1. Cesto. Jednoznačne kysnuté, pokiaľ možno, z pizza múky- ale ak ju nezoženieme, tak nám poslúži aj hladká 00 extra. Potrebujeme ju kvôli obsahu lepku- čím ho je viac, tým je pizza lepšia, nadýchanejšia a vôbec. Skutočná neapolská pizza je vlastne iba múka, voda a troška soli. Nadýchanosť zaisťuje kvas, ktorý vzíde iba z múky a vody (samozrejme, trvá to dlho) a dodnes sa týmto spôsobom pečie aj napr. chlieb. My, ženy v časovom strese máme povolené používať kvasnice, aj keď v pizzerii by malo byť vyrábanie kvasu samozrejmosťou. Cesto kysne dvakrát- najprv čerstvo zamiesené a neskôr už obložené na plechu. Vyvaľkať ho treba naozaj natenučko, aj tak ešte podkysne.
2. Paradajková omáčka. Toto je napríklad pre mňa jasné ako facka, no bohužiaľ, podaktoré vynaliezavé gazdinky sa to pokúšajú ojebabrať kečupom, ale ten, dievky zlaté, fakt nefunguje, pretože je príliš sladký, málo kyslý a napokon, je to sračka a treba s ním manipulovať opatrne. Passata di pomodoro je priorita (dá sa za pár centov kúpiť v každom obchode), čerstvé rajčiny sú alternatíva. Ak mám k dispozícii veľa dobrých, čerstvých rajčín, často ich iba nastrúham na hrubom strúhadle (jadierka treba vybrať), normálne ako sú a šupka mi ostane v ruke- potom stačí trochu soli a je to.
3. Bylinky. Oregano, bodka. Čerstvé i sušené. Ostatné bylinky jedine ako dotvorenie chuti obloženia. Napríklad na pizzu margherita patrí bazalka, šampiňóny môžeme doplniť francúzskym štýlom tymiánom, alebo rozmarínom. S bylinkami ale opatrne, niektoré sú naozaj veľmi výrazné a môžu v chuti nechcene dominovať.
4. Obklad. Prosím, nemusíte na pizzu nakydať všetko, čo v chladničke nádjete! Už vôbec nie, ak sa tam nachádza tavený plátkový syr, diétna saláma, párky, lacné klobásy, lečo (?!) a podobne. Figeľ je v tom, namiešať ozdobu tak, aby ingrediencie spolu ladili a ich chute sa navzájom neprebíjali. Dve výrazné chute (napríklad huby a nivu) je zbytočné vrstviť, lebo nevynikne ani jedna. Tak isto je potrebné trochu sa zamyslieť nad ich kvalitou. Na pizzu netreba veľa šunky, preto môžeme kúpiť aj drahšiu, a to platí aj v prípade slaniny. Uprednostňujem sušené mäso, ktoré nie je oveľa drahšie a chuťou oveľa viac pripomína talianske prosciutto. Nezabúdame, že výsledok bude len taký dobrý, aké dobré suroviny použijeme.
5. Syr. NIE EIDAM. Nie eidam. A hlavne, žiadny eidam. Ja viem, že vám niektorým veľmi chutí, zvlášť v magickom spojení s kečupom navrchu je to priam orgazmus chuťových buniek. Ale doprdele, na pizzi to nechcem vidieť! Existuje toľko výborných syrov, a aj tak každá priemerná pizzeria kupuje tehlu, lebo hostia to chcú. Mňa nezaujíma, že to hostia chcú. Ja chcem jesť dobrú pizzu. Ekonomickú výhodnosť tohto riešenia ani nekomentujem, pretože to vôbec nie je tak, že by bol najlacnejší. Musíte ho totiž použiť hromadu, aby bolo aspoň vidno, že jedlo obsahuje syr, takže namiesto 100g potrebujete pol kila a to už také ekonomické nie je. O kalorickej hodnote nehovoriac. Takže moja rada znie- parmezán (stačí ho fakt málo, lebo je veľmi výrazný), mozzarella (jeden kúsok za 60 centov vám vystačí na celú veľkú pizzu), dobrodruhovia nech skúsia plesňové syry (tie treba kombinovať opatrne, sú naozaj veľmi chuťovo výrazné), milovníkom tvrdých syrov odporúčam opatrne začať s ementálom, nech ten kultúrny šok nie je taký krutý.
Neviem, či sa mi podarilo zhrnúť to všetko, konieckoncov, kreatívnych kuchárok a ich besných nápadov sa na internete kotí dosť, takže určite sa nájde nejaká milovníčka antuky a liptovskej salámy, ktorá všetky tieto pravidlá zneguje. Ak nájdete v internetových receptárikoch nejaký šmak hodný zdrbnutia, dajte do komentárov link, minimálne dve osoby sa potešia.
nie eidam? .) no dobre.. hlavne nekric! :) ja to teda skusim podla teba.. ;) (aj s tou paradjkovou omackou a nie kecupom) :))
OdpovedaťOdstrániťJa žeriem tie tvoje komentáre :-D
OdpovedaťOdstrániť