Fotky, čo sa nezmestili....

Poôvodne som chcela urobiť post s dôkazovým materiálom, čo sa u nás jedlo na Vianoce- pstruh, zemiaková kaša, rezne a Buche de noel....ale ja nemám komu čo dokazovať. Podstatné je, že sviatky prebehli v pokoji a že som bola mimoriadne spokojná s darčekom.
Ale keďže všetci majú tendenciu bilancovať, tak to spravíme aj my, aj keď trocha netradične- pozrieme si fotky, čo sa nedostali do článkov.


domáce hamburgery a tymiánové zemiaky. Recept bude, neviem kedy, ale fotka sa nevydarila :-(


BAF! Morské potvory, nelúpané.


Sekt s kúskami zlata. Veľmi efektné, treba povedať.


Upečená tekvica, pohľad zhora.


A na záver príprava steaku.

Sľubujem, že v novom roku budem viac fotiť.
ha ha ha.

PF 2012 :)

Kuchynské zlozvyky

K napísaniu tohto článku ma inšpirovala Bellatrix, ale keďže nepíšem o kozmetike, napíšem o varení. Lebo v kuchyni všetci (vrátane mňa) robíme sprostosti a potom sa môžeme akurát tak čudovať, že sa niečo pohnojilo. Snažím sa dávať pozor, ale často v rámci šetrenia (nielen času) sa uchýlim k nejakej skratke a už je zle. Čo sú najčastejšie chyby?

1. Rozvarenie cestovín- aj mne sa to stáva, hlavne v časoch, keď popri ich varení ešte krájam cibuľu, telefonujem, píšem na facebook, fotím, prípadne všetko dokopy. Moje cestoviny sa vtedy vyznačujú konzistenčnou diverzitou a vysokou priľnavosťou o dno hrnca. Keď sa to stane doma, viem, že je to moja chyba. Ak by som toto dostala v reštike, hodím to niekomu o hlavu.

2. Zlý stupeň osmaženia cibule- Na guláš treba dohneda, na cibulačku do zlata, na svetlú zápražku len do sklovita atď. Ale niekedy je výsledok taký, že cibuľa má priškvrčané okraje a pritom až chrúme, čo je taká surová. Nie vždy je človek trpezlivý, ale cibuľa je sviňa a treba ma ňu dať pozor, inak pokazí celý výsledok.

3. Neváženie- Teraz mám na mysli absenciu meradla hmotnosti, nie úctu k surovine, hoci tá niektorým ľuďom chýba ako soľ. Ja váhu ani nemám, lebo to považujem za zbytočné. Aj z tohto dôvodu nepečiem. A keď už, meriam buď na hrnčeky, alebo sa riadim konzistenciou cesta. Áno, je to zlozvyk, lebo kopa receptov (najmä na koláče) stojí na presných váhach. Tieto recepty ja ignorujem. Ale ak si pri pečení nedávate pozor na množstvá, vypomstí sa vám to.

4. Bujón- Ach, to je skratka, ktorú používame mnohí, priznajme sa. Lebo je jednoduchšie rozbaliť kocku, ako niekoľko hodín variť vývar. Ak varím pre hostí, dám si na tom záležať. Inokedy mávam na saláme. Stačí si dať pozor na kvalitu bujónu a nepreháňať to s ním, všetkého veľa škodí.

5. Neochutnávanie-Neviem, či by to nemal byť bod 1, ale ja ho poznám iba z počutia, takže sa ma to priamo netýka. Ale kopec ľudí, ba dokonca kuchárov na to prdí a potom to v našich reštikách vyzerá tak, že si napr. objednáte rizoto a príde slané jak jedno hovado (true story). Preto skôr, ako niekomu niečo naservírujete, ochutnajte to. Dúfam, že nemusím vysvetľovať, že prečo...

6. Nedostatočná pozornosť- súvisí s bodmi 1 a 2, ak na niečo nedávate pozor, nedopadne to dobre. Hej, sú recepty v štýle hoď do trúby a čakaj, ale niektorým jedlám musíte venovať 100 percent vašej pozornosti a musíte im byť verní až po tanier. Napríklad také risotto, keď zanedbávate, uvaríte kašu.

7. Náhrady- Neznášam ofajčievanie pôvodných receptov, oveľa viac sa mi pozdáva priznanie náhrady, kedy nejakú exotickú surovinu nahradíme našou, ale zároveň sa netvárime, že je to originál. Hovorím hlavne o "čínach", kedy má veľa gazdiniek pocit, že dostatočné množstvo sójovky od Vitany vytvorí dokonalú ilúziu čínskej kuchyne. Ja tiež nahradzujem- domáce lístkové cesto kupovaným, tučnú šľahačku smotanou na varenie a podobne. Čo sa mi ale nezdá ako nejaká katastrofa.

Už mi nič nenapadá, vy sa pochváľte, čo sa vám vďaka zlozvykom nepodarilo, nech v tom nie som sama ;-)

Chcem, chcem, chcem!

Roním sliny nad touto knižkou. Je to český preklad, takže je tu nádej, že to bude čitateľné, nie ako tuto nedávno jeho kolegyňa Nigella.



Bola by to škoda, lebo Jamieho mám rada a nemám doma ani jednu jeho knižku (no a čo, kameňujte ma) a ukážky z knihy vyzerajú vjééélice fajnéé. Novoročné predsavzatie: zohnať!!!!



P.S: v stredu mám meniny, keby niečo ;-)

Anglické Vianoce (ozajstná recenzia)

Ako som sa na Vianoce s Nigellou tešila, o to väčšie bolo moje sklamanie. Prvé dni to bolo strašné, už som si myslela, že neverím nikomu a ničomu. Človek sa už fakt bojí kúpiť si slovenský preklad, lebo za prívetivou pevnou väzbou môže číhať naozaj kadečo. Zdesenie z ohavného prekladu Vianoc s Nigellou ale napokon pominulo a teda mi nič nebráni napísať serióznu recenziu tejto kuchárskej knižky. Tadá!





Pri prvom prelistovaní človek zistí, že toto sú trocha (úplne) iné Vianoce, aké oslavujeme my. Toto je výlet na britské ostrovy, kde pred sviatkami vrcholí obdobie večierkov a oným vyvrcholením je štedrý deň, reprezentovaný pečeným moriakom a rok starým pudingom, ktorý vlastne nie je ani puding. Nič pre xenofóbnych ľudí skrátka. Treba ale povedať, že pre Angličana je morka a chlebová (br!) omáčka rovnako samozrejmá, ako pre nás kapria podkova a kapustnica.
Na čo je našincovi taká znôška receptov dobrá? Tety prekladateľky si asi pomysleli, že kto už by takú chujovinu čítal a preto to takto nechutne odflákli. Ja si ale myslím, že sa tu nachádza kompletný návod na obhospodárenie akejkoľvek vianočnej, aj nevianočnej párty či oslavy. Nemusíte ponúkať iba chlebíčky a chipsy, jeden špeciálny drink či exotická chuťovka pozdvihne vašu žúrku na úplne iný level. Nenarobíte sa ako černoch, zato hostí nadchnete, lebo oni si budú myslieť, že ste vyvárali celý deň. A vy sa usmievate popod fúzy.





Začíname hneď zostra, alkoholickými aj nealko miešanými nápojmi. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že pokiaľ nemáte v partii ortodoxného borovičkára (vodkára, ferneťáka, doplňte sami), hostia zakotvia pri jednom drinku (viď post o štvorlitrovom mojite). Tak vám stačí víno (predpokladám, že viete, čo vaši známi pijú), jeden drink v džbáne a prípadne jeden iný druh chlastu. Všetci budú spokojní. U mňa vyhráva nápad miešať drinky so sektom, ako na strane 18. 
Ďalej tu máme chuťovky, čo bolo mne osobne veľkou inšpiráciou, lebo vrcholom mojich chuťoviek vždy bývalo guacamole a tyčinky z lístkového cesta. Závitky z parmskej šunky a kokteilové párky zo strany 33 sú už na zozname.
Nasledujú zaujímavé nápady na sviatočné jedlá a prílohy, ktoré často rátajú s počtom konzumentov ako v  menšom detskom tábore, ale to sa tiež môže hodiť, nie každý má malú rodinu. Ja sa tiež občas musím pasovať s tým, ako nakŕmiť aj 20 ľudí, takže u mě dobrý. Totálne najvác je pre mňa návod na morku zo strany 125, ktorá sa najprv máča v slanom náleve a až potom sa pečie. Toto musím vyskúšať, aj keby čo. Možno by to fungovalo aj na kura....
Toto je čisto engliš sekcia, ktorá sa vám môže, aj nemusí páčiť. Je tu všetko- zelenina, zemiaky, mäso, omáčky (chlebová, bleee, ale aj tak mám sto chutí ju vyskúšať), plnky, šunky, bla bla...neviem, či má zmysel sa tu viac rozpisovať, prevažná časť receptov je našincovi neznáma. Osobne by som ešte vyzdvihla návody na čatní, ktoré milujem a kupujem ho u Marks and Spencer, ale už sa vidím, ako sa jedného dňa naseriem a urobím si ho doma.
Kapitola o zákuskoch sa mi páči, aj keď pečenie ma vonkoncom nebaví ani nijak nefascinuje. Úplne vážne. Voči zákuskom a sladkostiam všeobecne som dosť apatická, väčšina z nich mi nechutí, resp. chutia rovnako a ja nevidím zmysel v tom, prečo niekto na sviatky nachystá 10 druhov pečiva, keď všetky chutia rovnako (otrasne)? Preto kapitolu so sladkým nemôžem hodnotiť objektívne. 
Jediné, čo z tejto knihy určite nevyužijem, sú tipy na zmrazovanie. Tip na prípravu vopred je fajn, ak nechcete stráviť celú žúrku v kuchyni (jedine, že máte párty uprdele a naozaj tam nechcete byť). Ale načo by som mrazila povedzme zákusky? Proti domácim "polotovarom" nemám nič- do zásoby si robím hlavne gnocchi alebo slivkové gule- ale čo je veľa, to je veľa. Mrazené koláče-fuj. 


Záver? Vianociam s Nigellou udeľujem osem zaškrtených prekladateliek z desiatich, zrážky sú za pár divných nápadov a tipy na zmrazovanie. Zámer knižka splnila- pre angličana je veľmi praktická, pre slováka už menej, ale pre bádateľov, ako som ja, je to výzva. 

Ako sa papá v Hong Kongu

Je mi cťou, vyznamenaním a štátnym sviatkom Vám predstaviť hosťovačku môjho kolegu, ktorý je podobne vyfičaný z dobrej žranice ako ja, a ktorý si neželá byť menovaný (lebo je celebrita ;-) a bol taký láskavý, že svoj týždňový pobyt v Hong Kongu zhrnul v radostnom srdečnom ublognutí. Enjoy!


Tak konečne. Odhodlal som sa prispieť na tento blog aj ja. Jeho majiteľka je mojou kolegyňou v robote, uprosíkala ma. Vec sa má tak, že sa mi podarilo stráviť čosi vyše týždňa v Hong Kongu, tak vám tu – stručne a jasne – napíšem pár viet o tom, ako a čo jedia miestni šikmáči (dúfam, že šikmáči nie je urážlive alebo xenofóbne vyjadrenie).

Písaním na dennej báze sa živím, ťukať do klávesov „pre radosť“ sa mi teda viac-menej po tých rokoch prieči (ehm, okrem toho mi za tento text nikto neplatí, však, kolegyňa!), preto to napíšem stručne, jasne, v bodoch:

1.V Hong Kongu platí ZŽDŽ. Teda Zdravo Žerú Dlho Žijú. Napriek hnusnému mestskému prostrediu, betónu, minimu životného priestoru (na štvorec sú tam tuším traja šikmáči), smogu a mini bytom v 50-poschodových panelákoch nalepených telo na telo – napriek tomu všetkému žijú, prosím pekne dlhšie ako Japonci! Prečo? Lebo ZŽDŽ. Žiadne smažáky, klobásy, pizze na dennej báze, guláše, knedlíky. Jedia pravú čínsku stravu, v ktorej nie je nič vyprážané. Mäso všetkých druhov, rezance, ryža, morské plody. Čínska strava, ktorú nám servírujú v európske reštaurácie – a o fastfoodoch ani nehovorím - nemá nič spoločné s pravou „čínou“. Ale veď to, do prdele, vlastne všetci vedia.



2.Čaj. Pijú veľa čaju. Čínsky čaj – ako mi ho aj často ponúkali je čosi medzi našim zeleným a čiernym, respektíve skôr medzi zeleným a červeným. Je to chutný nápoj, ale väčšine Slovače odchovanej na pigi výluhu s citrónom a kilom cukru, respektíve na Tesco Fruit Infusion (s kilom cukru detto) by zrejme nechutil. Mne chutil, ale o mne je všeobecne známe, že sa vyvyšujem nad Slovačou.


3.Hong Kong style Milk Tea. Pozostatok koloniálnych čias. To boli tie, kedy ešte každé ráno bozkali obrázok Alžbety II. pri posteli. Čínsky čaj s mliekom je v Hong Kongu populárny nápoj, pije sa studený alebo teplý, predávajú ho hneď vedľa ľadovej kávy či kapučína v každom obchode, v teplej verzii v reštikách, fast foodoch. Dobrá vec. Čaj s mliekom je všeobecne fajnota, podľa mňa by sme sa ho nemali báť ani tu.


4.Hong Kong style French Toast. Priamo súvisí s bodom tri. Ja idiot som ho obchádzal, veď predsa nebudem žrať „French Toast“ v Číne! Potom som zistil, že je to kvázi súčasť ich stravovacej kultúry, napriek tomu, že sa vymyká čínskej kuchyni. Dva toastové chleby zlepené arašidovým maslom alebo džemom sa obalia vo vajci, rýchlo vypražia (dobre, v bode 1 som písal, že nesmažia, ale tak toto je výnimka, fakt jediná!) a polejú sirupom. Podáva sa s teplým Milk Tea. Miestni odporúčajú na ráno po ťažkom nočnom žúre. Pomáha.


5.Horúca voda. Ak si na rokovaní, stretnutí či počas akejkoľvek inej podobnej udalosti vypýtate pohár vody, dostanete ju – horúcu. Áno, divné, ale vlastne veľmi dobré! Horúca voda pomáha tráveniu, jednoducho je pre telo prijateľnejšia ako studená. Nehovorím o teplej šťanke z červeného kohútika, oni tú vodu normálne prevárajú. A fakt sa na to dá rýchlo zvyknúť. Podávajú to aj v reštike ku každému jedlu. 


6.Jedlo ako také. Za tých pár dní – ešte k tomu majúc bohatý program – som toho veľa na vlastnú päsť neskúsil, ale neušlo mi napríklad to, že existujú akoby dva zásadné druhy kuchyne – jedna je štýl „miska s ryžou a na nej čosi“ a druhá „miska rezancov vo vode a v tom čosi pláve“. Všetko veľmi dobré, ľahké, zdravé...


7....a tretia – akože fakt, fakt najlepšia je „malé v bambusovej nádobe“ - Dim Sum. Jednohubky rôznych druhov – od pečiva plneného kuracinou po mini jarné rolky (nič spoločné s tunajšími jarnými rolkami) či rôzne ryžové a neviem aké cestá plnené morskými plodmi. Vynikajúce, ochutnal som v nóbl reštaurácii, ktorú odporúča aj Michelin.

8.Crazy dezerty. Vyskúšal som – ha, tiež u „Michelina“ ryžové knedličky plnené čiernym sezamom v akejsi horúcej zázvorovej tekutine – výborné. A tiež riedky puding a v ňom na vlásočnice natrhaný grep a dva druhy nejakého podivného ovocia. Fajnové. Bežným uličným dezertom je napríklad Egg Tart - vaječná tortička. Tá až tak neohúri, ale ani z nej človeka nenapne. Mimochodom, vajcia v Hong Kongu milujú (slepačie), vyskytujú sa v mnohých pokrmoch.

9.Iné kuchyne. Obyvatelia Hong Kongu sú blázni do japonskej – suši predávajú všade (vrátane supermarketov, kde stojí skutočne smiešne peniaze a je veľmi kvalitné), v meste je milión steak-houseov, francúzskych pizzérií, „západných“ pekární. Okrem toho, žiaľ, aj chobotnica menom západné rýchle občerstvenie vypúšťa chápadlá smerom k miestnym, najmä mladým. Mc Donald´s (madonáál, ako hovoria miestni), Burger King, KFC... sú takmer všade. Ja však nie som antiglobal onanista, takže nad tým nevzdychám.

10. Kult "street food". V Hong Kongu sa žije a je na ulici. Odbočíte z biznis štvrte do najbližšej ulice a ste na trhu s miliónom čerstvých rýb, morských príšer a mäsa, ktoré visí na hákoch bez chladenia. A všetci sú v pohode. Sranda to musí byť v lete. Zaujímavé pocity vo mne vyvolal kult "cica-sežer-celé-zviera". Oni sa neobmedzujú na stehná, prsia či krídla. Vo výkladoch visia celé údené kačky aj s hlavou a krkom - a aj sa to predáva. A konzumuje. Moja čínska kamarátka obľubovala prasacie ušká, mňa ukecala akurát na kačací jazyk marinovaný v koňaku. Drahá pochúťka, ale ako jediná z toho, čo som vyskúšal, putovala do koša. 

11. Na dôvažok, k tomu čaju: my sa oháňame tým, že "sáčkové" čaje sú bohapustým hriechom a pijú ich iba morálne a fyzicky zvhrlí jedinci. A v Hong Kongu s tým nemajú nijaký problém. Dokonca veselo porušujú pravidlo presne stanoveného lúhovania - sáčok vo vode nechajú bez toho aby ho vybrali a neštítia sa čaj povedzme v polovici znova doliať horúcou vodou. To kukáte, čo?

České weby o jedle a potravinách

Naši západní susedia sú na tom v tomto smere omnoho lepšie z jedného jednoduchého dôvodu. Gastro je tam trendy. Môžu za to miestni foodloveri. Nikto presne nevie, ako sa Česi dostali od Petra Novotného až sem, no zrejme má na tom zásluhu Cuketka a jeho družina, resp. gastrosexuálna menšina, sústredená v okolí tohto blogu. Neskôr (alebo to bolo skôr? To neviem, opravte ma) prišla Hana Michopulu a farmárskymi trhmi a niekto zrazu prišiel na to, že nielen smažákom je človek živý a že z čerstvých surovín chutí jedlo najlepšie. Nato sa tlač začala obúvať do kvality reštaurácií a potravín, televízia Prima prevzala formát Kitchen Nightmares, ktorý poznáme aj my pod názvom Ano, šéfe!, pridala (tiež prevzatý) program Jste to, co jíte a tlač začala uverejňovať viac testov potravín. Potom je tu ešte jedna skupina, milovníci "obyčajného jedla", ktorej reprezentant Jiří Babica "vaří pro obyčejný lidi" a je stelesnením reštauračnej kultúry 90tych rokov.

Ale toto je článok o weboch, a ja som sa naň veľmi tešila, lebo české weby rozhodne netrpia nedostatkom a ponúkajú nám všetko, od recenzií, cez testy potravín až po pravé gastropeklíčko. Kto nevie, o čom je reč, nech si prečíta prvú časť seriálu o stránkach s jedlým matrošom, ostatní poďte za mnou za hranice rodnej viesky pozrieť sa, jak to dělají v Česku.

idnes.cz (Mladá fronta dnes)
Webové stránky najčítanejšieho (seriózneho) českého denníka ukrývajú hneď dve nástrahy, a síce magazín ona.idnes.cz s receptami, a sekciu so spotrebiteľskými testami. Páčia sa mi obidve, hoci stránky s receptami rada nemám. Nenachádzam v nich inšpiráciu takú, akú by som chcela. Ak čítam recept, chcem vedieť, prečo je zvolený taký a taký postup, prečo tam ide táto a nie iná surovina a podobne. Na stránkach idnes.cz ich ale nájdete, spolu s tipmi na ušetrenie kalórií a skladby sviatočných menu. To sa môže hodiť, ak variť iba začínate, alebo chcete pred niekým machrovať.
Spotrebiteľské testy sú niečím, čo mi na slovenských internetoch tak strašne chýba, že by som som dala ľavé oko a aspoň za jeden. Že vychádzajú v tlačených verziách, ma vôbec neuspokojuje. Človek sa dnes nevyhne nákupu výrobkov, nemôžeme si všetko robiť sami, keď žijeme v meste. Zrazu človek zistí, že nie je párok ako párok, nie je kura ako kura, že tie najkvalitnejšie špekáčky nemusia stáť majland, a tak ďalej. Odporúčam prelúskať.

http://life.ihned.cz/jidlo/
Hospodářské noviny, na rozdiel od tých našich slovenských, si šmaky nenechávajú pre svojich papieruchitvých čitateľov, ale uverejňujú testy a porovnávačky aj na svojom webe. Štruktúra sekcie sa od tej slovenskej veľmi nelíši- recenzie reštaurácií a články o potravinách a kuchynskom náčiní nájdete aj tu. Osobitne ale vyzdvihujem prácu Petry Pospěchovej, ktorá nakupuje doma aj v zahraničí potraviny a potom porovnáva ich kvalitu. Nie však cez zmyslové vnemy- ale obsah ingrediencií, ktoré obsahovať majú. Tak sa napríklad dozvedáme, že v Nemecku sa v tom istom obchode, pod tou istou značkou predávajú šunky s väčším obsahom mäsa, že niektoré kečupy ani neobsahujú rajčiny, alebo že pod obalom s nápisom maslo sa môže skrývať niekoľko rokov stará brečka.

Reflex.cz a jeho gastropeklíčko
Mother of God! Toto je čistý rozsek! Gastro hell na úrovni, alebo „turecký web“- šabľa na každom rohu,  toľko vrhov koncentrovaných na takom malom priestore, to sa len tak nevidí! Jedinou nevýhodou je, že reflex nemá ucelenú gastrosekciu, treba si nasadiť gumené rukavice a siahnuť do útrob, lebo tie najlepšie kúsky sú pomerne zašité. Ale tento druh zábavy je presne môj šialok kávy a tak musím chváliť, pretože čokoľvek sa v Reflexe objaví, nadšene čítam a nekriticky obdivujem. Dajte si do ich vyhľadávača povedzme „jedlo“ a vypľuje vám to hromadu matrošu, ktorý vám spôsobí nejednu bezsennú noc. Tu konečne niekto povedal na plnú hubu, že hnusné žrádlo zákazník jednoducho chce. A to se mi líbí!

lidovky.cz
Neviem prísť na chuť tejto stránke, sama neviem prečo. Pritom vôbec nie je zlá, vlastne je dobrá, prehľadná, aj obsah je kvalitný. Nicméně, nebaví ma. Sú tu recenzie českých reštík, to nás zaujímať nemusí, ale sú tu skvelé tipy na spotrebovanie sezónnych surovín, netradičné recepty a reportáže z akcií.
Vlastne, jediná nevýhoda Lidovek je v ich regionálnosti. Na jednej strane je to super, na strane druhej, pre Slováka je to prd platné.

Nie je blafák ako blafák

Dnes to bude trochu bolieť. Pripravte si handry, z monitorov potečie krv. Dnes si dáme nálož, aká tu ešte nebola!
Na druhej strane, kritizujme, je to zdravé, ale odtiaľ potiaľ. Oceňujem snahu Reflexu bojovať proti blafom, ale zisťujem, že podaktorí čitatelia sú priam posadnutí hľadaním sračiek aj tam, kde nie sú.
Ono je totiž zásadný rozdiel medzi dobrým (jednoduchým) jedlom a blafom. A to taký, že blaf nahradzuje surovinu. Čiže napríklad točeňák blufuje, že je mäso, a pritom mäsom nie je. Žiadna surovina nie je podľa mňa a priori zlá. Treba len vedieť, ako na ňu a neojebabrávať to náhradami. To je celé.
Dnes si naložíme pár chuťoviek z magazínu Reflex, ktorý sa môže popýšiť niečím ako gastropeklom a bolo by mi cťou mať takúto sekciu aj na svojom blogu. Tipy posielajte zatiaľ na eve@centrum.sk, ak sa nápad chytí, vytvorím špeci e-mail na šmaky.
Dnes, všetky fotky pochádzajú z blafového špeciálu na reflex.cz.


"zasílám pohled na školní oběd mého školkového syna. Naštěstí ten den byl nemocný takže jídlo z ešusu putovalo přímo do odpadkového pytle. Co mě ako první napadlo bylo, že mu zřejmě vyškrábaly kastroly z předchozích dnů. Šla jsem do školky a chtěla vědět, co to má znamenat. Bylo mi sděleno, že tohle "jídlo" se jmenuje Grenadýrský pochod a děti to mají rádi. " Takže, milá Lenka Kučerová, na jednej strane nás teší, že máte radosť z choroby svojho syna, na druhej strane nám robíte trochu starosti, lebo toto nie je blaf. Granadír je normálne jedlo. Áno, nie je to žiadna haute cuisine, ale obyčajný družinársky obed, v ktorom ale nie je nič zlé. Trocha slaniny, cibule, papriky, zemiaky a cestoviny. Žiadne zbytky, trojdňová knedľa, kečup, pangasius ani hydinový separát, dokonca ani vegeta. Podáva sa to s kyslou uhorkou. Typická reakcia človeka, ktorý navonok strúha fajnovku čo raňajkuje kaviár, a doma sa s prascami háda, kto bude spať pri stene.


Ani toto nemuselo dopadnúť zle, vlastne je to úplne v pohode, keď si niečo také ukuchtíme doma, po opici, po hulení, alebo v podobnej situácii. V reštike- fuj. Čo ma ale rozsekalo, je generická obloha, ako bontón káže. Kyslá kapusta, rajčinka, paprika, uhorka. Ale čo, ak si niekto myslí, že dobrá obloha patrí k dobrému menu reštaurácie, nech si to myslí aj ďalej, mne je to jedno.


Vynaliezavosť starých materí, ktoré si vedeli poradiť so všetkým a vedeli zužitkovať každé jedlé zrnko v dome a ničím neplytvať, sa cenila po stáročia a cení sa aj dnes. Navyše, ekologický trend velí každej riadnej, konzumnou spoločnosťou neskazenej modernej gazdinej recyklovať toľko odpadu, koľko sa len dá. Takže konce salámy, ktoré sa obvykle vyhadzujú alebo dávajú psom, rafinovane zužitkujeme a naservírujeme s hrachovou kašou. Údenina ako údenina, nie?


Kto ako prvý identifikuje objekt na obrázku, nech zavolá číslo 158. Ale fakt. Kto sa pokúsi uhádnuť, čo to je, dostane odo mňa fidorku. Netuším, čo by to mohlo byť.
Toto je prípad podnikavého zmýšľania, keď vyškrábete hrnce z celého týždňa a zmiešate ich, prípadne pridáte nejaké plnivo (povedzme ryžu) a ešte to aj predáte za jeden gastráč.


Ďalší neidentifikovateľný eee....pokrm? Či je to ufóní mozog aj s originál zelenou krvou? Alebo je to nejaký paškvil, ktorý ešte aj kuchárka poliala Jarou, aby to nikto náhodou nejedol? A čašník si myslel, že je to nejaká exotická novinka a priniesol to na stôl? Samé otázky.


jedna z mojich obľúbených foriem blafovania, nazývaná aj luxus pre masy. Áno, losos už nie je výsadou monackých jachtárov, môžete si ho dopriať už aj v kantíne, až na to, že to nie je možno ani losos. Ale čo tam po tom, zákazníci zežerú.


Luxus pre masy, časť druhá. Lezenie do zadku (pod)priemernému zákazníkovi, veď ktorý debil by už žral surové ryby, že. Uherák je proste istota v ťažkých časoch, klasika, ktorá nesklame.

a blížime sa do pekelného finále, ktorému predohru urobí pizza vegetariana!



A veľkolepé entreé, poprosím fanfáry:

Čínsky sendvič. Tomuto vravím originál ojeb.

Slávme Vianoce, každý ako chce

Asi v každom ženskom magazíne či kuchárskej knihe každý rok nájdete návod, ako na nezblázniť z Vianoc, no aj tak nikdy nedodržíte ani jeden bod a na štedrý deň prežratá/ý padnete o deviatej dole hubou a premýšľate, čo všetko sa pohnojilo tento rok a že už to viac neurobíte. A o rok zase.



Ja si dovolím tráviť v práci celý deň, často aj v nedeľu, takže s časom musím narábať opatrne. Zvolila som preto metódu selekcie úkonov, na čo sa vykašľať a na čo radšej nie. Nazvime to vianočné minimum. Našou úlohou je dosiahnuť maximálny efekt s minimálnym úsilím a ja vám teraz poviem pár mojich tipov, ako si sviatky užiť. Bez stresu to nejde, to je jasné. Ale môžem mať aspoň dobrý pocit, že sa stresujem podstatnými vecami, a nie hovadinami.

1. Kúpte alebo nakreslite pohľadnice (prípadne vy alebo vaše deti spravte jednu a dajte ju okopírovať na pekný papier) a rozošlite. Je to oveľa milšie, ako vianočná sms. Keď už máte fakt nestíhačku, pošlite ich ako mms. (Ja to spravím takto, lebo v outú sú teraz zadarmo, muehehe :)
2. Vianočné pečivo kúpte a upečte len jeden koláč či tortu. Ja obvykle už v novembri napečiem haldy ovsených sušienok, ktoré v celých batohoch vláčim so sebou na párty a besiedky a vydržia až do Vianoc, pokiaľ sa nezožerú. Okrem toho sa dajú upiecť aj s bezlepkovou múkou a nazdobiť ako perníčky.
3. Kapor a šalát? U nás nehrozí. Na štedrý deň je u nás pstruh pečený v rúre a zemiaková kaša. V rúre sa dajú hromadne pripraviť aj rezne. Ja dávam ráno variť kapustnicu, prichystám na pekáč pstruhy a očistím zemiaky. Potom stačí do misiek rozmiestniť ovocie, oriešky, sviečky a vianočné pečivo, prestrieť preventívne stôl a mám deň voľna.
4. Prebohaživého, nevyzdobujte byt! Jedine, že tak zamestnáte decká nech sa vám nemotajú pri upratovaní alebo pečení. Úplne stačí pár sviečok, stromček a adventný veniec.
5. Keď už hovoríme o upratovaní, ak ste na to hádzali bobek celý rok, teraz už nezachránite nič. Ak vonku mrzne, okná už neumyjete, leštenie skla a poličiek len pridá na strese. Úplne stačí, ak pred Vianocami spravíte bežné upratovanie,zvláštnu pozornosť venovať miestam, kde sa môže potenciálne zdržiavať návšteva- obývačke, jedálni, kúpeľni a wc.
6. Ani za ten svet sa nenechajte prehovoriť na živý stromček, jedine že sa vyžívate v dennom vysávaní ihličia z koberca. Kúpte si umelý, dnes ich robia fakt krásne. Ten náš je celý biely a tak naň môžeme dať naozaj akékoľvek ozdoby. Stromček neodzdobujeme- je síce každý rok rovnaký, ale to nikoho nezaujíma. Zabalíme ho aj so salónkami do igelitu a odložíme na ďalší rok.

Teším sa na vás po Vianociach, mám v zásobe zdravé šaláty, ktoré dostanú každého do formy. Kto to cez vianoce proste nedal a obžral sa do pneumatiky, nech sleduje.
 Príjemné sviatky prajem!

Mikulášsky obed

Mikuláš chodil aj u nás a nenechal nám darčeky v čižmičkách, ale na tanieri.



Pečenú maslovú tekvicu od Nigelly (to preexponované je gorgonzola) a steak z írskej roštenky. Sviečková to síce nie je, ale taky dobrý.

Potrebujeme:
1 maslovú tekvicu, to je toto
3 stonky tymiánu
olivový olej
pekanové orechy, za hrsť
gorgonzolu alebo iný podobný modrý syr

Tekvicu umyjeme a nakrájame na približne rovnaké kúsky. Semiačka odložíme na zasadenie.



Rúru si predhrejte na cca 200 stupňov. Tekvičky dáme na plech, popolievamie oliváčom a posypeme tymiánom. Nesolíme ani nekoreníme, šup s tým do trúby.



pečieme cca 40 minút, do zmäknutia. Počas pečenia môžeme obracať, aby sa opiekli po všetkých stránkach. 5 minút pred koncom pečenia posypeme orechami, tie nesekáme ani nič. Pred podávaním na to pomrvíme gorgonzolu, podľa chuti.  Postup na steak už poznáte. Dobrú chuť.

Oznam

Chcem sa poďakovať všetkým Vám, ktorí ste si pridali môj blog medzi sledované. Veľmi ma to teší a vážim si to.
Ešte jednu vec som chcela, a síce to, že odteraz budete mať tú česť vídavať moje recepty aj na stránke www.receptiky.sk. Rozhodla som sa, že tento blog bude primárne slúžiť ako osvetový potrál, kde nájdete užitočné informácie, aby ste sa vedeli vyhnúť blafom a prípadne sa aj niečo naučili.
Samozrejme, obľúbená frflacia rubrika ostáva, a vďaka Vašej spolupráci sa môže rozrastať.
Stačí, ak mi na môj e-mail pošlete fotku, nejakého strašného stravovacieho omylu, ekologickej katastrofy na tanieri, alebo obyčajného blafu, ktorý ste niekde videli, či dostali. Môžete pripojiť krátky komentár a popis, naopak MUSÍTE uviesť zdroj fotografie -ak ste to fotili vy, alebo váš kamarát, uveďte meno, ak ste to našli na nete, tak pripojte link. Zatiaľ máme príjem na eve@centrum.sk, v prípade väčšieho záujmu zriadime novú adresu;  twitteristi môžu fotku tvítnuť na môj účet @SuperEditrix.
Dúfam, že spoločne nájdeme cestu k osvieteniu!

Spread the knowledge!

slovenské weby o jedle a potravinách

Jedným z dôvodov, prečo tento blog vznikol je fakt, že v slovenských internetových vodách veľa výživných foodwebov nepláva. Pochybujem, že je to mnou, že neviem nájsť obsah, z ktorého by som sa ako začínajúca kuchárka poučila. Ľuďom často chýbajú základné vedomosti o varení a správaní sa surovín a z toho potom vznikajú tie nahovno recepty. Necháme teraz blogy, ktoré sa špeciálne venujú téme gastro, tie píšu nadšenci a dobrovoľníci a robia pre nás všetkých mnoho dobra. Teraz mám na mysli seriózne, poväčšine spravodajské weby, pretože tie sú na tom po tejto stránke dosť zle.
Ak chcem ale niečo kritizovať, musí to byť kritika konštruktívna. Dala som si preto úlohu zmapovať gastrosekcie webov aspoň tých najväčších denníkov s doménou .sk a a pustila sa do porovnávania, čo z hľadiska obsahu považujem za dobré, alebo naopak, čo mi chýba a čo je už navyše. Výsledky tohto výskumu ma až tak neprekvapili, konieckoncov, každý vie, že my sme v tejto sfére o niekoľko storočí pozadu za zvyškom európy.


restauracie.sme.sk
Začneme servisným webom, ktorý sa paradoxne jedlu venuje len okrajovo, lebo za úlohu si dáva mapovať dobré reštaurácie a nimi ponúkané denné menu. To sa hodí, keď neviete, kde cez obedňajšiu prestávku doplniť chýbajúce kalórie a troška podrbať s kolegami. Ak hľadáte podnik, kam by ste vzali frajerku na výročie a nemáte o reštikách prehľad, ste v pérdeli. Hodnotenia často píšu zákazníci, ktorí majú len mierne, alebo žiadne požiadavky na kvalitu, či už na jedlo, či obsluhu a vlastne sú šťastní, že tam nedostali po hube. Hodnotenia sú najslabším článkom, nič sa z nich nedozviete, lebo sú písané opatrne a vágne, pričom drvivá väčšina nie je schopná napísať, čo konkrétne im prekážalo a prečo. Napríklad hodnotenie reštaurácie Nefertiti v Bratislave:
Silvia: jedlo bolo vyborne, no obsluha na nic
Gabriel: Ingrediencie boli kvalitne, ale urcite by to chcelo lepsieho kuchara.
No čo sme sa dozvedeli? Čo si objednali naši kritici a hodnotitelia? Prečo sa im páčilo/nepáčilo? Na základe čoho to tí ľudia tvrdia? A to som vybrala ešte tie obshiahlejšie, obvykle je to len skonštatovanie, že buď bolo super, alebo že bolo zle. Nehovorím, že každý by mal byť fundovaný foodkritik s talentom objektívne zhodnotiť situáciu, ale v konečnom dôsledku je to celé naprd. Nebyť prepojenia ne pomerne obstojne spracovaný Trend TOP restaurant, neoplatí sa tento web navštevovať ani náhodou, lebo pôvodný účel neplní, ani keby sme si vypichli obe oči.
Články o jedle samotnom sú nielenže pridávané s veľmi riedkou periodicitou, ale obsahovo majú výživovú hodnotu teplej vody. Za všetky vyberám túto ohavnosť o slovenskom národnom jedle.


varecha.pravda.sk
Teraz sa nechcem nikoho dotknúť, ale objavila som nový mimibazár! Úplne vážne. Aj keď triedenie a recyklácia kuchynského odpadu nedosahuje ani zďaleka také biblické rozmery, ohavností a somarín sa tu nájde až-až. Ale paradoxne to nie je vec, čo ma na vareche vytáča najviac. Serie ma, že keď už zavesia dobrý recept, nenapíšu podrobný postup. Napríklad ako tento recept na t-bone steak na liptovský spôsob, ktorý je taký nedotiahnutý, že pokiaľ nie ste šéfkuchár alebo aspoň nadšenec s vedomosťami, nemáte šancu tento recept zrealizovať ani so šťastenou pribitou k chrbtu. Nielenže smrteľníci ani nevedia, čo vlastne ten t-bone je. Ale t-bone pred pečením nesolíme a nekoreníme (to by mal šéfkuchár takého hotela vedieť, BTW!) a nestačí ho opiecť z oboch strán dočervena. Začiatočník to vidí a povie si, že to predsa zvládne- a vyjde mu krvavá, nežuvateľná a po krajoch vysušená podrážka so surovým vnútrom. Ono nielenže nie je t-bone ako t-bone (musí to byť mäsové plemeno, mäso vyzreté, izbovej teploty, atď.), ale opeká sa podľa hrúbky, sme sa otočiť len raz a potom odležať, aby sa šťava a teplo rovnomerne rozdelili do celého kusa. Príloha, ktorú v recepte uvádzajú (gratinovaný zemiakový nákyp) je pre bežného stravníka absolútne neznámym pojmom. V podstate je to zapekaná zemiaková kaša, ale to má kto vedieť? Nehrajme sa tu na vysokú gastronómiu a naučme sa variť najprv to, čo je pre Slovensko typické- Zemiaky, kapustu, hydinové a bravčové mäso (nie párky, vysmážaný syr a kečup) a potom sa učme o steakoch. 


http://style.hnonline.sk/gastro
Gastrosekcia Hospodárskych novín je asi najzašitejším gastroportálom spomedzi spravodajských webov, a tým pádom aj veľmi nedocenená. Je to škoda, pretože tento web sa mi páči asi najviac, hoci stránky hn sa mi až tak nepáčia, práve kvôli neprehľadnosti. Nájdete tu všetko, od receptov cez kuchynské náradie až po hodnotenie reštaurácií (hodnotí jeho veličenstvo a laureát michelinskej hviezdy Pavel Pospíšil), ktoré je na úplne inej úrovni ako tie usoplené šplechy zo smečka. Ešte mi tu chýbajú testy potravín. Tie síce vychádzajú v tlačenej verzii, ale aspoň pod Piano by to teda dávať mohli. Naopak páči sa mi, akým spôsobom prezentujú rôzne produkty, z článkov sa dozviete veľa zaujímavostí, napríklad v tomto článku o whisky. 


 Nabudúce si dáme české weby, to už nebudem tak nadávať, skôr budeme chváliť a dozvieme sa veľa užitočného.

Tisíc a jedna bylinka, 2. časť-papriky

V minulom článku som sa vyhrozila, že vás vyskúšam z paprík. Tak poďme na to. Čo je na obrázkoch?





Na prvom je paprika, ktorá sa používa ako zelenina, na druhom taká, čo sa používa ako korenie. Práve na paprikách sa dá najlepšie ilustrovať, aký je rozdiel medzi čerstvým a sušeným korením/bylinkami.
Na prvý pohľad je to jasné, teda aspoň pre mňa- čím má paprika tenšiu stenu a špicatejší koniec, tým je štipľavejšia. Platí to pre obidva druhy paprík. Takže keď budete na trhu vyberať papriky a nechcete skončiť s hubou v plameni, vyberajte tie tupšie. Tie ostré sú ostré, doslova.
Ale k veci. Aj klasickou zeleninovou paprikou sa dá jedlo dochucovať, napríklad paradajková omáčka k plneným paprikám- občas dávam papriku iba uvariť do omáčky, najmä v mimopaprikovej sezóne a predovšetkým preto, že po konzumácii papriky ma šialene páli záha. Takže ju po vyvarení vyhodím a ostane po nej iba chuť.
Papričky štipľavejšieho charakteru môžeme používať čerstvé alebo sušené. V zásade je to jedno, čerstvé sú akurát možno o niečo menej štipľavé-teda aspoň mne sa to tak zdá. Na krájanie si radšej vezmite rukavičky, aby sa vám nestalo to čo mne, a síce, že si tou kurevsky štipľavou rukou pretriete oko (alebo sa vám roztrhne toaleťák a to je už fakt masaker), prípadne až vás to nepoštípe rovno do ruky, lebo kapsaicín (látka, ktorá spôsobuje štipľavosť) z rúk mydlom neumyjete. Nielen z rúk.

Keď už sme pri kapsaicíne, trocha teórie nezaškodí, nie? Rôzne papriky (alebo iné potraviny štípavej povahy) ho obsahujú v rôznych množstvách, ktoré sa meria v scovilleových jednotkách. Scovilleova jednotka je vlastne meradlo štipľavosti papričiek, pomenovaná podľa nejakého pán Scovillea, ktorý na testovanie štipľavosti vymyslel pomerne spoľahlivý test, ktorý spočíva  riedení kapsaicínu vodou až dovtedy, kým nie je chuťou detekovateľný. Teda čím väčšia nariedenosť, tým viac jednotiek a väčšia štipľavosť. (prevzaté z: http://lubonemes.blogspot.com/2011/01/jedol-som-vraj-najstiplavejsiu-papriku.html).
Účinky kapsaicínu na hubu možno zmierniť konzumáciou nejakého tuku, napríklad slaniny, chleba s olivovým olejom, alebo čímkoľvek dostatočne mastným. Neodporúčam len tak zapíjať vodou, bude to len horšie. Tuk je istota.
Vraví sa, že chili štípe dvakrát. To ale pravda nie je, pokiaľ je to prírodná paprika a nie nejaká náhrada. Pálivé jedlo najprv zahreje, potom ochladí a navyše prospieva dobrému tráveniu a spaľovaniu kalórií.


No ale papriky- kto nie je úplný znalec a fajnšmeker, bude mu stačiť delenie paprík na štipľavé a neštipľavé.
Paprika sladká mletá- to asi poznáme všetci. Robí sa z červenej kápie (takej tej mäsitejšej), pričom sa k nej pridáva červené farbivo a protihrudkujúca látka, čomu by sme sa mali radšej vyhýbať, ale niekedy to nejde inak. Paprika sa hodí na všetko mäso, do paprikáša, segedínu, gulášu, na ryby a vlastne je to jedna z vecí, ktoré by mal človek mať doma pre každý prípad. Soľ, čierne korenie a paprika na farbu- a je vystaráno.
Paprika červená štipľavá- to isté, akurát viac štípe.
Kajenské korenie nie je nič iné, ako na prach pomleté sušené chili papričky. Treba s ním opatrne, keďže sa používa aj ako prísada do kaserov (to je ten sprej, ktorý máte nastriekať do očú niekomu, kto vás chce ozbíjať na ulici alebo tak). Ale žiadne strachy, s opatrným dávkovaním na začiatku varenia sa netreba báť ani toho. Dlhším varením alebo na druhý deň sa v jedle štipľavosť príjemne rozloží.
Feferóny, chili papričky, jalapeňo, habanero, bhut jolokia a iné zverstvá už naozaj nie je nič pre amatérov. Sú to druhy tých najštipľavejších paprík na svete a líšia sa veľkosťou, tvarom a hlavne obsahom kapsaicínu. Feferóny ho majú najmenej, bhut jolokia najviac. Ak vás papuľa páli už pri zelenej štipľavej paprike, tak obchádzajte oblúkom.





Dúfam, že som nič nezabudla a že ste sa aj niečo naučili. Nabudúce si hádam už dáme prvé čerstvé bylinky.

Vianoce s Nigellou -recenzia (ani nie tak knihy)

Skutočnú recenziu napíšem neskôr, keď mi prestanú krvácať oči a dočítam tú knižku do konca. Dnes si dáme len pindy.
Ďalší exemplár do mojej kuchárskej knižnice pribudol pri príležitosti mojich narodenín, keď som od svojej best kamarátky dostala Vianoce s Nigellou. Už mám doma Nigella express a bola som z nej totálne mimo- predtým som niektoré suroviny nekupovala, lebo som nevedela čo s nimi. Z tejto knihy som vstrebala kvantum nápadov- hlavne na šaláty a ultrarýchle dezerty. Preto som chcela aj vianočnú kuchárku, aby som vedela, ako nakŕmiť nával hostí s čo najmenšou námahou. Tešila som sa ako decko, keď som ju dostala... od samej radosti som ju vyobjímala a zatočila sa s ňou.



A teraz sa cítim divne, lebo musím povedať, že som sklamaná. Ani nie tak z knižky samotnej, lebo tá je naozaj skvele graficky, obsahovo aj vizuálne zmáknutá. ALE. Ten preklad! Kristovanoho!!!! Kto toto vypustil do sveta? To nemajú na prekladateľa, ktorý vie po anglicky? Ja viem, že translator je zadarmo, ale seriózne vydavateľstvo si toto nemôže podľa mňa dovoliť. Keby som to vedela, kúpim si anglický originál. Je mi zle, keď vidím, že knihu prekladali a redigovali až dve osoby. Hanbím sa za ne a ja byť šéfkou Ikaru, tak slečna Jana Melcerová má hodinovú výpoveď a jej kolegyňa Jana Ondovčíková si môže pobaliť kufre spolu s ňou.
Kto pozná Nigelline kuchárske relácie a ovláda trochu angličtinu vie, ako Nigella pútavo rozpráva a človek jej nemôže nevisieť na perách. Úvod Vianoc s Nigellou som ani nedočítala, také to bolo otrasné. Z tých viet kričia anglické vetné konštrukcie na sto honov. Dám sem iba jednu, až mi tu od hrôzy nepoomdlievate. "Hoci si nedokážem odpustiť, aby som písala o všetkých tých radostiach- a iste aj stresoch, nebudem sa prieť- spojených s varením a pečením na Vianoce, cítim určitú mieru zdržanlivosti pri priveľmi trúfalom vyjadrovaní sa k sväteniu tohto sviatku a k viere iných ľudí." Teta prekladateľka jednoducho zle píše. Najvac zle. Najhoršie. Mdloby na teba, ty čarodejnica, čo si zhyzdila také úchvatné dielo! Mám sto chutí nájsť si to v origináli, preložiť a poslať Ikaru s tým, že beriem 10 € na stranu (akože pre nich, nech nežerem), aby čitatelia netrpeli. Originál nie je ani zďaleka napísaný tak ťažkopádne, ani tak hnusne.

My B-day chili

Otázka za milión: prídete domov o 19:45 a hostia majú prísť o 20:00. Čo by ste im ponúkli?

Ja som to vyriešila prostrednícvom ultra easy a extra expresného chili con carne. Mala som mleté BIO hovädzie z miestnej farmy (prisámvačku!), tak som ho použila na hrniec plný úžasnej sýtej a pri srdci hrejivej zmesi. Ou.

Vlastne, keď sa nad tým tak zamyslím, to jedlo nie je až také rýchle. Ale systém narvi do hrnca a nestaraj sa je veľmi účinný, keď ste v časovom strese a musíte robiť desať vecí naraz. Kým sa chili varí, môžete namiešať salsu, guacamole, otvoriť tortilové chipsy a urobiť tak za pár minút pravú mexickú párty. Fotky nebudú, uvarte si sami, aby ste videli, ako to vyzerá. My sme to všetko zežrali, ani som nestihla pofotiť.

Cili con carne

1 kg mletého hovädzieho mäsa

3 jarné cibuľky
2 strúčiky cesnaku

konzerva červenej fazule s kukuricou

1 konzerva rajčín alebo passata di pomodoro (môžu byť aj čerstvé, ale len v lete. V zime sú lepšie tie z konzervy)

čierne korenie

kajenské korenie alebo chili paprička (nemusí byť, ak nemáte radi ostré, ale je to chili, takže...)

semienka koriandru+ čerstvý na posypanie

rímska rasca

2 tobolky kardamomu

soľ

trocha oleja alebo masti

Do hrnca dáme olej či masť a šmaríme tam nakrájané cibuľky aj s mäsom a cesnakom naraz. Mäso necháme rovnomerne opiecť, vareškou pomačkáme, nech z toho nie je jednoliata fašírka. Podlejeme trochou vody. V mažiari si rozdrvíme korenie, tak jednu lyžičku z každého druhu, osolíme. Pridáme rajčiny, fazuľu a necháme variť, kým mäso nie je mäkké. Toto môže trvať  podľa druhu mäsa aj 30 minút, ale keďže sme nahádzali do hrnca všetko naraz a nemusíme na to dávať pozor, spravíme si guacamole a pálivú salsu na namáčanie tortilových chipsov. K jedlu môžeme uvariť ryžu, alebo podávať s kúpenými tortilami.

Guacamole

 1 avokádo
1 nasekaná jarná cibuľka
limetková šťava
soľ, čierne korenie, chili
môže byť čerstvý koriander

Všetky ingrediencie zmiešame a je to. Najviac "roboty" zaberie rozobratie avokáda.

Hot Salsa


1diel sladkej chili omáčky
jarná cibuľka (ja som dala iba zelené konce, čo ostali z chili, tam šli iba biele časti)
1 diel kvalitného kečupu (je to studená omáčka, takže OK)

Tisíc a jedna bylinka (1. časť)

Na objednávku môjho kolegu Ivana, Vám (a exkluzívne jemu) prinášam seriál/nekonečnú telenovelu o známych aj menej známych bylinkách a ich využití v kuchyni. Vlastne to bude seriál o dochucovaní a používaní byliniek a korenia všeobecne. Veľa ľudí si zvykne skracovať cestu k úspechu kúpou koreniacej zmesi, alebo (sodoma-gomora!) vegety. Čo nebýva vždy najšťastnejšie riešenie. Nielen z hľadiska obsahu toho hnusného debilného idiotského glutamanu, ale aj z hľadiska obsahu obyčajnej soli, ktorá často tvorí podstatnú časť obsahu balíčka. Keďže kilo soli stojí 30 centov a titěrné vrecúško koreniacej zmesi 50, rýchlo si vypočítame, že to nie je dobrý biznis. Navyše, niektoré bylinky sa správajú inak v čerstvom a inak v sušenom stave. Tým môžeme dosiahnuť úplne rozličné výsledky v chuti a vôni jedla.
Som si vedomá, že nie každý vie narábať s bylinkami a kombinovať ich či už so surovinami, alebo navzájom, pretože pri tom treba premýšľať a čo-to o bylinkách vedieť. S tým druhým Vám ochotne pomôžem, s tým prvým si musíte poradiť sami.

V prvej časti seriálu si predstavíme najpoužívanejšie korenie, a síce korenie a jeho druhy. Všetky sú vlastne jedna rastlina, ale guľôčky sa zbierajú v rôznych štádiách dozretia a tie majú rozličnú farbu a chuť.



1. Čierne korenie- Predáva sa buď vcelku, alebo mleté. Väčšina z nás ho pozná a aj používa bežne pri varení a dochucovaní. Ideálne je pomlieť si korenie doma a takéto čerstvé ho aj následne používať, či už na korenenie na stole, alebo v hrnci. Soľ a čerstvo mleté čierne korenie sú alfa a omega všetkého varenia. Ak nemáte doma nič iné, soľ a korenie vďačne dochutia čokoľvek, od mäsa cez dusenú zeleninu až po šalátový dressing. Nie je to samozrejme nič, z čoho by sme padli na riť, ale je to kuchynské basic s ktorým nič nepokazíte, podobne, ako malé čierne (šaty). Korenie ešte pomáha tráveniu a spaľovaniu prijatých kalórií.
2. Červené korenie- U nás sa samostatne nepredáva, teda aspoň o tom neviem. Dobre sa kombinuje s inými druhmi korenia, často sa vyskytuje vo štvorfarebných zmesiach.
3. Biele korenie- je veľmi jemné, nemá takú ostrú chuť a výborne sa hodí na jemné omáčky, napríklad holandskú. Super na ryby, hydinu aj zeleninu. Má takú akoby citrónovú vôňu a správa sa inak ako čierne korenie, ale smelo do neho, do jedla sa ho zmestí viac ako čierneho, keďže neštípe.
4. Zelené korenie-  Štípe málo, takmer vôbec ale má špecifickú, takmer až bylinkovú chuť, často sa predáva sušený alebo aj sterilizovaný a ten sa používa na populárnu pepper omáčku k steaku. Často ho môžeme vidieť v obchodoch na syroch s bielou plesňou. Zelené korenie je typické pre kreolskú kuchyňu, teda kuchyňu juhu USA, oblasti New Orleans. To ale neznamená, že ho nemôžeme používať na nič iné, že. Hodí sa hlavne na mäso, steaky, ale aj kuracinu či lososa a veľmi dobre sa dopĺňa s chili.
Ale o bylinkových a koreniacich kombináciách si povieme nabudúce. Na domácu úlohu si naštudujte papriky, budem skúšať!

Nalož mi na pizzu.....

Nech robím, čo chcem, neviem prísť na slušný výraz, čo mi pripomína toto. A nechcem uraziť čevabčiči, hoci mi ho pripomína asi najviac. Vlastne nie. Najviac mi to pripomína niečo iné.


Zdroj: Nyx.cz

A čo, vlastne je demokracia, a každý si môže dať na pizzu čo má rád.  Bárs aj hovná s grcanicou.

Single halušky

Moja babka organizovala vo svojom byte v Ostrave slovenské haluškové párty s odôvodnením, že pre seba si ich ona variť nebude, že halušiek sa neoplatí robiť málo. No, o tom by sme mohli polemizovať babi, keďže ono sa to nielenže oplatí, ale je to super ízy, rýchle jedlo pre jedného.
Tak je to, halušky varím sama pre seba. Žiadny iný člen osadenstva nášho bytu ich nemá rád, čo ja osobne považujem za divné, ale nech. Tak im treba. Keď budete doma sami, uvarte si halušky, zaberie to približne toľko času, ako natretie chleba maslom a obloženie syrom. Prisámvačku!

Ako prvú urobte slaninku. Ja slaninu vynechávam a to celý proces ešte zrýchľuje. Potom očistite jeden väčší zemiak a dajte zovrieť vodu. Do taniera (ja mám radšej misku) dajte bryndzu a plátok masla. Ja kupujem 250g bryndzu, ktorú rozdelím na 4 časti, takže na 1 porciu vyjde cca 62,5 g bryndze. Nastrúhajte zemiak, posoľte a pridajte hladkú múku. Vajce netreba. To má opodstatnenie len pri väčšom množstve halušiek, kedy je čas medzi vstupom prvej a poslednej halušky do hrnca pomerne dlhý a skôr vhodené halušky by sa stačili rozvariť, čomu prítomnosť vajca zabráni. Pri tomto množstve cesta by vajce urobilo halušky zbytočne tvrdé a neuvariteľné.
Cesto musí byť tuhé a kompaktné, inak uvaríte kašu. Voda nám medzičasom zovrela a my si namočíme prkienko alebo tanier, naň si vrhneme cesto a nožíkom odkrajujeme halušky. Presne ako sa to robievalo kedysi, keď neexistovali haluškáre, alebo ako v tomto videu, vidno to hneď na začiatku.



Áno, z dosky alebo taniera vám budú padať väčšie mordy ako z klasického haluškára. Ale haluškár sa neoplatí kvôli tomu špiniť, obvykle sa pri varení zadrbe ako sviňa a ďalšie pracné umývanie nám teda netreba. Keď získate trochu praxe, halušky z dosky nahdážete doslova za pár sekúnd. Varíme tak 5 minút, koštujeme. Keď sú, ocedíme a dáme na tanier/misku, premiešame s bryndzou a je to. Posypeme oškvarenou slaninou, ak chceme.
Okrem rýchlosti majú single halušky jednu super výhodu- takmer žiadny špinavý riad. Jedna panvica na slaninu (nepoužívam), jedna miska (za predpokladu, že v jednej a tej istej zarobíte cesto a potom z nej jete hotové halušky), jedna doska na krájanie a hrniec.

Luxusný obed za pár eur vol. 2

Otázka dňa: Ako odfotiť steak, aby nevyzeral ako mŕtvy hlavonožec?
Odpoveď dňa: Mať pekne odkrojenú sviečkovú, dobré denné svetlo a photoshop. Postup som zvolila presne rovnaký, ako v predchádzajúcom príspevku o steakoch- potrieť oliváčom, 5-6 minút z každej strany na panvici (boli to takmer 4-centimetrové flákoty), alobal s marinádou, 10 minút v alobale. Výsledok nebol skvelý. Skvelý je slabé slovo!



Opäť som použila sviečkovú, ale tentokrát bola zo "steakovej" edície z Tesca, samozrejme, v zľave. Dobre viete, že proti zľavám na potraviny nemám nič, pokiaľ sú to, samozrejme, potraviny dobré. Dva steaky z írskej sviečkovice za 6 €? No nekúp to! Steakovému mäsu nevadí trocha dlhšie odležiavanie, skôr mu prospieva.
K steaku patrí čo? No hranolky!



Žranica jak svet.

Prečo je dôležité mať zdravé vajcia

Vraví sa, že keď zachrániš jedno vajco, ako by si zachránil celý svet. Alebo tak nejako. Projekt zdravevajcia.sk si dal za cieľ dostať na výslnie tie vajíčka, ktoré "sú nielen oveľa zdravšie, ale prišli na svet v normálnych podmienkach." Mám problém so slovom "zdravšie".



Neviem teda, či to viete, ale sliepka je tiež zviera. A teda ako by nám malo záležať na psoch a mačkách v útulkoch, tak isto by nám malo záležať na sliepkach v továrňach na vajcia. Chovať pipeny na malom priestore je aj podľa mňa týranie a sliepka sa určite cíti lepšie, keď jej intímna zóna nie je nonstop narúšaná inými sliepkami a tiež, keď má krk obrastený perím. Tie klietkové majú holé krky, odepilované mrežami klietky, z ktorých vystrkujú hlavy.
Zdá sa vám to drsné? To sa vám nezdá, to drsné JE. A treba o tom hovoriť, aby sa aj u nás nestalo niečo podobné, ako v Anglicku, kde si podaktoré deti myslia, že slanina pochádza z kuraťa a mlieko sa vyrába niekde v továrni. A treba o tom hovoriť aj preto, aby boli kury v poho a znášali zdravé vajcia. A dosiahne sa to tak, že budeme zdravé vajcia kupovať a tým pomôžeme znížiť dopyt po klietkových vajách. Slabší dopyt = menej klietkových chovov.
zdravevajcia.sk sú projekt vo výstavbe, ale aj tak mi tu chýba informácia, prečo sú vlastne "zdravé vajcia" zdravšie. Sliepky majú v rôznych chovoch rôzne životné podmienky a stravu, ale ako sa líšia nutričné hodnoty napríklad klietkových a BIO vajec? Prečo by sme ich mali teda kupovať, ak sú nám uriti nejaké sliepky, ale na našom zdraví nám záleží?
Chýba mi tu ozrejmenie zdravosti vajec. A keďže som charakterný človek, chopím sa toho a potom si to milí zdravovajčáci môžete opajcnúť. Na honorári sa dohodneme.
Teraz si sadnite, pretože pravda je taká, že v zložení sa takmer nelíšia. Je pravda, že kvalita vajec sa dá posudzovať podľa ich veľkosti, farby, chuti a v neposlednom rade čerstvosti. To sa však dozvieme už v obchode- na stránke o zdravých vajciach sa dočítate okrem iného aj to, čo znamenajú tie písmenká a číselká vytlačené na vajci. Ale z nutričného hľadiska sa jednotlivé druhy vajec nelíšia prakticky nijako. Môžu obsahovať výživné látky v rôznych pomeroch, čo má za následok zmenu farby žĺtka a výslednú chuť. Ale nie je pravda, že by mali napríklad bio vajcia menej cholesterolu, alebo klietkové vajcia menej výživných látok. Bio vajcia sú akurát častejšie testované na chemikálie, podľa predpisov ich nesmú obsahovať. Ostatné vajcia chemikálie obsahujú v stopovom množstve, ktoré je pre človeka neškodné.
Takže jediný dôvod, prečo by sme mali podporovať zdravé vajcia, je blaho ich producentiek sliepok.

Knedľa stokrát inak!

Nebyť internetu, asi nikdy by som sa nenaučila naozaj dobre variť. Nebyť dobrých stránok a blogov, nikdy by som sa nedozvedela o kvalitných surovinách a spôsoboch, ako s nimi zaobchádzať. A nebyť mimibazáru, netušila by som, koľko netušených možností v sebe ukrývajú kuchynské odpadky, napríklad taká zvyšná varená/parená knedľa.
A že toho je!

Tento článok nemá za cieľ urážať mimibazar a jeho obyvateľky, hoci väčšina fotografií pochádza práve odtiaľto. Cieľom je poukázať na smutnú skutočnosť, že jednoducho nevieme jesť. Nie je to ani tak vina majiteľov reštaurácií, že varia somariny zo sáčkov. Blafy sú proste pre niekoho tá pravá domáca strava. Len tak zo srandy, spočítajte si sami pre seba, koľko surovín a koľko výrobkov bolo pri príprave týchto jedál použitých.
Takto to, vážení, vyzerať nemá.

Začneme zvoľna, vajíčkovou klasikou. Poznáte to- Ostane vám knedľa a vám je ľúto ju vyhodiť, tak ju obalíte vo vajci a vysmažíte ako klasický bundáš (chlebík vo vajíčku). Tento upgrade obsahuje aj zvyšné zemiaky, lebo pes zemiaky neje, treba ich preto dať deťom a pridať im k tomu nejakú fajnovú klobásu s hydinovým separátom, aby to aspoň voňalo. Už chýba len kečup.



Ten istý nápad, akurát autorka tohto receptu má doma rúru. A neváha ju použiť.



Toto nie je recyklácia knedle. Toto je jej znásilnenie cudzím predmetom. K dokonalej spoločenskej a ľudskej degradácii už ostáva len zviazať ju do reťazí a ošťať.



A odteraz to bude iba horšie.



Dva krajčeky knedle namažeme kečupom, medzi ne dáme koliečko cibule, lacnej salámy , spichneme šparátkom, vysmažíme  v trojobale . A nezabudneme na bylinky, aké máme rádi. Tento recept aj so smajlíkmi už ste mohli vidieť v pekle.


Máte radi sladké? Nema problema.





V podstate francúzsky toast z knedle, šľahačka z umelej hmoty, broskyňa z konzervy. Hóoobr mňamkááááá!





Ak u vás knedľa príliš nejde, nezúfajte! Mimibazar má riešenie! Zase vezmite džem, namažte dva krajce knedle, zasypte grankom a podhoďte to rodine ako parené buchty. Nikto nepostrehne rozdiel. Celá rodina sa bude zalizovať!

A na záver jeden šmak z nyx.cz, zákazník to údajne dostal, keď si objednal jahodové knedlíky.



Mňa by iba zaujímalo, čože to je nastrúhané navrchu? Prosím, nech to nie je eidam. Alebo radšej nech to je eidam!

Shopping

Najlepší spôsob, ako sa naučiť zaobchádzať so sezónnymi surovinami, je začať ich nakupovať na trhu.
O výhodách sezónnosti sme si už hovorili.
Ja nakupujem na trhovisku na Miletičke, ale v každom meste aj dedine existuje rínek, kde sa dá takto nakúpiť. Sortiment nie je vždy 100percentne sezónny, ale to si už vyžaduje aspoň akú-takú znalosť ovocno-zeleninových období. Je jasné, že ak teraz majú na pultoch jahody, nebudú odniekiaľ zo záhradky, ale skôr z maďarského veľkoskladu.
Na ukážku, pár úlovkov, ktoré mi ochotne zapózovali.


Slovenské gaštany. Treba narezať na kríž a upiecť v rúre, alebo na grile. 25-30 minút.


Slovenský cesnak. Oveľa ťažší kaliber ako made in china, treba dávkovať opatrnejšie.


Pri nákupe tejto kukurice som prvýkrát využila maďarčinu. Sladučká jak cecok, 10 centov/kus. Len uvariť a zožrať. Toto je škoda pridávať do jedla.