za to.

Úroveň slovenskej gastronómie mi spôsobuje neurózu, žalúdočné vredy a náznaky psychosomatických porúch dlhodobo. Keby som kvôli každému sprostému čašníkovi, špinavému poháru, dodrbanému jedlu či riedenej whisky písal článok (či už na tento blog alebo inde), nestíham ani chodiť do roboty. A teda – nemal by som ani peniaze na ďalšie návštevy skvelých slovenských lokálov.

Ale: toto stojí za to. Reštaurácia U Zlatého vodníka na Zlatých pieskoch. Relatívne známy lokál, ja som tam bol prvý (a definitívne posledný) raz. 

Sushi až domov

Sushi, čína a podobné veci sú v našom pracovnom kolektíve obľúbené, tak si ho občas v návale práce necháme priniesť donáškou. A neboli by sme to my, gastrosexuálne orientovaní jedinci, aby sme neopáčili všetky donášky, ktoré hlavné mesto ponúka, a nepriniesli ich hodnotenie.
Objednávali sme aj sushi, aj menu, aj rezance, a bolo zaujímavé, ako sa kvalita od jednej donášky k druhej líšila. Úprimne, čakali sme sivý štandard, no niektoré služby boli ozaj obrovským sklamaním, iné naopak rajom na zemi. Nasleduje zoznam otestovaných prevádzok v náhodnom poradí, takže si to nevysvetľujte ako rebríček, ale skôr ako osobné hodnotenie jednotlivých podnikov.
Vopred upozorňujem, že sushi je luxus, ktorý si doprajeme iba občas, ale práve preto chceme za svoje peniaze dostať to najlepšie.

Očný test

Koľko šampiňónov vidíte?

Epic fail

Ja viem, že hoci sa vám pri slove blaf skrúcajú útroby, v kútiku dušičiek čakáte, koho vysmejeme najbližšie, všakže? Dnes to bude, takpovediac pekelná klasika. Amaterizmus, lacnota a absolútna absencia kreativity v štýle "čobystechcelizatieprachy?". Nechýba ani jeden pekelný atribút- kuracie prsia, vysmážanie, obloha, ani výron kreativity zhmotnený v cesnakové cestíčko. Dúfam, že aspoň tá kaša nebola z prášku, ak bola súčasť meníčka.
Miesto fotenia: Brno, takže my sme v bezpečí ;-)

Američania sú divní

Všeobecne známa vec, že. A okrem toho sú ešte aj sprostí, lebo žerú priemyselne vyrábané potraviny, namiesto toho, aby varili. Toto vás ale dostane do kolien. Ja sa šúľam ešte teraz.

http://www.thedailymeal.com/strangest-packaged-foods-all-time-slideshow?utm_source=huffington%2Bpost&utm_medium=partner&utm_campaign=strangest%2Bpackaged%2Bfoods

toto je odkaz na najdivnejšie balené jedlá všetkých čias. Pre tých, čo zle vidia, zľava: arašidové maslo v prášku (wtf?), kôprové nanuky, cheeseburger v plechovke, čokoládový nugát v plechovke, prasačie mozgy v mliečnej omáčke, sušené hovädzie (cikule?), slaninové mentolky, údený had, bravčové kožky do mikrovlnky, slaná limoška, sendvič v tube, celé pečené kura v konzerve (aj s vývarom!), žuvačka s príchuťou steaku, aligátorie mäso v konzerve, rastlinné sušené "mäso"

Tak naschvál, na čom z uvedeného by ste si pochutili? ;-)

Krstný otec J&T alebo Varovanie pre spotrebiteľov III.

Začala mi liezť na nervy jedna značka mäsových výrobkov. Totiž Kmotr. Aký príznačný názov! Pod lesklým povrchom, reprezentovaným slušnou rodinnou firmou sa totiž skrýva niečo také odporné, že normálny človek by sa posral už len z tej myšlienky. Kmotr síce predáva svoje výrobky ako tradičné, poctivé a ešte aj bio, ale stačí sa pozrieť na zloženie, a mozog sa začína odkrvovať. Toľko svinstva nie je hádam ani v párkoch Tesco value.



A že čo s tým má spoločné J&T? Kmotr mu sčasti partí. Z navonok serióznej značky sa ale vykľul oser na druhú a že vás neklamem, toť dôkazový materiál. (Ak by som sa dlhšie neozývala, pravdepodobne som niekde v blízkosti dna Dunaja, obutá v štýlových betónových lodičkách.)

Vieš, čo chlasceš?

Toto bude jeden z tých náučných článkov, ktoré vám možno na niečo budú, a možno aj nie. Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, čo obsahuje váš obľúbený chľast? Teraz sa nebudeme venovať, aké účinky má na telo a myseľ, prípadne ako ich minimalizovať/ maximalizovať. Pozrieme sa na zloženie a chuť.



Je to tak, aj alkoholické nápoje patria do sektora gastro, pretože ich primárna funkcia nie je znefunkčniť mozog a údy (i keď aj to), ale doplniť jedlo a poskytnúť chuťový zážitok. Začneme doslova zostra, liehovinami a destilátmi.

Varovanie pre spotrebiteľov II.

Nájdite na obrázku jednu znepokojujúcu vec.



Nič? Tak ešte raz:



furt ništ?

Nekupujte tieto "potraviny"

Slovenským a českým internetom sa prehnal článok z finexpert.cz s tabuľkou výrobkov, ktoré neprešli kontrolou štátnej potravinárskej a poľnohospodárskej inšpekcie. Prítomnosť niektorých výrobkov som čakala, iné ma dosť vydesili. Okrem toho ma vytáča jeden zásadný fakt, že zase to robia česi a nie my, pritom po regáloch našich obchodov sa váľajú prinajmenšom rovnaké, ak nie horšie sračky a medzi nevyhovujúce výrobky patria aj mnohé slovenské, ktoré sa s úspechom predávajú aj v českých reťazcoch.

Pozrieme sa teda, v čom našich českých bratov výrobcovia osierali, a oni im to ešte radi baštili.

Napríklad slovenská tatranská bryndza na svojom obale klame o množstve tuku. Hotová katastrofa, poviete si, no v skutočnosti sa nič hrozné nestalo. Je normálne, že bryndza je niekedy tučnejšia, inokedy menej, závisí to od kvality mlieka, z ktorého je vyrobená a podľa tabuľky SZPI nie je rozdiel v obsahu tuku taký  zásadný, ako to na prvý pohľad vyzerá.
Smotana na šľahanie už ale odrbáva statočne, namiesto 31% tuku obsahuje iba 16%, takže každý pokus o vyšľahanie nebude odmenený kopčekom nadýchanej hmoty, ale akurát pocitom frustrácie. Fajn, popojedem.

Salámy a párky môžem pokojne vo vlastnom hodnotení preskočiť, lebo ich jednoducho nekupujem. Radšej mám sušenú šunku (hej, je drahšia, ale tiež to nežeriem každý deň) a klobásy od známeho, a tam sa nemusím obávať nejakého hnusného lacného separátu.

Čo sa týka rýb, je to už takmer samozrejmosť, že obsahujú vodu, ktorá ich predražuje. Dovoľte mi tento stav objasniť. Keď sa ryby prepravujú na veľké vzdialenosti, mrazia sa, lebo sa môžu skladovať dlhšie a predávať lacnejšie. Kvôli tomu sa ryby glazujú, teda sú pokryté vrstvičkou ľadu, ktorá ich chráni pred poškodením. Na druhej strane, glazúra má tvoriť tak 5% hmotnosti celého balíka. Ak je to viac, kupujeme akurát drahú vodu. K rybím prstom sa ani nejdem vyjadrovať, lebo to je oser na druhú, ktorého ani obsah omega-3 nevytrhne z biedy, do ktorej ich dostáva obsah cholesterolu v smaženej strúhanke.

Čo ma ale dostalo do kolien, je dlhočizný zoznam medov. Najlepší med je od včelára, to je hádam jasné ako facka. No ale aj tak ma desí, že med, ktorý sa predáva u nás a v Česku, má takú úbohú kvalitu. Nekvalitný je preto, lebo ho výrobcovia riedia, obsahuje potom menej vitamínov a dokonca sa môže pokaziť(kvalitný med sa nepokazí).

Ovocné džemy mi nechutia, či už kupované alebo domáce, takže ignorácia. Kečupy detto.

Čo ešte stojí za zmienku, je riedené víno, whisky, ktorá nie je whisky a píniové orechy.
Takzvaný syndróm horkej chuti nie je spôsobený ničím iným, než neprítomnosťou pravých píniových orieškov. Totiž, píniové orechy nie sú v pravom zmysle orechy, ale borovicové (píniové) semiačka, ktoré sa normálne vytriasajú zo šišky. Taká píniová šiška vyzerá ako normálna borovicová šiška, akurát vyzerá obludnejšie, má cca 10-15 cm. V jednej šiške je malé množstvo semien, ku ktorým sa ešte treba dobyť cez tvrdú škrupinu, a v nej sa zase nachádza jadierko o dve tretiny menšie, ako celá škrupina. Netreba sa preto diviť, že sú také drahé a že ich výrobcovia nahradzujú nepravými píniovými orieškami, ktoré majú horkú chuť. Fake pínie (je to vlastne iba iná odroda toho istého druhu) vyzerajú rovnako, ale pravé píniové oriešky to nie sú. A ešte sú aj hnusné.

Chcela by som vám dať odporúčanie, aby ste sa teda výrobkom vyhli a nakupovali viac surovín. Ale chuť ma prešla v petržalskom Tescu, kde som si chcela nakúpiť nejaké veci na šalát. A ajhľa- rukola napoly zhnitá (do dátumu spotreby ďaleko), avokádo, ktoré by som nedala ani prascom, jarné cibuľky domlátené a polámané...radosť nakupovať. Ešteže nemrzne a dá sa ešte nakupovať na trhu, tam má ešte človek akú-takú záruku.

Tortičkové panoptikum

Bola som v robote sprdnutá, že to tu stagnuje. No, je to tak, že čím viac toho človek naklepe pracovne, tým horšie sa mu píše pre radosť. Ale ja sa viem skvele prekonávať, a hlavne, ak človeku už žlč kypí aj ušami, je čas uľaviť mozgu a dať si riadny hejt.

Dnes teda potečie trocha krvi. Budeme kopať do nevinných.


A vlastne, prečo nevinných? Niekto, kto spácha podobnú ohavnosť, by mal byť priviazaný na koleso a marcipánovým penisom ušteklený k smrti. Nevidím dôvod, prečo by som mala byť milá na niekoho, kto sa verejne chváli vlastnou neschopnosťou a ešte ju prezentuje ako nevšedný talent.
Toto je napríklad strašný hit, alias mužožena, alebo ženomuž, vyberte si. Neviem, ktorá chorá myseľ vyplodila niečo takéto a ani to vedieť nechcem. A už vôbec nechcem vedieť, kto by niečo takéto chcel dostať na sviatok. Niekto s nevyhranenou sexuálnou orientáciou? Každopádne, latentných homosexuálov je u nás asi dosť, lebo je toho plný mimibazár, niektoré sú relatívne vymakané, z iných smrdí amatérčina na sto honov.



a toto je asi pre nejakého romantického metroša, čo rád chodí do solárka v gaťkách


Ak nemáme zvláštne potreby, ale máme chuť na naozajstného muža, upečieme torzo v plaveckom trikote, vyvaleným pivným pupkom a celý život neoholenými pazuchami a podvozkom, zato s žaludočným piercingom.


Food art na úrovni, to vám teda poviem. Samozrejme, ani jednému nechýba zmysel pre detail, anatomická presnosť, decentný humor a vyberaný vkus. Na druhej strane, niektoré sú také decentné, až im chýba základná myšlienka. Napadlo by vás, že toto sú prsia?


Niektoré zase až príliš explicitne vyjadrujú zámer autora.


Ale dosť bolo erotiky, napravíme si chuť. Zaujímalo by ma, ktože robí také pevné hovienka? Inak tá mucha sa ni páči. Bez irónie.


Ako oznámiť, že už kakáme na nočníku? No predsa príslušnou tortou. Do osratého, roky neumývaného nočníka je predsa radosť zahryznúť. (inak, OT: vysvetlí mi niekto, prečo matky používajú prvú osobu množného čísla, keď hovoria o svojom dieťati?)


Hej, ešte stále sa tu bavíme o JEDLE!

Nezabudnite byť rafinovaní a učiť svoje deti sa slušne správať. Naznačte im to niečím sladkým.


Drogy sú zlé, ale nie až tak, aby sme vlastnému manželovi nedopriali riadny špek v nadživotnej veľkosti. Deti si rýchlo zvyknú, že doma sa hulí.


A blížime sa ku koncu. Chcelo by to niečo aspoň trocha vkusné, však?


Tak dobre, až teraz.


Ak má byť torta vtipná a upečená na mieru obdarovanému, dá sa to aj v medziach vkusu a slušnosti. Navyše to vypovedá omnoho viac o tom, ako dobre dotyčného poznáte.


Prevzaté z: http://www.aldoska.estranky.cz/fotoalbum/-moje--peceni-/marcipan/kaktusek-z-marcipanu.html

aj muž sa dá upiecť tak, aby polovica ľudí v miestnosti neomdlela od hrôzy

http://www.aldoska.estranky.cz/fotoalbum/-moje--peceni-/dorty/dort-smoking-pro-syna-me-kamaradky-pavly.html

A dokonca ešte stále sú v móde torty, ktoré sa nesnažia byť nasilu vtipné, a ešte aj vyzerajú dobre.


http://www.aldoska.estranky.cz/fotoalbum/-moje--peceni-/dorty/svatebni-dekovaci-pro-katku-od-kamaradky-liby.html

Kuchynské zlozvyky

K napísaniu tohto článku ma inšpirovala Bellatrix, ale keďže nepíšem o kozmetike, napíšem o varení. Lebo v kuchyni všetci (vrátane mňa) robíme sprostosti a potom sa môžeme akurát tak čudovať, že sa niečo pohnojilo. Snažím sa dávať pozor, ale často v rámci šetrenia (nielen času) sa uchýlim k nejakej skratke a už je zle. Čo sú najčastejšie chyby?

1. Rozvarenie cestovín- aj mne sa to stáva, hlavne v časoch, keď popri ich varení ešte krájam cibuľu, telefonujem, píšem na facebook, fotím, prípadne všetko dokopy. Moje cestoviny sa vtedy vyznačujú konzistenčnou diverzitou a vysokou priľnavosťou o dno hrnca. Keď sa to stane doma, viem, že je to moja chyba. Ak by som toto dostala v reštike, hodím to niekomu o hlavu.

2. Zlý stupeň osmaženia cibule- Na guláš treba dohneda, na cibulačku do zlata, na svetlú zápražku len do sklovita atď. Ale niekedy je výsledok taký, že cibuľa má priškvrčané okraje a pritom až chrúme, čo je taká surová. Nie vždy je človek trpezlivý, ale cibuľa je sviňa a treba ma ňu dať pozor, inak pokazí celý výsledok.

3. Neváženie- Teraz mám na mysli absenciu meradla hmotnosti, nie úctu k surovine, hoci tá niektorým ľuďom chýba ako soľ. Ja váhu ani nemám, lebo to považujem za zbytočné. Aj z tohto dôvodu nepečiem. A keď už, meriam buď na hrnčeky, alebo sa riadim konzistenciou cesta. Áno, je to zlozvyk, lebo kopa receptov (najmä na koláče) stojí na presných váhach. Tieto recepty ja ignorujem. Ale ak si pri pečení nedávate pozor na množstvá, vypomstí sa vám to.

4. Bujón- Ach, to je skratka, ktorú používame mnohí, priznajme sa. Lebo je jednoduchšie rozbaliť kocku, ako niekoľko hodín variť vývar. Ak varím pre hostí, dám si na tom záležať. Inokedy mávam na saláme. Stačí si dať pozor na kvalitu bujónu a nepreháňať to s ním, všetkého veľa škodí.

5. Neochutnávanie-Neviem, či by to nemal byť bod 1, ale ja ho poznám iba z počutia, takže sa ma to priamo netýka. Ale kopec ľudí, ba dokonca kuchárov na to prdí a potom to v našich reštikách vyzerá tak, že si napr. objednáte rizoto a príde slané jak jedno hovado (true story). Preto skôr, ako niekomu niečo naservírujete, ochutnajte to. Dúfam, že nemusím vysvetľovať, že prečo...

6. Nedostatočná pozornosť- súvisí s bodmi 1 a 2, ak na niečo nedávate pozor, nedopadne to dobre. Hej, sú recepty v štýle hoď do trúby a čakaj, ale niektorým jedlám musíte venovať 100 percent vašej pozornosti a musíte im byť verní až po tanier. Napríklad také risotto, keď zanedbávate, uvaríte kašu.

7. Náhrady- Neznášam ofajčievanie pôvodných receptov, oveľa viac sa mi pozdáva priznanie náhrady, kedy nejakú exotickú surovinu nahradíme našou, ale zároveň sa netvárime, že je to originál. Hovorím hlavne o "čínach", kedy má veľa gazdiniek pocit, že dostatočné množstvo sójovky od Vitany vytvorí dokonalú ilúziu čínskej kuchyne. Ja tiež nahradzujem- domáce lístkové cesto kupovaným, tučnú šľahačku smotanou na varenie a podobne. Čo sa mi ale nezdá ako nejaká katastrofa.

Už mi nič nenapadá, vy sa pochváľte, čo sa vám vďaka zlozvykom nepodarilo, nech v tom nie som sama ;-)

České weby o jedle a potravinách

Naši západní susedia sú na tom v tomto smere omnoho lepšie z jedného jednoduchého dôvodu. Gastro je tam trendy. Môžu za to miestni foodloveri. Nikto presne nevie, ako sa Česi dostali od Petra Novotného až sem, no zrejme má na tom zásluhu Cuketka a jeho družina, resp. gastrosexuálna menšina, sústredená v okolí tohto blogu. Neskôr (alebo to bolo skôr? To neviem, opravte ma) prišla Hana Michopulu a farmárskymi trhmi a niekto zrazu prišiel na to, že nielen smažákom je človek živý a že z čerstvých surovín chutí jedlo najlepšie. Nato sa tlač začala obúvať do kvality reštaurácií a potravín, televízia Prima prevzala formát Kitchen Nightmares, ktorý poznáme aj my pod názvom Ano, šéfe!, pridala (tiež prevzatý) program Jste to, co jíte a tlač začala uverejňovať viac testov potravín. Potom je tu ešte jedna skupina, milovníci "obyčajného jedla", ktorej reprezentant Jiří Babica "vaří pro obyčejný lidi" a je stelesnením reštauračnej kultúry 90tych rokov.

Ale toto je článok o weboch, a ja som sa naň veľmi tešila, lebo české weby rozhodne netrpia nedostatkom a ponúkajú nám všetko, od recenzií, cez testy potravín až po pravé gastropeklíčko. Kto nevie, o čom je reč, nech si prečíta prvú časť seriálu o stránkach s jedlým matrošom, ostatní poďte za mnou za hranice rodnej viesky pozrieť sa, jak to dělají v Česku.

idnes.cz (Mladá fronta dnes)
Webové stránky najčítanejšieho (seriózneho) českého denníka ukrývajú hneď dve nástrahy, a síce magazín ona.idnes.cz s receptami, a sekciu so spotrebiteľskými testami. Páčia sa mi obidve, hoci stránky s receptami rada nemám. Nenachádzam v nich inšpiráciu takú, akú by som chcela. Ak čítam recept, chcem vedieť, prečo je zvolený taký a taký postup, prečo tam ide táto a nie iná surovina a podobne. Na stránkach idnes.cz ich ale nájdete, spolu s tipmi na ušetrenie kalórií a skladby sviatočných menu. To sa môže hodiť, ak variť iba začínate, alebo chcete pred niekým machrovať.
Spotrebiteľské testy sú niečím, čo mi na slovenských internetoch tak strašne chýba, že by som som dala ľavé oko a aspoň za jeden. Že vychádzajú v tlačených verziách, ma vôbec neuspokojuje. Človek sa dnes nevyhne nákupu výrobkov, nemôžeme si všetko robiť sami, keď žijeme v meste. Zrazu človek zistí, že nie je párok ako párok, nie je kura ako kura, že tie najkvalitnejšie špekáčky nemusia stáť majland, a tak ďalej. Odporúčam prelúskať.

http://life.ihned.cz/jidlo/
Hospodářské noviny, na rozdiel od tých našich slovenských, si šmaky nenechávajú pre svojich papieruchitvých čitateľov, ale uverejňujú testy a porovnávačky aj na svojom webe. Štruktúra sekcie sa od tej slovenskej veľmi nelíši- recenzie reštaurácií a články o potravinách a kuchynskom náčiní nájdete aj tu. Osobitne ale vyzdvihujem prácu Petry Pospěchovej, ktorá nakupuje doma aj v zahraničí potraviny a potom porovnáva ich kvalitu. Nie však cez zmyslové vnemy- ale obsah ingrediencií, ktoré obsahovať majú. Tak sa napríklad dozvedáme, že v Nemecku sa v tom istom obchode, pod tou istou značkou predávajú šunky s väčším obsahom mäsa, že niektoré kečupy ani neobsahujú rajčiny, alebo že pod obalom s nápisom maslo sa môže skrývať niekoľko rokov stará brečka.

Reflex.cz a jeho gastropeklíčko
Mother of God! Toto je čistý rozsek! Gastro hell na úrovni, alebo „turecký web“- šabľa na každom rohu,  toľko vrhov koncentrovaných na takom malom priestore, to sa len tak nevidí! Jedinou nevýhodou je, že reflex nemá ucelenú gastrosekciu, treba si nasadiť gumené rukavice a siahnuť do útrob, lebo tie najlepšie kúsky sú pomerne zašité. Ale tento druh zábavy je presne môj šialok kávy a tak musím chváliť, pretože čokoľvek sa v Reflexe objaví, nadšene čítam a nekriticky obdivujem. Dajte si do ich vyhľadávača povedzme „jedlo“ a vypľuje vám to hromadu matrošu, ktorý vám spôsobí nejednu bezsennú noc. Tu konečne niekto povedal na plnú hubu, že hnusné žrádlo zákazník jednoducho chce. A to se mi líbí!

lidovky.cz
Neviem prísť na chuť tejto stránke, sama neviem prečo. Pritom vôbec nie je zlá, vlastne je dobrá, prehľadná, aj obsah je kvalitný. Nicméně, nebaví ma. Sú tu recenzie českých reštík, to nás zaujímať nemusí, ale sú tu skvelé tipy na spotrebovanie sezónnych surovín, netradičné recepty a reportáže z akcií.
Vlastne, jediná nevýhoda Lidovek je v ich regionálnosti. Na jednej strane je to super, na strane druhej, pre Slováka je to prd platné.

Nie je blafák ako blafák

Dnes to bude trochu bolieť. Pripravte si handry, z monitorov potečie krv. Dnes si dáme nálož, aká tu ešte nebola!
Na druhej strane, kritizujme, je to zdravé, ale odtiaľ potiaľ. Oceňujem snahu Reflexu bojovať proti blafom, ale zisťujem, že podaktorí čitatelia sú priam posadnutí hľadaním sračiek aj tam, kde nie sú.
Ono je totiž zásadný rozdiel medzi dobrým (jednoduchým) jedlom a blafom. A to taký, že blaf nahradzuje surovinu. Čiže napríklad točeňák blufuje, že je mäso, a pritom mäsom nie je. Žiadna surovina nie je podľa mňa a priori zlá. Treba len vedieť, ako na ňu a neojebabrávať to náhradami. To je celé.
Dnes si naložíme pár chuťoviek z magazínu Reflex, ktorý sa môže popýšiť niečím ako gastropeklom a bolo by mi cťou mať takúto sekciu aj na svojom blogu. Tipy posielajte zatiaľ na eve@centrum.sk, ak sa nápad chytí, vytvorím špeci e-mail na šmaky.
Dnes, všetky fotky pochádzajú z blafového špeciálu na reflex.cz.


"zasílám pohled na školní oběd mého školkového syna. Naštěstí ten den byl nemocný takže jídlo z ešusu putovalo přímo do odpadkového pytle. Co mě ako první napadlo bylo, že mu zřejmě vyškrábaly kastroly z předchozích dnů. Šla jsem do školky a chtěla vědět, co to má znamenat. Bylo mi sděleno, že tohle "jídlo" se jmenuje Grenadýrský pochod a děti to mají rádi. " Takže, milá Lenka Kučerová, na jednej strane nás teší, že máte radosť z choroby svojho syna, na druhej strane nám robíte trochu starosti, lebo toto nie je blaf. Granadír je normálne jedlo. Áno, nie je to žiadna haute cuisine, ale obyčajný družinársky obed, v ktorom ale nie je nič zlé. Trocha slaniny, cibule, papriky, zemiaky a cestoviny. Žiadne zbytky, trojdňová knedľa, kečup, pangasius ani hydinový separát, dokonca ani vegeta. Podáva sa to s kyslou uhorkou. Typická reakcia človeka, ktorý navonok strúha fajnovku čo raňajkuje kaviár, a doma sa s prascami háda, kto bude spať pri stene.


Ani toto nemuselo dopadnúť zle, vlastne je to úplne v pohode, keď si niečo také ukuchtíme doma, po opici, po hulení, alebo v podobnej situácii. V reštike- fuj. Čo ma ale rozsekalo, je generická obloha, ako bontón káže. Kyslá kapusta, rajčinka, paprika, uhorka. Ale čo, ak si niekto myslí, že dobrá obloha patrí k dobrému menu reštaurácie, nech si to myslí aj ďalej, mne je to jedno.


Vynaliezavosť starých materí, ktoré si vedeli poradiť so všetkým a vedeli zužitkovať každé jedlé zrnko v dome a ničím neplytvať, sa cenila po stáročia a cení sa aj dnes. Navyše, ekologický trend velí každej riadnej, konzumnou spoločnosťou neskazenej modernej gazdinej recyklovať toľko odpadu, koľko sa len dá. Takže konce salámy, ktoré sa obvykle vyhadzujú alebo dávajú psom, rafinovane zužitkujeme a naservírujeme s hrachovou kašou. Údenina ako údenina, nie?


Kto ako prvý identifikuje objekt na obrázku, nech zavolá číslo 158. Ale fakt. Kto sa pokúsi uhádnuť, čo to je, dostane odo mňa fidorku. Netuším, čo by to mohlo byť.
Toto je prípad podnikavého zmýšľania, keď vyškrábete hrnce z celého týždňa a zmiešate ich, prípadne pridáte nejaké plnivo (povedzme ryžu) a ešte to aj predáte za jeden gastráč.


Ďalší neidentifikovateľný eee....pokrm? Či je to ufóní mozog aj s originál zelenou krvou? Alebo je to nejaký paškvil, ktorý ešte aj kuchárka poliala Jarou, aby to nikto náhodou nejedol? A čašník si myslel, že je to nejaká exotická novinka a priniesol to na stôl? Samé otázky.


jedna z mojich obľúbených foriem blafovania, nazývaná aj luxus pre masy. Áno, losos už nie je výsadou monackých jachtárov, môžete si ho dopriať už aj v kantíne, až na to, že to nie je možno ani losos. Ale čo tam po tom, zákazníci zežerú.


Luxus pre masy, časť druhá. Lezenie do zadku (pod)priemernému zákazníkovi, veď ktorý debil by už žral surové ryby, že. Uherák je proste istota v ťažkých časoch, klasika, ktorá nesklame.

a blížime sa do pekelného finále, ktorému predohru urobí pizza vegetariana!



A veľkolepé entreé, poprosím fanfáry:

Čínsky sendvič. Tomuto vravím originál ojeb.