U Zlatého vodníka: Znásilnenie na Zlatých pieskoch

Po dlhšej odmlke sa vám hlási môj fajnovéhožrádlachtivý kolega, administrátor číslo dva a gastronadšenec v jednej osobe, ktorý si želá ostať v anonymite. Už ste tu mohli od neho čítať reportáž o papanici z Hong Kongu, aj menší infarkt z Jednoty, no dnes vám prinášame žlčou, potom a horkou slinou písanú recenziu reštaurácie U zlatého vodníka na Zlatých pieskoch.

Pohodlne sa posaďte a nechajte sa obklopiť tou atmoškou, stojí to za to.

Úroveň slovenskej gastronómie mi spôsobuje neurózu, žalúdočné vredy a náznaky psychosomatických porúch dlhodobo. Keby som kvôli každému sprostému čašníkovi, špinavému poháru, dodrbanému jedlu či riedenej whisky písal článok (či už na tento blog alebo inde), nestíham ani chodiť do roboty. A teda – nemal by som ani peniaze na ďalšie návštevy skvelých slovenských lokálov.

Ale: toto stojí za to. Reštaurácia U Zlatého vodníka na Zlatých pieskoch. Relatívne známy lokál, ja som tam bol prvý (a definitívne posledný) raz. 

Zavítali sme tam s kamošom na neskorý nedeľný obed. Terasa bola plná, usadili sme sa teda dnu. Interiér vcelku OK, neurazí. Narozdiel od čašníka a jedla.

 Jedálny lístok nám pohodili bez opýtania sa na nápoj. Objednali sme si ho po akceptovateľných 10 minútach spolu s jedlom. Obiehali ma zlé predtuchy – jedálny lístok je u vodníka totiž typicky slovenský. Rozumej:

-ryby (všetky druhy a spôsoby, morské a sladkovodné,  plus morské plody)

-pizza (zo 10 druhov)

-steaky („s vajcom“ a podobne)

-kuracie („gordon“ nechýba, samozrejme. A ani soté, „kuracie stejky“)

-bravčové

-cestoviny (lasagne a všetko okolo toho)

-bryndzové halušky

-vyprážaný syr

-šaláty

-...a mnoho iného. Jednoducho, pestrosť ako má byť, no né?

Vyberám si, po dôkladnom premýšľaní o tom, čo u takého Vodníka môže byť čerstvé a (tušiac čosi zlého vo vzduchu), nedo**bané - panenku plnenú šafránom a nivou, k tomu opekané zemiaky. Kamarát detto, ale miesto šafránu bol baklažán.

Na jedlo čakáme dlho. Mohlo sa to odhadom blížiť k 45 minútam. Takýto čas som ochotný akceptovať. Ale v úplne iných podnikoch s úplne iným druhom jedál.

 „Majú tu inak brutál veľké porcie,“ informoval ma kamarát spolustolovník – to mi na očakávaní gastrokomfortu veru nepridávalo. A bum. Jedlo pristálo na stole.

 Nuž, áno, a sme doma. Polovicu taniera zaberá obloha. Mňamka zo surovej mrkvy, TVN kukurice a surovej kapustičky. Pekne napásikované. A po bokoch zo dve kolieska uhorky a paradajky.

...and I was like... what the fuck?! Poznáte tú pieseň...

Panenka, tri rolky, utopená v pol litri akože nivovej omáčky. Fajnová, múčna, konzistenciou presne ako konské semeno. Nie, neviem ako vyzerá, ale podľa mňa presne takto.

Ono, ja som si inak žiadnu takúto omáčku  neobjednal. Pozerám, čo je teda v panenke. A bum. Akási melanž, netuším čo presne – nejaká ta niva, podľa farby aj šafran a prosím pekne, vajcia na tvrdo. Aspoň sa mi zdalo. Na hranici požívateľnosti.

Perlou boli opekané zemiaky. U vodníka považujú za opekané zemiaky hranolky v tvare kociek. Drbnuté do fritézy. Haló, ľudia, odkedy je opekané synonymom pre fritované? Keď si dávam opekané zemiaky, asi sa chcem vyhnúť mastnote zo špinavých fritéz a karcinogénom z polročného oleja! Ja neviem, ako to pripravovali, ale tie zemiaky boli také vriace, že sa nedali jesť asi 15 minút!

Podotýkam – zemiaky mi doniesli v osobitnej miske. V princípe nič proti, to je fajn – ale, v tomto prípade bolo mimoriadne tragikomické, že zemiaky – mnou objednanú (síce, vlastne úplne inú) prílohu, museli dať do osobitnej misy, pretože na tanieri si veselo hovela trikolóra surovej zeleniny, ktorú som vôbec nechcel!!! LOL.

K jedlu – suma summarum, zhrnuté a podčiarknuté: Nech to premenujú na Panenka znásilnená koňom v záhrade!!!

Ako gastrofanúšikovi mi bolo zle aj z toho, ako niekto dokáže zneuctiť taký skvelý kus kvalitného masa.

Spravil som chybu, že som jedlo už na začiatku nevrátil. Zjedol som mäso (plnku som vykuchal), trochu kapusty a pseudoopekaných zemiakov. Problém bol, že to bolo prvé jedlo dňa – a bolo čosi po tretej poobede. A v nohách som mal 20 kilometrov na bajku. 

Ale to je jedno.

 Vrchol ešte len príde. Ako sme dojedli, čašník sa ukázal asi po 20 minútach, taniere odniesol až po upozornení, že by sme radi zaplatili. Účet prišiel po ďalších neviem koľkých minútach.

Cena za tento horor bola 19,08 eura. Čašník (cca 45+ rokov) dostal na cent presne. Nasleduje prepis konverzácie po tom ako zbadal drobné:

-A vám nechutilo???

-Nie.

-Ale veď to je chyba kuchárky, nie moja!

-A okrem toho sme dlho čakali.

-Ale veď som vám vravel, že budete dlhšie čakať!!

-Prosím? Nič ste nám nevraveli.

-No veď je nedeľa! V nedeľu máte predsa mať čas, viete! V nedeľu sa oddychuje, ale ako myslíte! A za to môže kuchárka, ona je tu sama. Viete, ja nevarím!!

-???!!!!! Snáď si o voľnom čase rozhodujeme sami.

-No ako myslíte, viete, v nedeľu sa neponáhľa, v nedeľu sa oddychuje!!

-(Stratili sme všetky slová)

-Dovidenia

Či sa pozdravil on, už neviem.

nasledujú udivené a zhrozené pohľady ďalších hostí

čašník si berie peniaze, medené mince s pohŕdaním necháva na stole

Toto je, vážení, nonsens. Drzosť najhrubšieho zrna, neúcta voči hosťovi, ako sa teda ani na Slovensku len tak nevidí.

 Nielen, že navaria grcuhodný blaf, že hosťa nechajú čakať. Ešte mu aj budú ordinovať, ako má tráviť nedeľu, budú drzí, agresívni, arogantní, neslušní, nevychovaní, urazení. Namiesto slušného ospravedlnenia sa na záver už tak či tak dosratého obeda dočkáte tohto!

 Stokrát sme oľutovali, že sme si radšej nedali langoš v nejakom prašivom zlatopieskovom stánku.

 U Zlatého vodníka na Zlatých pieskoch = doživotné NIE. Hoc by tam začali obsluhovať nahé morské panny.